Ako 15-ročného ho deportovali do pracovného tábora. Keď mal 20, začal bojovať s partizánmi v Slovenskom národnom povstaní.
Židia nemôžu ísť do parkov či na námestia. Židia sa nemôžu vzdelávať. Nemôžu vlastniť gramofón či fotoaparát. Židia si nemôžu vziať nežidovky. Nemajú volebné právo.
Aj tieto ustanovenia obsahoval Židovský kódex, ktorý vydal v roku 1941 fašistický slovenský štát. Zmenil život státisícom ľudí na Slovensku. Jedným z nich bol aj vtedy 15-ročný Otto Šimko.
„Dovtedajšie šťastné detstvo sa skončilo, začali sa strašné časy päťročného holokaustu,“ spomína na 40. roky partizán. Za boje v Slovenskom národnom povstaní dostal od bývalého prezidenta Andreja Kisku vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Ako 20-ročný držal prvýkrát v ruke zbraň. V Povstaní ju musel použiť, napríklad keď dostal povel popraviť nemeckého dozorcu z koncentračného tábora v Dachau. O tom, aké bolo Slovenské národné povstanie, nám rozpráva 97-ročný Otto Šimko. Napriek všetkému, čím si prešiel, má k životu pozitívny vzťah.
- Ako sa Ottovi Šimkovi podarilo prežiť holokaust.
- Prečo sa ako 20-ročný pridal k partizánom.
- Čo zažil počas bojov v SNP.
- Prečo musel popraviť nemeckého dôstojníka.
- Ako prekonal sklamanie z komunistického režimu.
- Prečo má napriek všetkému pozitívny vzťah k životu.
Židovský kódex ste zažili ako tínedžer. Aké to bolo?
Opatrenia proti židom som pocítil tvrdo. Nezaujímalo ma, že som sa nesmel oženiť s nežidovkou, chodiť do kaviarne či na ryby. Mal som 15, a preto ma najviac postihlo to, že som musel v kvinte odísť z gymnázia.
Aká bola na gymnáziu v Nitre atmosféra?
Raz ráno sme prišli do triedy a na tabuli bol nápis: „ŽIDIA!“ Za ním boli dlhé litánie o tom, akí sme nepriatelia slovenského národa a ako ho vyciciavame. Preto nám, šiestim židom, spolužiaci vyhradili špeciálne miesta, kde môžeme sedieť. Predtým sme sedeli, kde sme chceli. Zhodou okolností som bol v lavici vedľa Nemca. Ten bol neskôr veľkým nacistom.
Keď náš český profesor videl tento nápis na tabuli, išiel za riaditeľom a povedal, že v tejto triede učiť nebude.
Všetko to zrejme súviselo s propagandou slovenského štátu, ktorá ovplyvnila aj deti v školách.
Vznik slovenského štátu spôsobil medzi ľuďmi eufóriu, čo sa prenieslo aj na gymnázium. Väčšina Slovákov sa tešila, že budú konečne „samostatní“, pritom bolo Slovensko pod Hitlerom. Tešili sa, že sa „zbavia Čechov a židov“.
Bol to pre mňa prvý silný úder, no stále nešlo o život. Opatrenia som ako 15-ročný chlapec bral dobrodružne, aj žltú hviezdu som si niekedy zakryl, niekedy nosil poriadne. Horšie to bolo, keď sa začali deportácie.
Celú moju rodinu deportovali do pracovného tábora v Žiline. To bola predsieň plynových komôr Osvienčimu.
Vašu rodinu deportovali do pracovného tábora v Žiline. Váš otec ako známy sudca dostal výnimku. Čo to pre vašu rodinu znamenalo?
Áno, celá moja rodina bola v tábore v Žiline. Bola to predsieň plynových komôr v Osvienčime. Otec dostal rezortnú výnimku, nie prezidentskú, ktorá by zavážila ešte viac. Na základe nej nás prepustili z tábora. Toto všetko sa odohrávalo v období, keď nachvíľu prestali deportácie. Vrátil som sa do Nitry, no tam som sa necítil bezpečne, pretože sme nevedeli, kedy opäť začnú deportovať.
Prežila vaša rodina holokaust?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa Ottovi Šimkovi podarilo prežiť holokaust.
- Prečo sa ako 20-ročný pridal k partizánom.
- Čo zažil počas bojov v SNP.
- Prečo musel popraviť nemeckého dôstojníka.
- Ako prekonal sklamanie z komunistického režimu.
- Prečo má napriek všetkému pozitívny vzťah k životu.
