Na legalizáciu marihuany Slovensko nie je pripravené, hovorí primárka kliniky drogových závislostí (Rozhovor)

Doktorka Ivana Dušeková je primárkou na klinike drogových závislostí v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku. „Pacienti musia počuť celú pravdu, natvrdo. Polopravdy zažívali počas skrývania svojej závislosti. Počúvali a sami sa presviedčali, že to nie je také zlé, že stále majú rezervu a podobne. Sú naučení na falošný spôsob života,“ hovorí skúsená psychiatrička, ktorá vedie oddelenie už sedem rokov. Rozhovor s doktorkou je tretí zo série článkov o stigmatizácii psychiatrie.

Keď som prišiel, oddelenie drogových závislostí bolo takmer prázdne. Všetci boli von a športovali.

Liečba závislostí, ak má byť úspešná, by mala spĺňať isté režimové a komunitné parametre. My sa to snažíme na našej klinike rešpektovať a dodržiavať. Súčasťou tejto komunitnej, systémovej liečby sú aj športové aktivity. Pacienti tu majú možnosť športovať prakticky denno-denne. Máme otvorenú posilňovňu, pacienti majú k dispozícii telocvičňu. Ak má niekto somatické komplikácie, tak má, samozrejme, športovanie individuálne regulované. Snažíme sa však pacientov motivovať, aby sa venovali športu, ako aj relaxačnej technike, aby sme ich do budúcna inšpirovali, ako možno tráviť voľný čas.

Športový deň, ktorého ste boli súčasťou, bol druhý ročník. Akcia vznikla spontánne minulý rok, mali sme na oddelení skupinu pacientov, ktorí boli bývalí športovci. Navrhli, aby sme sa pokúsili zorganizovať športový deň. Nakoniec sa z myšlienky na podnet pacientov stáva tradícia. Je to aj ukážka toho, že voľný čas sa dá tráviť aj bez psychoaktívnej látky. Na Slovensku je zvykom, že keď si ide skupina ľudí zahrať futbal, automaticky k tomu patrí pivo. Chceme našim pacientom ukázať, že sa môžu zabaviť či zašportovať si aj bez alkoholu a iných návykových látok.

Z praxe viem, že treba zohľadňovať aj následky nárazového, jednorazového extrémneho konzumu alkoholu.  Môže to byť totiž porovnateľné s tým, kedy je už jednoznačne jasná diagnóza syndrómu závislosti.

Moderátor bol veselý a ostatných ľudí povzbudzoval k výkonu. Zarazilo ma však, keď povedal: Je hanba, že sa neviete baviť bez návykových látok. Nie je to príliš ofenzívne?

Voči pacientom som priama, otvorená. Naučila ma to prax. Pacienti musia počuť celú pravdu, natvrdo. Polopravdy zažívali počas skrývania svojej závislosti. Počúvali a sami sa presviedčali, že to nie je také zlé, že stále majú rezervu a podobne. Sú naučení na falošný spôsob života. Bežne sa bavíme bez servítok a vždy vítam, keď sú pacienti konkrétni.

Zároveň nemôžeme pacientov odseparovať od pojmov psychoaktívnych látok, nedá sa to. Keď idete do potravín, máte tam uličky s alkoholom. Zapnete si večer televíziu a alkohol je v reklame. Rovnako tak vo filmoch, v hudbe. Spoločnosť to obsahuje a my sa tomu nevyhneme. Treba jednoducho veci hovoriť na rovinu a pomenovať ich správnymi slovami.

Nie je problém, že sa stretnú aktuálni pacienti s tými, čo sú už absolvovali liečenie? Neobjavujú sa výsmešky či napätie?

Nič také sa nedeje. Na našej klinike máme dokonca možnosť takzvaných jednodňových hospitalizácií. Preliečení pacienti k nám môžu chodiť na skupinovú terapiu s tým, že niekedy spravíme náhodný test na návykové látky. Je to veľmi motivujúce, že tí, ktorí sú v aktívnej liečbe, sú konfrontovaní s niekým, kto to už zvládol, kto už prešiel do normálneho života. Pozitívum ja tiež to, že na našom oddelení sa riešia rôzne závislosti. Nikdy človek nevie, či sa jedna závislosť nepremostí do druhej, čo bežne z praxe sledujeme. Majú možnosť porozprávať sa, vymeniť si skúsenosti.

Prečo ste sa rozhodli študovať psychiatriu?

Už na medicínu som šla s tým, že sa chcem stať psychiatričkou, táto profesia ma vždy fascinovala. Počas štúdia ma začala paradoxne baviť aj patológia, chvíľu som teda váhala. Nakoniec som ostala pri psychiatri a neľutujem.

Dá sa táto práca zvládať dlhé roky bez toho, aby nezaťažovala psychiku?

Na psychiatrii pracujem už 19 rokov, primárkou na oddelení som 7 rokov. Nemám pocit, že by ma odbor psychiatria negatívne poznačil, nemyslím si, že žijem inak ako ostatní len pre to, že som psychiatrička. Možno mám menej voľného času, keďže ma práca baví a je to zároveň aj môj koníček. Dávam si však veľký pozor, aby práca nenarušovala moje súkromie.

Spomenuli ste, že robíte náhodné testy. Stáva sa, že si pacienti donesú psychoaktívnu látku?

Klinika drogových závislostí v Pezinku je považovaná za kliniku, ktorá má veľmi tvrdý režim. Citujem svojich pacientov, ktorí pre komplikovanosť diagnózy absolvovali už niekoľko pobytov v rôznych zariadeniach. Nestáva sa to často, no úprimne poviem, že za moju prax sa takéto prípady objavili. Nie je to časté, máme totiž pravidelné kontroly, pacienti podpisujú informovaný súhlas, v ktorom sú dopredu informovaní o kontrolách osobných vecí za ich prítomnosti. Na požiadanie sú povinní vykonať dychovú skúšku a odovzdať moč na toxikologické vyšetrenie. Bez toho by však liečba nebola efektívna, je to prirodzený postup.

Ako často sa deje, že u pacienta nájdete drogy či alkohol?

Za sedem rokov, čo vediem túto kliniku, sme drogu priamo na oddelení našli len raz. Alkohol sme našli niekoľkokrát. Preto považujem za nevyhnutné interné režimové opatrenia a kontinuálne kontroly. Ale aj tieto situácie sa snažíme využiť v liečebnom procese. Môžu poukázať aj na to, ako sa ľudia v takýchto situáciách správajú, ako situáciu vyhodnotia, aký zaujmú postoj. V terapii tak môžu vzniknúť podnetné modelové schémy. 

Častejšie sú recidívy. Pacient má napríklad povolené vychádzky mimo areálu nemocnice na pár hodín. Realizujú sa aj cielene, za účelom „otestovania sa“ mimo chránené prostredie. Sem tam sa stane, že pacient mimo areálu napr. konzumuje alkohol, užije psychoaktívnu látku. Vtedy pacienta konfrontujeme, za svoje kroky je hodnotený. Dostane sankciu a na základne nej klesá v pomyslenom „liečebnom rebríčku“. Dostáva sa v podstate na nulu, prvý deň hospitalizácie.

Ako sa pacient dostane k vám, na vašu kliniku?

Hospitalizácie sú na dobrovoľnej a nedobrovoľnej báze. Dobrovoľné sú jasné – pacient sa rozhodne, že to skúsi, príde sa k nám ústavne liečiť. Nedobrovoľné sú také, ktoré sú nariadené súdom – protialkoholické, protitoxikomanické hospitalizácie či liečba patologického hráčstva. Súd rozhoduje ako o nariadení, tak aj o ukončení liečby.

Odporúčané

Psychiater Pavel Černák: Pacienti občas napadnú doktora či sestričku, Prelet nad kukučím hniezdom odráža realitu minulosti 18. júna 2019 o 14:55

Keď sa sám rozhodnem, že nastúpim na liečenie, koľko ma to bude stáť?

Liečba závislosti je plne hradená poisťovňou.

Môže sa stať, že pacient zneužije inštitúciu? Keďže je to „zadarmo“, môžu sa nájsť rôzni špekulanti.

Liečba podľa štandardných kritérií trvá približne 3 mesiace, na ňu má nárok každý občan, ktorý si uhrádza zdravotné poistenie. Ak je pacient dlžníkom zdravotnej poisťovne, poskytneme neodkladnú starostlivosť, ktorú podľa zákona musíme poskytnúť. Akonáhle dosiahneme parciálnu kompenzáciu stavu, pacient je prepustený, alebo mu je poskytnutá možnosť, aby si založil splátkový kalendár, resp. aby vyriešil túto situáciu iným spôsobom, napríklad požiadal o pomoc rodinu. Ak sa to podarí, pacient môže pokračovať v dokončení kompletnej liečby, lebo na ňu už ako poistenec nárok má. 

V každom odbore sa lekár stretne s pacientom, ktorý je špekulant a snaží sa zneužiť systém. Dávame si pozor, sledujeme, či nedochádza k zneužívaniu.

Koľko pacientov ročne prijmete?

V roku 2018 bolo na našu kliniku prijatých 363 pacientov, v roku 2016 dokonca 485.

U nás je človek monitorovaný, pod dohľadom a keď tento stav zvládneme, postupne dokážeme pacientovi vyselektovať, resp. zredukovať lieky a snažíme sa ho „vyčistiť“. 

Ľudia, hlavne mladí, chodia bežne piť takmer každý piatok či sobotu. Dá sa to považovať za závislosť?