Pri prehliadke kostníc si rýchlo uvedomíš, že nikto z nás tu nebude večne.
Naozaj tu bolo kedysi viac ako 50 000 kostrových pozostatkov? Nemohli sme tomu uveriť. Po príchode do podzemia sme zľava i sprava videli nespočetné množstvo ľudských lebiek a trojkomorová krypta bola nimi doslova preplnená. Nie div, že v minulosti museli ľudia po pozostatkoch v kostniciach priamo kráčať. Epidémie cholery a moru pozabíjali také množstvo ľudí, že ich jednoducho nebolo kam odložiť.
- Kto mohol byť pochovaný v kostniciach.
- Ako vyzerá schodisko z ľudských lebiek.
- Čo sa skrýva v najstaršej, tretej komore.
- Prečo bol cintorín v meste problémom.
- Prečo je jedna časť kostnice posvätená.
Keď sa telo rozložilo, pozostatky vzali do podzemia
Kostol sv. Jakuba v Brne jednoducho nemôžeš prehliadnuť. Dominanta centra mesta postavená začiatkom 13. storočia sa týči vo svojom okolí a možno by si si ani nevšimol, že na pravej strane kostola sa nachádza vchod do druhej najväčšej podzemnej kostnice v Európe. Číslo jeden predstavujú obrovské parížske katakomby.
Aj keď na celý týždeň hlásili pomerne teplé júnové počasie, pre istotu sme si so sebou vzali bundu – a dobre sme urobili. Ako sa dalo očakávať, podzemné chodby kostnice boli pomerne chladné. Kým sme sa pustili do prehliadky podzemia, museli sme podľa súčasných opatrení podpísať čestné vyhlásenie, že sme otestovaní antigénovým testom alebo zaočkovaní.
Vstupná hala kostnice je jej najmodernejšou časťou a budovali ju až do roku 2012. Nás však zaujímalo predovšetkým historické podzemie, ktoré predstavuje zvyšok niekdajšieho cintorína. Ten v minulosti obklopoval priestranstvo na povrchu v okolí Kostola sv. Jakuba.
„Kostnice boli kedysi veľmi časté objekty, pretože samotný cintorín nefungoval ako pietne miesto, čiže tak ako dnes. V minulosti sa ľudia na cintorínoch pravidelne stretávali, odohrávali sa tam trhy, vystupovali tam zabávači. Jednoducho mali úplne iný zmysel,“ prezradila nám sprievodkyňa Lucie Křížová.
Cintoríny sú v súčasnosti zväčša situované na okraji miest, prípadne v oblastiach, kde je priestor na ich rozšírenie. Cintorín pri Kostole sv. Jakuba však bol obklopený zástavbou hradieb či rodinných domov. Bolo teda nutné, aby ľudí začali pochovávať aj do podzemnej kostnice. Robili to tak, že telo najprv pochovali na cintoríne a po zhruba 10 až 12 rokoch, keď sa už rozložilo, zobrali pozostatky do podzemia.
Kosti až po strop
Prehliadku sme si dohodli na predpoludnie v strede týždňa, vďaka čomu bola kostnica okrem personálu úplne prázdna. Prechádzanie sa podzemnými chodbami v obklopení tisícok kostrových pozostatkov je samo osebe zážitkom. Najlepšie si ho však človek vychutnáva osamote, respektíve iba v prítomnosti tých, ktorí na mieste odpočívajú dlhé stáročia.
Podzemie sa skladalo z troch častí. Po ľavej strane od vchodu (na vyššie priloženej fotke mapy miestnosť číslo 4 vpravo) sa nachádza priestranná trojkomorová krypta, ktorá leží priamo pod Kostolom sv. Jakuba. V nej sme sa zdržali najdlhší čas.
Vnútri stĺpa na fotografii je husté pletivo, do ktorého sú kostrové pozostatky zasadené
Na konci krypty je úplne najstaršia časť kostnice. „Hovorí sa jej tretia komora. Je ponechaná originálne tak, ako bola objavená. To znamená, že uskladnenie kostí v danej časti zodpovedá tomu, ako to tu vyzeralo pôvodne,“ povedala nám sprievodkyňa.
Vzrastom vyšší návštevníci môžu v tretej komore nahliadnuť na vrch navýšených kostier, ktoré boli od nás oddelené skleneným krytom. V minulosti bola kostnica naplnená kostrami odspodu po vrch a v niektorých častiach ľudia preto po kostrách priamo chodili, spresnila Lucie.
Zabudni na vizuálne pôsobivé, do stĺpov tvarované pozostatky. Toto bolo jednoducho more kostí, pri ktorých si človek veľmi rýchlo uvedomí, že nikto z nás nebude žiť večne.
V trojkomorovej krypte sa ďalej po ľavej strane nachádza veľký kríž. Lucie nám vysvetlila, že tento priestor je posvätený a pôvodne malo ísť o kresťanskú kaplnku, kde by sa mohli aj dnes konať bohoslužby. Úprimne povedané, nevieme si predstaviť, ako by sa na takomto mieste zúčastňovali na bohoslužbách deti či osoby citlivejšej povahy. Z miesta určite nevyžaruje pozitívna energia. Veď posúď sám.
Po niekoľkých minútach v chladnom podzemí sme sa započúvali do hudby v pozadí, ktorá nám pripomínala soundtrack z neznámeho hororu. Lucie povedala, že ide o skladbu s názvom Sub Terra (z latinčiny podzemie) od skladateľa Miloša Štědroňa, ktorý ju zložil exkluzívne pre brniansku kostnicu po tom, ako ju sám navštívil. Na internete ju teda nenájdeš.
Na cintoríne v okolí Kostola sv. Jakuba a v kostnici v prvom období ich existencie pochovávali ľudí, ktorí tu boli pokrstení alebo tu mali pohreb. Medzi pozostatkami by sme našli významných miestnych mešťanov či duchovných. V podzemí mal napríklad náhrobný kameň František Felix Žalovský, „pán na Víceměřicích, Hosticích a Horních Moštěnicích“. Podľa nápisu vraj išlo o urodzeného rytiera, ktorý sa dožil 63 rokov.
Osoby telesne či duševne postihnuté, samovrahov, katov, neveriacich a mnohých iných pochovávali inde. To sa však zmenilo vďaka neskorším dekrétom, ktoré zaručili, aby do kostníc pochovávali všetkých. Miesto sa dokonca našlo aj pre samovrahov, čo je vzhľadom na cirkevný postoj k ľuďom, ktorí si siahnu na život, pomerne prekvapivé. Zámerne im však prideľovali okrajové časti miestností.
Najväčší unikát spomedzi pozostatkov však ukrýva samotný Kostol sv. Jakuba, v ktorom sa nachádza hrob legendárneho obrancu Brna Louisa Raduita de Souches, vojvodcu z obdobia tridsaťročnej vojny, ktorý obránil mesto pred vojskami Švédska.
V najväčšej a najstaršej miestnosti kostnice sa nachádza aj dvojica kovových schránok na kostrové pozostatky, ktoré sa podarilo zachovať a zreštaurovať. Predpokladá sa, že v nich boli uložené pozostatky významných osobností mesta.
V pravej časti miestnosti sme zbadali farebnú vitráž, za ktorou sa kedysi nachádzal originálny vstup do kostnice. Do nej sa v minulosti vstupovalo cez Kostol sv. Jakuba, kadiaľ aj prenášali kostrové pozostatky. Farby vitráže zvýrazňuje malá lampa umiestnená priamo za sklom. Bohužiaľ, tento vchod je zastavaný, a tak sme sa cezeň priamo do kostola nedostali.
Kostnicu a cintorín zatvorili v 18. storočí, keď cisár Jozef II. vydal takzvané jozefínske reformy. Tie okrem iného z hygienických dôvodov zakázali pochovávanie ľudí v meste. Hroby v okolí Kostola sv. Jakuba boli totiž často veľmi plytké, a keď prišla poriadna búrka, voda vyplavila telá z hrobov.
„Bolo to neúctivé a nehygienické. Ďalšia vec je tá, že cez cintorín viedol jeden z miestnych vodojemov. Nečistoty z rozložených tiel teda vsiakli do vody, v dôsledku čoho vznikla aj epidémia cholery,“ spresnila sprievodkyňa Lucie. Cintoríny sa teda presunuli za mesto a kostnicu uzavreli. Európa je vraj stále plná kostníc, ktoré doteraz nikto neobjavil.
Na existenciu kostnice pod Kostolom sv. Jakuba sa od roku 1784 až po začiatok 21. storočia prakticky zabudlo. Keď v roku 2001 brniansku kostnicu objavili, našli v nej vyše 50 000 kostrových pozostatkov. Ľudské kosti siahali až po klenbu miestností a boli tam poukladané vo vrstvách tak, aby sa ich tam zmestilo čo najviac.
Aby kostrové pozostatky zostali v dobre zachovanom stave, raz za rok či za dva do kostnice prídu technici, ktorí ich čistia a bielia. V súčasnosti v kostnici ponechali približne 10 percent z ich celkového počtu a zvyšok pochovali v masovom hrobe na Ústrednom cintoríne v Brne.
Objaviť kostnicu pritom vôbec nebolo jednoduché. Archívy z miestneho kostola totiž nie sú kompletné, pretože počas histórie ho niekoľkokrát vykradli a nacisti ho počas druhej svetovej vojny aj vypálili. Kostnicu v Brne našli archeológovia viac-menej náhodou pri rekonštrukcii dlažby.
Lebky do tvaru schodiska
Z trojkomorovej krypty sme sa vybrali na opačnú stranu do expozície situovanej pod námestím. Po ľavej strane nás zaujali oválne železné dvere s obrazmi kostier. Tie podľa Lucie slúžili v roku 2001 ako vchod, cez ktorý sa zavádzali sondy s kamerami.
Nimi dokázali zistiť, čo všetko sa nachádza v podzemí. V hĺbke štyroch metrov sonda potvrdila, že sa pod zemou skutočne nachádza kostnica. V súčasnosti ide iba o miestnosť s technikou, kde je umiestnený napríklad reproduktor. Žiadne tajomné pozostatky teda za nimi nehľadaj.
Chodba, cez ktorú sme kráčali na druhú stranu, vznikla v roku 1741 pre vysokú úmrtnosť obyvateľov, ktorá sa vtedy zvýšila na asi 16 obetí denne, čo bolo na tie časy obrovské množstvo. Podzemie sa vtedy zapĺňalo najmä následkom morových a cholerových epidémií.
Nápor mŕtvych neustával a vystavaná chodba prestávala stačiť. Do šiestich rokov ju úplne naplnili, a tak sa vedenie mesta rozhodlo v rozširovaní pokračovať. Na konci jednej chodby pod námestím nájdeš plastiku s názvom Večný svit od umelca, ktorý má pseudonym Gary.
V druhej chodbe sú umiestnené lebky vystavané do tvaru schodiska. Táto chodba mala podľa Lucie viesť cez námestie ešte ďalej. Z akého dôvodu sa tak nakoniec nestalo, nevie nikto.
