- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Hoci na Slovensku je táto metóda takmer neznáma, v niektorých krajinách je balzamovanie tiel dokonca povinné.
Sú to len telá bez života, ale predtým dýchali rovnako ako ty. Možno ešte pred pár dňami sa smiali so svojimi blízkymi. Aj keď ide len o prázdne ľadové telá – truhly spomienok –, zaslúžia si pri svojej poslednej rozlúčke vyzerať dôstojne.
Vybrali sme sa na Záhorie za Radoslavom Pekarom, ktorého prácou je postarať sa práve o to, aby sa na ľudí po smrti mohli ich najbližší bez strachu naposledy pozrieť. Okrem mejkapu a plastík zosnulých pridal ako prvý na Slovensku do svojho portfólia aj balzamovanie. Nielenže nám túto techniku vysvetlil na figuríne priamo vo svojej pitevni, ale priblížil nám aj temné stránky práce s mŕtvymi.
Akokoľvek môže znieť téma balzamovania morbídne, aj smrť je súčasťou života. Ten keď sa skončí, je potrebné, aby sa niekto postaral o ľudské pozostatky, pričom veľakrát môže ísť o náročný proces, o ktorom nie je úplne bežné hovoriť nahlas. Ak sa ti páči, že sa venujeme aj témam, ktoré sú v spoločnosti tabu, môžeš nás podporiť tým, že sa pridáš do klubu Refresher+. Reportáže, ako napríklad aj táto, môžu totiž vznikať len vďaka našim verným predplatiteľom.
Na mieste, ktoré „víta živých hostí len zriedka“
Kátov je malá zastrčená obec na Záhorí. Jedna z tých, o ktorých by ste si povedali, že tam líšky dávajú dobrú noc. O ničom inom vás nepresvedčí ani brána a plot lemujúci miestny cintorín. Práve tu sa však za veľkými červenými dverami domu smútku dejú veci, ktoré sú minimálne na Slovensku výnimočné.
Vo dverách domu nás čaká tmavo odetý mohutný muž v strednom veku, s vlasmi zapletenými do copu. Keď k nemu prídeme bližšie, vystrie ruku a predstaví sa ako Radoslav Pekar.
Ocitáme sa v pomerne miniatúrnej obradnej sále, ktorá však je nanovo zrekonštruovaná. Keďže máme namierené do priestorov určených nie úplne pre živých hostí, zaujíma nás, čo skrýva dvojica dverí nachádzajúca sa na ľavej strane miestnosti. Radoslav nám ochotne otvorí prvé z nich.
„Toto je chladiaca miestnosť. Keď sem prinesú zosnulého v noci, tu ma počká do rána. Do takéhoto zariadenia sa ukladá telo len pred balzamovaním, lebo fixačné látky pracujú najlepšie pri izbovej teplote,“ dodáva muž s tým, že neskôr vysvetlí, prečo je to tak.
Privrie vŕzgajúce dvere a rýchlym krokom sa presunie k ďalším s nápisom „BALZAMÁCIA“. Keď do nich vstúpime, na sekundu máme pocit, že sme sa ocitli v pracovni šialeného Mengeleho či Frankensteina.
Na pracovných stoloch sa nachádza niečo ako chirurgické náčinie a uprostred miestnosti leží na silno osvietenom pulte nehybná figurína. Z predstavy, že počas Radoslavovho bežného pracovného dňa na jej mieste leží skutočná mŕtvola, nám behá mráz po chrbte.
Radoslav prežil viac času s mŕtvymi než so živými
Balzamovač nás svojou pozitívnou energiou a humorom rýchlo vytrhne z temných myšlienkových pochodov – teda aspoň z väčšiny. Časť z nich stále nemôžeme striasť z pozadia našej mysle.
Keď sa ho pýtame, ako sa k svojej práci dostal, prezrádza nám, že už v minulosti pracoval na patológii ako pitevný sanitár asistent. Od „remesla“ nemal nikdy ďaleko, keďže aj jeho otec vlastní pohrebnú službu a zvykol mu pomáhať s úpravou zosnulých. Skúsenosti, ktoré pri tom nabral, využil aj v nemocnici.
„Upravoval som telá, aby vyzerali čo najlepšie. Keďže som sa snažil ich vzhľad doviesť do dokonalosti, skúšal som rôzne mejkapy, až som jedného dňa narazil na článok, ktorý odkazoval na balzamáciu práve s tým, že po nej môže vyzerať zosnulý takmer ako živý,“ vysvetlil Radoslav Pekar zdroj svojho záujmu o túto procedúru.
Po tom, čo si začal o balzamovaní zisťovať viac, dozvedel sa, že na Slovensku nielenže neexistujú žiadne kurzy, na ktorých by sa tento proces vyučoval, ale ani žiadni balzamovači. To mohlo robiť problém práve rodinám cudzincov, ktorí v našej krajine zomreli, keďže pri prevoze tela lietadlom drvivá väčšina leteckých spoločností vyžaduje zabalzamovanie. V prípade, že chceli pochovať nebožtíka mimo Slovenska – vo svojej domovine –, museli ho najprv previezť buď do Budapešti, alebo Rakúska a za nemalé peniaze ho dať pred letom zakonzervovať.
Najbližší kurz, ktorý Radoslav nakoniec objavil, bol v Česku. Potrebné štúdium na výkon tejto práce – keďže balzamovač na Slovensku pracuje na koncesovanú živnosť – absolvoval ešte popri zamestnaní na patológii. Ako sám tvrdí, skúsenosti z práce mu pri tom veľmi pomohli, keďže vďaka nim mal všeobecný prehľad o anatómii ľudského tela.
Balzamovanie nielen kvôli transportu, ale aj v mauzóleách a hrobkách
Podľa slov Radoslava Pekara je možné prácu balzamovača rozdeliť na balzamovanie a konzerváciu. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že pri balzamovaní sa fixačnými látkami úplne zastaví posmrtný rozklad tela. Tento proces sa využíva málokedy, a ak áno, jedine v prípade mauzóleí, hrobiek či špeciálnych medicínskych učební.
Ak chceme zabalzamované telo zachovať a dosiahnuť efekt stáleho výzoru, je potrebné doň neustále dopĺňať balzamovacie látky, inak sa premení na múmiu. „Aj v prípade pozostatkov Lenina sú určité dni, keď je do mauzólea v Moskve zákaz vstupu pre verejnosť, aby ho mohli ruskí balzamovači, ktorí, mimochodom, patria medzi svetovú špičku, prebalzamovať. Ak by tak nespravili, telo zoschne,“ doplní balzamovač.
Hoci na Slovensku je balzamovanie nevídané, v niektorých štátoch je dokonca povinné. Patrí medzi ne aj Španielsko, kde väčšinu zosnulých pochovávajú do hrobiek, ktoré nie sú ideálne utesnené a bez balzamovania by mohlo dôjsť na miestnych cintorínoch k úniku telesných tekutín a pachov do okolia. V neposlednom rade sa balzamovanie môže využívať aj na medicínske a vzdelávacie účely, keď sa určité orgány, napríklad mozog či pľúca, nachádzajú v lekárskych učebniach umiestnené v nádobách naplnených formaldehydom.
Pri konzervácii sa na rozdiel od balzamovania pozastaví posmrtný rozklad len na určitý čas, ktorý si určí objednávateľ. Keď tento čas uplynie, telo sa bude naďalej rozkladať. Konzervácia sa používa napríklad pri preprave ľudských pozostatkov a v niektorých krajinách je nariadená aj kvôli zvyklostiam.
Napríklad Mexičania prežívajú smrť veľmi emotívne a fyzicky sa dotýkajú vystaveného zosnulého, prípadne ho pobozkajú, pričom telo môže roznášať rôzne infekčné choroby, či už žltačku, tuberkulózu, alebo koronavírus. Pri konzervácii sa však používajú také agresívne látky, že telo zbavia všetkých vírusov a baktérií, a preto je aj fyzický kontakt s mŕtvym bezpečný.
Všetko z tela von, napustiť a znova zašiť
Pri pohľade na všetky hrozivo vyzerajúce nástroje okolo nás – kliešte, skalpely a hadičky – sa aj bojíme opýtať, ako presne balzamovanie zosnulého prebieha. Preto sme však prišli, a tak nie je na výber.
„Najdôležitejšie je telo kompletne poumývať, odmastiť a vydezinfikovať. Potom sa mu do krvného obehu vstrekuje cez balzamačnú pumpu fixačná látka,“ vysvetlí balzamovač a ukáže na ľavé stehno figuríny.
„Na tomto mieste priečne vediem chirurgický rez, aby som sa dostal k artériám a vénam. Hlavnú tepnu nastrihnem a zavediem do nej koncovku balzamačného prístroja. Následne ju zafixujem, aby tekutina nevytekala bokom,“ spresní a presúva sa k učebnej tabuli s vyobrazeným ľudským telom.
Prstom prechádza po tabuli, akoby nám chcel ukázať miesto na mape, pričom zastane na rozvetvenej žile nachádzajúcej sa tesne pod tou, ktorú už spomínal. „Túto žilu musím tiež rozstrihnúť a urobiť z nej vývod na preplachovaciu látku. Tá vytlačí z tela krv, ktorú zachytávame do nádrže označenej ako biologický odpad.“
Keď je krv z tela zosnulého už vyvedená, vývod sa utesní a balzamovač začne podľa pokynov objednávateľa napúšťať do nebožtíka fixačné a balzamovacie látky, pričom telo neustále masíruje, aby sa uvoľnili trombózy. Balzamovacie látky obsahujú vonné látky, aby telo voňalo, a farbivá, aby pôsobilo čo najviac prirodzene. Farbivá sú pritom rozdelené na štyri základné druhy, keďže poznáme štyri ľudské rasy.
Aby si bol balzamovač istý, že fixačné látky sa v mŕtvom tele dostávajú všade, kam majú, lepšie balzamovacie prístroje majú funkciu pulzovania. To znamená, že do nebožtíka vstrekujú látky v intervaloch, a preto je možné ich dopĺňanie kontrolovať, podobne ako keď sa u živého človeka meria pulz. V rámci kontroly procesu balzamovania je nápomocné aj farbivo. Podľa sfarbenia tela je možné určiť, či všetko prebieha, ako má. V prípade, že sa do určitej časti tela látky nedostávajú, je potrebné ich nabalzamovať zvlášť. Ak sú žily v tele napustené balzamovacími látkami, cievu utesní, aby neunikli.
Balzamovač sa opäť presúva k figuríne uloženej na pulte a vezme do ruky jeden z „ostrých“ nástrojov – trokár. „V solare si urobím centimetrový rez skalpelom, pričom tento prístroj napojím na balzamačnú pumpu. Opatrne ním preniknem do tela a prepichnem vnútorné orgány zosnulého, pričom ich tiež napustím balzamačnými látkami,“ dodá s tým, že tieto látky sa síce dostanú do orgánov aj cez cievny systém, ale nie dostatočne. „Cez cievy sa dostane balzamačná látka všade do mäkkých tkanív, aj do mozgu, keďže má dobré hrubé cievy. Dokonca aj oči, ktoré má zosnulý väčšinou prepadnuté, sa pri balzamácii vrátia do pôvodného stavu,“ doplní. Ak vidí, že sú orgány už naplnené a tekutina tečie von, trokár vyberie, ranu zašije a telo nakoniec nabalzamuje povrchovo.
Tento proces môže podľa slov Radoslava Pekara trvať osem až šestnásť hodín v závislosti od váhy a stavu tela zosnulého. Postup, ktorý nám opísal, je aplikovateľný na telo, ktoré neprešlo pitvou. Ak bol nebožtík pitvaný, ide o náročnejšiu prácu, keďže cievy sú už prerušené a orgány sa musia z tela opäť vybrať a prebalzamovať zvlášť. Komplikované je aj balzamovanie tiel po dopravnej nehode s traumatickými poraneniami či tiel v pokročilom štádiu rozkladu.
Sám v noci obklopený mŕtvolami, tenká čiara k šialenstvu
Balzamovač nám prezrádza, že zatiaľ zo Slovenska veľa klientov na balzamovanie nemal. Očakáva však, že ľudia začnú jeho služby využívať najmä kvôli prevozu alebo pochovávaniu do hrobiek. „Nie je to
finančne náročné. Klasická konzervácia ľudského tela stojí od 400 do 900 eur, tá na vizáž približne 250 eur,“ dodá s tým, že vo Viedni sú ceny podstatne vyššie a hýbu sa v tisíckach eur. Preto by mohli jeho služby osloviť aj zahraničných klientov. „Aj keď som tu jediný, nesnažím sa to zneužívať, lebo chcem, aby si to mohol dovoliť aj bežný človek. Ide mi o to, že čím mám viac práce, tým sa aj viac vzdelávam,“ vysvetľuje svoje zmýšľanie.
Balzamovanie opisuje ako „pridruženú výrobu“, keďže okrem konzervácie tiel sa už roky venuje aj upravovaniu zosnulých v rôznych pohrebných službách. Okrem klasických mejkapov a úprav však rieši aj plastiky zosnulých.
„K tejto práci som sa dostal ako slepý k husliam. V mladosti som bol veľký pacifista a nechcel som ísť na vojnu, tak som si radšej odslúžil civilnú službu v pitevni a tam sa to všetko začalo,“ zaspomína si.
Robiť s mŕtvolami je podľa jeho slov náročné fyzicky aj psychicky, avšak za tie roky to už berie ako dennú rutinu. „Už to potom neriešite. Veľakrát máte na stole malé deti, známych, dokonca aj rodinu, ale už to vnímate len ako prácu. Beriem to tak, že už je ten človek mŕtvy. Sem-tam sa s nimi aj porozprávam, ale vždy to je len monológ, a tak trpím samovravou pri práci. Tak sa ventilujem,“ odľahčí Radoslav a zasmeje sa. Skôr kladie dôraz na fakt, že ide o veľmi mravčiu prácu, keďže mŕtvole nemôže zostať ani špinka za nechtom. „Všetko sú to baktérie. Ak by tam zostali, bol by to strašný ‚prúser‘. Pri prevoze by odhnila zosnulému časť tela a vznikol by medzinárodný problém. Takúto reputáciu nepotrebujem.“
Tvrdí, že hoci na túto prácu treba mať žalúdok, pre neho osobne bolo psychicky náročnejšie praxovať ako ošetrovateľ, keď videl, že ľudia pomaly umierajú, a nedokázal im pomôcť. „Robilo mi problém, že som videl, ako trpia. Tu je to iné,“ dodá a povzdychne si.
Keďže sa v nás celý čas miešajú nepríjemné pocity z miesta, na ktorom sa práve nachádzame, nedá nám nespýtať sa Radoslava, či jemu samému nebehá pri práci mráz po chrbte. Tvrdí, že časom to človeku ani nedôjde.
„Aj keď som tu sám s mŕtvolou, to telo sa občas pohne, myká, plyny sa uvoľnia a vydá nejaký zvuk. To nemôžete riešiť. Je prievan, niekde niečo šľahne, buchne... Všetko treba vypustiť. Keby som tomu venoval pozornosť, bola by táto práca zrelá na schizofréniu. Ľudská myseľ je neobmedzená a vo fantázii sa dá ľahko utopiť,“ hovorí balzamovač.
Zaspomína si, ako do domu smútku väčšinou chodil pracovať v noci, lebo vtedy tam bol pokoj. Bol tam zavretý sám s desiatimi mŕtvymi telami, a keby si bol vtedy niečo pripúšťal, nezvládal by to. „Keď ma prišli pozrieť mestskí policajti, šaleli, ako tam vôbec môžem byť, že keby sú na mojom mieste a niečo tu buchne, tak dostanú infarkt,“ zasmeje sa so slovami, že on je na to už zvyknutý.
Ako jedni z mála hostí opúšťame pitevňu po vlastných. Balzamovač sa nám na záver posťažuje, že mnohí miestni ho vzhľadom na jeho prácu berú ako „kata“, majú z neho strach a stránia sa ho. V spoločnosti je život témou a smrť tabu, ale keď na osudný moment príde, aj tak budú musieť zahodiť predsudky a Radoslava požiadať o pomocnú ruku.
