Brutálny Videodrome varuje pred vplyvom technológií nechutným a zvráteným spôsobom

Po Nájomníkovi si pripomíname ďalší horor z kategórie kultových, a síce Cronenbergov tretí celovečerný film Videodrome z roku 1983. Kanaďan je zakladateľom a hlavným predstaviteľom žánru „body horor“ - mixu explicitného násilia a sci-fi prvkov. Nečakajte žiadneho zlosyna s mačetou alebo ľakačky, David Cronenberg sa vyžíva v záberoch na ľudské telo mutujúce, hnijúce či efektne explodujúce pod vplyvom rozličných chorôb a technológií. Spolu s Muchou (1986) je Videodrome najcharakteristickejšou ukážkou zvrátenej predstavivosti tohto režiséra.

Špecializáciou stanice Channel 83 je mäkká pornografia a násilie. Producent Max Renn (James Woods) sa pri hľadaní nového materiálu nezdráha pred ničím a v spolupráci s video pirátom Harlanom (Peter Dvorsky) objavuje záhadné vysielanie Videodrome, zachytávajúce skutočné mučenie, znásilňovanie a vraždy. Je presvedčený o tom, že toto je ďalší hit a epizódy si nahráva. Signál zdanlivo pochádza z Malajzie, neskôr však zisťuje, že zdrojom je vysielač v Pittsburghu. Max prijíma pozvanie do televíznej debaty o násilí v médiách, kde je hosťom aj profesor Brian O’Blivion (Jack Creley). Mysliteľ sa verejnosti vyhýba a objavuje sa len ako rozprávajúca hlava na obrazovke. Neskôr Max nadväzuje intímny vzťah s rozhlasovou moderátorkou Nicki (Debbie Harry), ktorá si ulietava na sado-maso praktikách. Tým nemáme na mysli nevinné radovánky v štýle Päťdesiat odtieňov sivej, ale prepichovanie kože, pálenie cigaretami a rezanie nožom. Videodrome nedá Maxovi spať a snaží sa o tvorcoch vypátrať viac. Stopy vedú k O’Blivionovi a ukazuje sa, že snuff filmy sú politickej povahy. Max sa zaplieta do nebezpečnej hry plnej halucinácií a brutality.

Nemusíte byť oboznámený s myšlienkovým prúdom Torontskej školy (Cronenberg bol študentom Marshala McLuhana), aby ste porozumeli prezentovaným ideám. Technológie, ktoré vytvárame za účelom spoločenského úžitku, nás v konečnom dôsledku ovládajú. Videodrome si berie na paškál najmä médiá a ich schopnosť ovplyvňovať naše životy. Recipient sa v tejto vízií stáva zdegenerovaným otrokom pripútaným k obrazovke. Intelektuálny obsah stranou, Videodrome je predovšetkým vizuálny počin. Pulzujúce videokazety vkladané do otvorov zámerne pripomínajúcich ženské genitálie alebo stonajúce televízie sú len vybrané lahôdky tohto perverzného predstavenia. Keďže snímka bola natočená v roku 1983, všetky efekty zabezpečujú makety a praktické triky. Rovnako ako pri Carpenterovej Veci (1982) budete túžiť preštudovať použité rekvizity dôkladnejšie alebo si dokonca niektoré modely zaobstarať do zbierky. Vďaka skromnej dĺžke 88 minút má film vynikajúce tempo, ale nezanedbáva ani atmosféru a k nechutnostiam sa poctivo dopracuje. Zabudnúť nemôžeme ani na skvelú hudbu kombinujúcu pochmúrne sláky a syntetizátor. Autorom je Howard Shore (trilógia Pán prsteňov), Cronenbergov dvorný skladateľ.

Na Videodrome nadviazal režisér voľným pokračovaním eXistenZ (1999), pričom televíziu nahradili videohry a virtuálna realita. Podobností s predchádzajúcim dielom je toľko, že by sme eXistenZ mohli považovať skôr za pokus o aktuálnejšie prerozprávanie. Pochopiteľne, takáto recyklácia si už nevydobyla porovnateľný status, a to najmä z dôvodu nadčasovosti myšlienok Videodrome. Z dobového hľadiska film komentuje inváziu televízie do kultúrneho prostredia Ameriky osemdesiatych rokov, v dobe internetu je však jeho posolstvo relevantnejšie, než kedykoľvek predtým.