Snímka ocenená na festivale v Cannes prichádza do slovenských kín.
Ruben Östlund bezpochyby patrí k najzaujímavejším zjavom na poli súčasného európskeho filmu. Nebojí sa kontroverzných tém, či už ide o mrazivú reflexiu multikulturalizmu (Hra) alebo psychologickú štúdiu vzťahov ako takých (Vyššia moc). Teraz prichádza s novým dielom s názvom Štvorec, ktoré sprevádzajú pozitívne ohlasy kritikov a dokonca aj ocenenie v podobe Zlatej palmy v Cannes. Zaujímavé na celej snímke je, že Östlund sa vydal trochu inou cestou než sme uňho boli zvyknutí, zároveň však zostal nepochybne "svoj".
Príbeh sa točí okolo Cristiana, ktorý je kurátorom úspešného múzea moderného umenia a momentálne pripravuje odvážny konceptuálny projekt nazvaný "Štvorec". Ide o plochu 4 x 4 metre a vo vnútri tohto štvorca platia pravidlá absolútnej rovnosti a tolerancie. V druhej príbehovej línii sa Cristian stáva obeťou bizarnej krádeže a príde o peňaženku a mobil. Na návrh svojho kolegu sa rozhodne svoje veci získať späť pomerne neortodoxným spôsobom. Ešte ale netuší, aké problémy tým spôsobí. Nehovoriac už o samotnom "Štvorci", ktorého pokus o mediálne zviditeľnenie rozpúta výbuch obrovskej dávky kontroverzie.
Hneď na prvý pohľad je jasné, že Östlundova novinka je - na rozdiel od jeho predchádzajúcich snímok - trochu viac roztrieštená. Kým vo Vyššej moci či Hre skúmal jeden konkrétny problém, na ktorý sa postupne nabaľovali ďalšie a ďalšie významové roviny, vo Štvorci skúma hneď niekoľko rôznych tém. Na jednej strane tu máme vtipne podanú reflexiu súčasného moderného umenia, nechýba ani kritizovanie ľudských predsudkov a egoizmu či skúmanie, kde končí sloboda slova a vyjadrovania a čo je už za pomyselnou čiarou. Östlund medzi týmto témami rôzne skáče, takže jeho dielo môže pôsobiť mierne neuchopiteľne.
Niekto by mohol namietnuť, že vďaka zvolenej koncepcii režisér síce veľa zaujímavých tém nahryzne, ale žiadnej sa nevenuje poriadne a do hĺbky. Do istej miery možno súhlasiť, hoci mám dojem, že Östlundov zámer bol práve v tom, aby divákovi nepredkladal jednoznačné odpovede, ale podnietil ho k samostatnému uvažovaniu. Pravda, je možné, že diváci budú mať zo Štvorca dojem, že videli "všetko, ale zároveň nič". Pokiaľ však budete snímku vnímať skôr ako "pozvanie do diskusie", rozhodne nebudete sklamaní, naopak. Štvorec totiž obsahuje ohromné množstvo tém a podnetov, o ktorých sa dá ešte veľmi dlho debatovať.
Opäť treba pochváliť tradične bezchybnú realizáciu a skvelé herecké výkony (Claes Bang, Elisabeth Moss či Dominic West), čo je už pri tomto režisérovi štandardom. Snímka je skvele nakrútená, dôkladne komponované zábery tentokrát však viac ako inokedy pripomenú ďalšiu významnú postavu švédskej kinematografie, Roya Anderssona. Jeho vplyv bol síce citeľný aj pri iných Östlundových dielach, ale práve vo Štvorci má naplno možnosť rozviesť istú až surreálnu podobu niektorých výjavov. Vrcholom filmu je nepochybne scéna honosnej večere prerušenej svojským umeleckým výstupom, kde sa postupne stiera hranica medzi divákmi a umeleckým aktom. Je obdivuhodné, koľko emócií dokáže režisér vzbudiť. Od pocitu neistoty, nervózneho smiechu až po nefalšovaný teror a mrazenie. Škoda, že podobne silnú scénu už režisér do konca snímky nevytasí.
Štvorec je kvalitná čierno-humorná, satirou líznutá a jemne bizarná dráma a určite by mala byť v hľadáčiku každého milovníka náročnejších kúskov. Objektívne povedané, film určite nedosahuje sily Hry či Vyššej moci, ale to ani v najmenšom neznamená, že je zlý. Na prvé pozretie síce nemá takú silu ako predchádzajúce režisérove diela, myslím si však, že vás chladnými rozhodne nenechá a časom bude postupne dozrievať. Je to skrátka zo strany Rubena Östlunda mierne vykročenie iným smerom, ale pri zachovaní vlastného rukopisu. Podobný krok rozhodne treba oceniť. Bola by škoda, ak by ste túto zaujímavú satiru vynechali, či už patríte k režisérovým fanúšikom alebo pre vás pôjde o zoznámenie sa s jeho tvorbou. 8/10
