Ľudia s poruchami príjmu potravy strávia vyše 5 hodín denne premýšľaním nad tým, že ich telo nie je dostatočne štíhle. Väčšinou sú to citliví ľudia s nadpriemernou inteligenciou a so zameraním na perfekcionizmus či výkon.
„Na začiatku som chcela schudnúť. Len dve-tri kilá. Myslela som si, že ma budú mať vďaka tomu spolužiaci na strednej, kde som mala nastúpiť, radšej,“ hovorí 23-ročná Erika. „Vyradila som z jedálnička všetko, čo bolo nezdravé, 3-krát týždenne som behávala a tvrdo som cvičila v detskej izbe. O dva mesiace som vážila o 11 kíl menej a mala som výraznú podváhu.“
Erika vraví, že to bolo ako závislosť – keď videla, že pôvodný cieľ sa jej podarilo splniť pomerne jednoducho, chcela viac a viac. „Najviac ma uspokojovalo, keď som videla, ako mi čoraz viac vytŕčajú kosti. Doslova som sa menila na kostru, no stále sa mi zdalo, že to nie je dosť. Neustále som sa obzerala v zrkadle a hľadala nedostatky.“
„Mama ma neustále nútila jesť kalorické jedlá, ale ja som nebola schopná dať si ani kúsok. Radšej som ich tajne vyhadzovala a tvárila sa, že som ich zjedla. Mala som pocit, že čokoľvek tučnejšie zjem, hneď z toho priberiem,“ spomína Erika na najhoršiu fázu anorexie. „Raz som sa doslova rozplakala nad svojím obľúbeným jedlom. Mala som naň hroznú chuť, ale moja vlastná psychika mi to nedovolila. Vtedy mi došlo, že mám asi problém.“
Začala sa liečiť. Psychiater jej predpísal lieky a s mamou chodila každé dva týždne na pravidelné váženia. „Pamätám si, že som si tajne plnila vrecká predmetmi, aby váha ukázala čo najviac. Vedela som, že musím a chcem pribrať, ale aj tak som všetky svoje snahy o to bojkotovala,“ hovorí Erika.
Z takého vážneho psychického ochorenia, ako sú poruchy príjmu potravy (PPP), sa totiž nedá vyliečiť ako z chrípky. Keďže ide o psychosomatické ochorenie, priberanie je celkom jednoduché, ale dať do poriadku psychiku môže trvať aj niekoľko rokov. To je zároveň jeden z najčastejších mýtov spojených s anorexiou – „iba“ pribrať nestačí, človek musí vedieť, prečo by mal pribrať.
To sa, samozrejme, netýka len anorexie, ale všetkých porúch príjmu potravy, ako sú bulímia, záchvatové prejedanie sa, ortorexia (posadnutosť zdravou stravou) či bigorexia (závislosť od posilňovania). Nie, nie je to len túžba po štíhlosti a uznaní. Podľa výskumu Aliancie pre poruchy príjmu potravy každých 62 minút niekto zomrie na ich následky.
Tento článok sa týkal vyhorenia – vysvetlili sme v ňom, prečo nie je „medailou cti“, prečo vzniká a ako s ním pracovať.
Tento článok sa zameriaval na depresiu, jej (aj menej známe) spúšťače a efektívne spôsoby, ako sa z nej vyslobodiť.
V tomto článku sme písali o panických atakoch a o tom, ako im predchádzať.
V tomto článku sme písali o tom, ako vyzerá sedenie u psychológa, ako si ho vybrať a kedy za ním zájsť.
Zbohom, endorfíny, vitaj, závislosť
Osoby s PPP často majú podobné osobnostné či charakterové črty. Podľa psychologičky Andrey Hraškovej sú to väčšinou citliví ľudia s nadpriemernou inteligenciou a so zameraním na perfekcionizmus či výkon. Často to bývajú „dobré deti“, ktoré všetko zvládajú a mávajú výborné študijné výsledky.
„Ľudia trpiaci poruchami príjmu potravy majú aj skreslené vnímanie samého seba, môžu byť neistí a vyše 5 hodín denne strávia premýšľaním nad tým, že ich telo nie je dostatočne štíhle. Môžu mať tiež extrémne starostlivých rodičov a práve chudnutie im dá pocit sebakontroly nad vlastným telom.“
Podobne ako v prípade Eriky sa snažia, aby ich okolie prijalo. Majú však pocit, že nespĺňajú nároky, ktoré na nich kladie spoločnosť. Radikálne diéty predstavujú rýchlu viditeľnú zmenu výzoru a s ňou aj isté uspokojenie. Zo zdanlivo neškodného chudnutia sa však postupne stáva závislosť.
„Človek najskôr počúva pochvaly, ako dobre vyzerá, cíti sa úspešne. Chudnutie však pomaly prerastie do závislosti od pochvaly a ocenenia. Keď váha klesne pod určitú hranicu, začnú prebiehať v mozgu neurobiologické zmeny, ktoré vedú k ďalšej potrebe nejesť,“ vysvetľuje Andrea Hrašková. „Človek prestane svoje telo vnímať objektívne. Nevidí, že je vychudnutý, aj keď ho okolie na to upozorňuje.“
Výsledkom je, že mozog prestane produkovať endorfíny a človek je neustále skleslý a plačlivý. Skúsenosť s tým má aj Erika: „V škole som excelovala, mala som samé jednotky a disciplinovane som cvičila. No skoro každý deň som plakala. Dostala som záchvat plaču vždy, keď ma mama nútila jesť. Mala som skrátka pocit, že celý svet je proti mne.“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Tento stav vedie podľa Andrey Hraškovej k pocitu zlyhania, rozpadu sebaúcty a vlastnej hodnoty. Človek sa môže začať obviňovať, opovrhovať sebou, byť úzkostný či depresívny. Jedným zo spôsobov, akým sa ľudia s PPP snažia vyrovnať so stresom, je, paradoxne, záchvatové prejedanie sa. Pri jedení sa nám totiž vyplavujú hormóny šťastia a spokojnosti. Má to však háčik.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Akým spôsobom sa snaží človek kompenzovať nedostatok endorfínov spôsobený PPP.
- Do akých porúch môže prerásť anorexia.
- Čo môže pomôcť pri záchvatovom prejedaní sa.
- Ako je možné, že ľudia s anorexiou väčšinou milujú jedlo, hoci jedia málo.
- Čo u ľudí s PPP môže spôsobiť vznik prázdnych priestorov uprostred mozgu.
- Ako rozlíšiť PPP od „bežného“ chudnutia.
- Či sa dá z PPP úplne vyliečiť.
- Ako sa rozprávať s človekom, ktorý trpí poruchami príjmu potravy.
