Spravodajský portál pre modernú generáciu, ktorá sa zaujíma o aktuálne dianie.
Zaujíma ťa aktuálne dianie? Správy z domova aj zo sveta nájdeš na spravodajskom webe. Čítaj reportáže, rozhovory aj komentáre z rôznych oblastí. Sleduj Refresher News, ak chceš byť v obraze.
Kliknutím na tlačidlo ťa presmerujeme na news.refresher.sk
Refresher Slovensko
Otvoriť v aplikácii Refresher
Stiahnuť
X
14. júla 2019, 11:12
Čas čítania 0:00
Vl Mi

Na legalizáciu marihuany Slovensko nie je pripravené, hovorí primárka kliniky drogových závislostí (Rozhovor)

Na legalizáciu marihuany Slovensko nie je pripravené, hovorí primárka kliniky drogových závislostí (Rozhovor)
REFRESHER DUŠEVNÉ ZDRAVIE
Uložiť Uložené

Existujú dva tábory. Jeden považuje závislosť za hroznú frajerinu, ktorá ho nemôže nikdy zlomiť a je nad vecou. Druhý tábor sa za svoj problém hanbí, považuje to za osobné zlyhanie, hovorí psychiatrička Ivana Dušeková.

Doktorka Ivana Dušeková je primárkou na klinike drogových závislostí v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku. „Pacienti musia počuť celú pravdu, natvrdo. Polopravdy zažívali počas skrývania svojej závislosti. Počúvali a sami sa presviedčali, že to nie je také zlé, že stále majú rezervu a podobne. Sú naučení na falošný spôsob života,“ hovorí skúsená psychiatrička, ktorá vedie oddelenie už sedem rokov. Rozhovor s doktorkou je tretí zo série článkov o stigmatizácii psychiatrie.

Čo sa v rozhovore s psychiatričkou Ivanou Dušekovou dozvieš:
  • Prečo robia na oddelení náhodné drogové a alkoholové testy
  • Koľko stojí liečba na oddelení drogových závislostí
  • Koľko pacientov ročne prijmú
  • Ako prebieha liečba alkoholizmu či drogovo závislých pacientov
  • Aký má názor na to, že mladí experimentujú s drogami
  • Ako dlho trvá liečba
  • Ako sa realita liečby závislosti líši od toho, čo poznáme z filmov

Na legalizáciu marihuany Slovensko nie je pripravené, hovorí primárka kliniky drogových závislostí (rozhovor)
Na legalizáciu marihuany Slovensko nie je pripravené, hovorí primárka kliniky drogových závislostí (rozhovor) Zdroj: Súkromný archív Ivany Dušekovej
  

Keď som prišiel, oddelenie drogových závislostí bolo takmer prázdne. Všetci boli von a športovali.

Liečba závislostí, ak má byť úspešná, by mala spĺňať isté režimové a komunitné parametre. My sa to snažíme na našej klinike rešpektovať a dodržiavať. Súčasťou tejto komunitnej, systémovej liečby sú aj športové aktivity. Pacienti tu majú možnosť športovať prakticky denno-denne. Máme otvorenú posilňovňu, pacienti majú k dispozícii telocvičňu. Ak má niekto somatické komplikácie, tak má, samozrejme, športovanie individuálne regulované. Snažíme sa však pacientov motivovať, aby sa venovali športu, ako aj relaxačnej technike, aby sme ich do budúcna inšpirovali, ako možno tráviť voľný čas.

Športový deň, ktorého ste boli súčasťou, bol druhý ročník. Akcia vznikla spontánne minulý rok, mali sme na oddelení skupinu pacientov, ktorí boli bývalí športovci. Navrhli, aby sme sa pokúsili zorganizovať športový deň. Nakoniec sa z myšlienky na podnet pacientov stáva tradícia. Je to aj ukážka toho, že voľný čas sa dá tráviť aj bez psychoaktívnej látky. Na Slovensku je zvykom, že keď si ide skupina ľudí zahrať futbal, automaticky k tomu patrí pivo. Chceme našim pacientom ukázať, že sa môžu zabaviť či zašportovať si aj bez alkoholu a iných návykových látok.

Z praxe viem, že treba zohľadňovať aj následky nárazového, jednorazového extrémneho konzumu alkoholu.  Môže to byť totiž porovnateľné s tým, kedy je už jednoznačne jasná diagnóza syndrómu závislosti.

Moderátor bol veselý a ostatných ľudí povzbudzoval k výkonu. Zarazilo ma však, keď povedal: Je hanba, že sa neviete baviť bez návykových látok. Nie je to príliš ofenzívne?

Voči pacientom som priama, otvorená. Naučila ma to prax. Pacienti musia počuť celú pravdu, natvrdo. Polopravdy zažívali počas skrývania svojej závislosti. Počúvali a sami sa presviedčali, že to nie je také zlé, že stále majú rezervu a podobne. Sú naučení na falošný spôsob života. Bežne sa bavíme bez servítok a vždy vítam, keď sú pacienti konkrétni.

Zároveň nemôžeme pacientov odseparovať od pojmov psychoaktívnych látok, nedá sa to. Keď idete do potravín, máte tam uličky s alkoholom. Zapnete si večer televíziu a alkohol je v reklame. Rovnako tak vo filmoch, v hudbe. Spoločnosť to obsahuje a my sa tomu nevyhneme. Treba jednoducho veci hovoriť na rovinu a pomenovať ich správnymi slovami.

Na legalizáciu marihuany Slovensko nie je pripravené, hovorí primárka kliniky drogových závislostí (rozhovor)
Na legalizáciu marihuany Slovensko nie je pripravené, hovorí primárka kliniky drogových závislostí (rozhovor) Zdroj: Vladimír Mičuda/REFRESHER

Nie je problém, že sa stretnú aktuálni pacienti s tými, čo sú už absolvovali liečenie? Neobjavujú sa výsmešky či napätie?

Nič také sa nedeje. Na našej klinike máme dokonca možnosť takzvaných jednodňových hospitalizácií. Preliečení pacienti k nám môžu chodiť na skupinovú terapiu s tým, že niekedy spravíme náhodný test na návykové látky. Je to veľmi motivujúce, že tí, ktorí sú v aktívnej liečbe, sú konfrontovaní s niekým, kto to už zvládol, kto už prešiel do normálneho života. Pozitívum ja tiež to, že na našom oddelení sa riešia rôzne závislosti. Nikdy človek nevie, či sa jedna závislosť nepremostí do druhej, čo bežne z praxe sledujeme. Majú možnosť porozprávať sa, vymeniť si skúsenosti.

Prečo ste sa rozhodli študovať psychiatriu?

Už na medicínu som šla s tým, že sa chcem stať psychiatričkou, táto profesia ma vždy fascinovala. Počas štúdia ma začala paradoxne baviť aj patológia, chvíľu som teda váhala. Nakoniec som ostala pri psychiatri a neľutujem.

Dá sa táto práca zvládať dlhé roky bez toho, aby nezaťažovala psychiku?

Na psychiatrii pracujem už 19 rokov, primárkou na oddelení som 7 rokov. Nemám pocit, že by ma odbor psychiatria negatívne poznačil, nemyslím si, že žijem inak ako ostatní len pre to, že som psychiatrička. Možno mám menej voľného času, keďže ma práca baví a je to zároveň aj môj koníček. Dávam si však veľký pozor, aby práca nenarušovala moje súkromie.

Spomenuli ste, že robíte náhodné testy. Stáva sa, že si pacienti donesú psychoaktívnu látku?

Klinika drogových závislostí v Pezinku je považovaná za kliniku, ktorá má veľmi tvrdý režim. Citujem svojich pacientov, ktorí pre komplikovanosť diagnózy absolvovali už niekoľko pobytov v rôznych zariadeniach. Nestáva sa to často, no úprimne poviem, že za moju prax sa takéto prípady objavili. Nie je to časté, máme totiž pravidelné kontroly, pacienti podpisujú informovaný súhlas, v ktorom sú dopredu informovaní o kontrolách osobných vecí za ich prítomnosti. Na požiadanie sú povinní vykonať dychovú skúšku a odovzdať moč na toxikologické vyšetrenie. Bez toho by však liečba nebola efektívna, je to prirodzený postup.

Ako často sa deje, že u pacienta nájdete drogy či alkohol?

Za sedem rokov, čo vediem túto kliniku, sme drogu priamo na oddelení našli len raz. Alkohol sme našli niekoľkokrát. Preto považujem za nevyhnutné interné režimové opatrenia a kontinuálne kontroly. Ale aj tieto situácie sa snažíme využiť v liečebnom procese. Môžu poukázať aj na to, ako sa ľudia v takýchto situáciách správajú, ako situáciu vyhodnotia, aký zaujmú postoj. V terapii tak môžu vzniknúť podnetné modelové schémy. 

Častejšie sú recidívy. Pacient má napríklad povolené vychádzky mimo areálu nemocnice na pár hodín. Realizujú sa aj cielene, za účelom „otestovania sa“ mimo chránené prostredie. Sem tam sa stane, že pacient mimo areálu napr. konzumuje alkohol, užije psychoaktívnu látku. Vtedy pacienta konfrontujeme, za svoje kroky je hodnotený. Dostane sankciu a na základne nej klesá v pomyslenom „liečebnom rebríčku“. Dostáva sa v podstate na nulu, prvý deň hospitalizácie.

Ako sa pacient dostane k vám, na vašu kliniku?

Hospitalizácie sú na dobrovoľnej a nedobrovoľnej báze. Dobrovoľné sú jasné – pacient sa rozhodne, že to skúsi, príde sa k nám ústavne liečiť. Nedobrovoľné sú také, ktoré sú nariadené súdom – protialkoholické, protitoxikomanické hospitalizácie či liečba patologického hráčstva. Súd rozhoduje ako o nariadení, tak aj o ukončení liečby.

Odporúčané
Psychiater Pavel Černák: Pacienti občas napadnú doktora či sestričku, Prelet nad kukučím hniezdom odráža realitu minulosti Psychiater Pavel Černák: Pacienti občas napadnú doktora či sestričku, Prelet nad kukučím hniezdom odráža realitu minulosti 18. júna 2019, 14:55

Keď sa sám rozhodnem, že nastúpim na liečenie, koľko ma to bude stáť?

Liečba závislosti je plne hradená poisťovňou.

Môže sa stať, že pacient zneužije inštitúciu? Keďže je to „zadarmo“, môžu sa nájsť rôzni špekulanti.

Liečba podľa štandardných kritérií trvá približne 3 mesiace, na ňu má nárok každý občan, ktorý si uhrádza zdravotné poistenie. Ak je pacient dlžníkom zdravotnej poisťovne, poskytneme neodkladnú starostlivosť, ktorú podľa zákona musíme poskytnúť. Akonáhle dosiahneme parciálnu kompenzáciu stavu, pacient je prepustený, alebo mu je poskytnutá možnosť, aby si založil splátkový kalendár, resp. aby vyriešil túto situáciu iným spôsobom, napríklad požiadal o pomoc rodinu. Ak sa to podarí, pacient môže pokračovať v dokončení kompletnej liečby, lebo na ňu už ako poistenec nárok má. 

V každom odbore sa lekár stretne s pacientom, ktorý je špekulant a snaží sa zneužiť systém. Dávame si pozor, sledujeme, či nedochádza k zneužívaniu.

Koľko pacientov ročne prijmete?

V roku 2018 bolo na našu kliniku prijatých 363 pacientov, v roku 2016 dokonca 485.

U nás je človek monitorovaný, pod dohľadom a keď tento stav zvládneme, postupne dokážeme pacientovi vyselektovať, resp. zredukovať lieky a snažíme sa ho „vyčistiť“. 

Ľudia, hlavne mladí, chodia bežne piť takmer každý piatok či sobotu. Dá sa to považovať za závislosť?

Podľa medzinárodnej klasifikácie duševných chorôb existujú kritériá, podľa ktorých sa definuje závislosť. Treba však brať do úvahy veľa premenných, každý pacient je iný. Je to teda zložitá otázka. Z praxe viem, že treba zohľadňovať aj následky nárazového, jednorazového extrémneho konzumu alkoholu.  Môže to byť totiž porovnateľné s tým, kedy je už jednoznačne jasná diagnóza syndrómu závislosti.

Stretla som sa na klinike s prípadmi, kedy sme túto diagnózu nemohli jasne definovať, lebo nespĺňala medzinárodné kritériá. Aj napriek tomu chcel pacient v liečbe zotrvať, lebo zistil, že aj epizodické užívanie mu spôsobuje existenčné problémy. V takých prípadoch kódujeme diagnózu odlišne, myslím si však, že na kóde v živote človeka nezáleží, záleží na tom, aby sa mal dobre.

Ako prebieha liečba alkoholizmu či drogovo závislých pacientov?

V princípe v tom nie je rozdiel. Máme tri stanice – A, B a C – a 90 lôžok. Stanica A je akútne oddelenie, tam sú pacienti prijímaní. V prvej fáze prebieha detoxifikácia, kedy sa snažíme pacienta zastabilizovať a zabrániť rozvoju závažného abstinenčného stavu a možným komplikáciám. Cieľom lekára je teda postupne odňať drogu substitúciou pomocou psychofarmák, aby nedošlo k už spomínaným komplikáciám. Považujeme za dôležité, aby pacient, ktorý je závislý, nezačal abstinovať zo dňa na deň samostatne, bez dohľadu lekára, môže to byť totiž život ohrozujúci stav.

U nás je človek monitorovaný, pod dohľadom a keď tento stav zvládneme, postupne dokážeme pacientovi vyselektovať, resp. zredukovať lieky a snažíme sa ho „vyčistiť“. Prechádza cez doliečovacie oddelenie, čo je stanica B až napokon na stanicu C, kde sa už väčší dôraz kladie nie na farmakoterapiu, ale na psychoterapiu.

Optimálne je, aby liečba trvala tri mesiace, vtedy je dostatok času na to, aby liečba bola plnohodnotná a komplexná.

Psychoterapiu poznáme z filmov, ľudia sedia v kruhu a rozprávajú sa. Podobá sa to skutočnosti?

Čiastočne. Psychoterapia je veľmi dôležitá pri liečbe závislých pacientov, lebo poskytuje vedomosti o sebe,  o ochorení a rozširuje obzory, zároveň je pacient v komunite ľudí, ktorí prežívajú podobný príbeh. Sedenia sú vedené profesionálom, komunity majú jasne definované princípy, jasné témy, ktoré sú vyhradené a sú vyslovene cielené – za tri mesiace liečby pacienta prevedieme témami, ktoré sú nosné pre ich zdravotný, teda psychosomatický stav. Chceme, aby získali čo najviac informácií, aby sa naučili regulovať svoje správanie a aby si vytvorili nové stratégie fungovania v živote. Dôležitá je tiež príprava na návrat do osobného a pracovného života.

Mimo komunít máme aj skupiny zamerané na konkrétny typ závislosti, či už ide o narkomanov, gamblerov alebo alkoholikov. Bežné sú tiež zmiešané skupiny, tie prebiehajú dvakrát do týždňa a vedie ich psychiater alebo psychológ. Sú podobne zamerané ako komunitné sedenia, je to však komornejšia atmosféra a pacienti môžu preberať zložitejšie a intímnejšie témy. Zaviedli sme aj individuálnu terapiu, stretávame sa totiž často s pacientmi, ktorí majú aj poruchu osobnosti, či inú komorbídnu psychiatrickú diagnózu. Na klinike tiež prebiehajú relaxačné techniky, psychoedukácia či didaktoterapia, liečba je teda rozsiahla a komplexná.

Spomínali ste, že liečba trvá zhruba tri mesiace. Je to tak vždy?

V prvom rade je nevyhnutná detoxifikácia. Pacienti sa na to vždy odvolávajú – ja som prišiel len na detox a po týždni chcem ísť domov. Stáva sa to hlavne v prípadoch, keď pacient nie je veľmi motivovaný liečiť sa a do liečby ho dotlačili príbuzní či známi. Dva týždne až mesiac považujem za minimum, úvodný vstup. Optimálne je, aby liečba trvala tri mesiace, vtedy je dostatok času na to, aby liečba bola plnohodnotná a komplexná.

Môže sa stať, že liečba nebude úspešná?

Niekedy, už počas prvých dní hospitalizácie, vieme vyhodnotiť to, či bude liečba neúspešná. Stáva sa však aj, že nás pacienti pozitívne prekvapia a po niekoľkých dňoch nastane výrazný progres. Každý pacient má právo dostať šancu na trojmesačnú liečbu. Ak by po liečbe nastal problém, vždy sa človek môže vrátiť, pacienti majú možnosť rehospitalizácie. Možná recidíva k závislosti žiaľ neodmysliteľne patrí, na čo pacientov aj upozorňujeme. Zjednodušene povedané, je to ako návrat ochorenia po istom čase zlepšenia. Syndróm závislosti je chronické ochorenie, ktoré nie je úplne vyliečiteľné, ale je liečiteľné.

Možno tým, že tu pracujem a tejto problematike sa intenzívne venujem, recidívu nevnímam ako katastrofu. Niekto to zvládne na prvýkrát, tých je ale menej. Väčšinou sa to podarí na druhý či tretíkrát, vždy to však stojí za to.

Akí starí pacienti k vám chodia?

Máme hospitalizovaných pacientov od 18 do 65 rokov. Sem-tam sa stane, že máme aj starších pacientov, vtedy sa zohľadňuje ich mentálna kondícia. Mali sme tu dokonca pána, ktorý mal 82 rokov a liečbu zvládol bez problémov. Pacientov pod 18 rokov nemáme, spadajú pod detskú psychiatriu. Vekový priemer všetkých pacientov na klinike máme okolo 37 -40 rokov.

Odporúčané
Pacienti na psychiatrii: Ľudia, ktorí nás označujú za bláznov, by mali začať najskôr sami od seba Pacienti na psychiatrii: Ľudia, ktorí nás označujú za bláznov, by mali začať najskôr sami od seba 27. júna 2019, 18:23

Nájdu sa aj mladí pacienti?

Nájdu sa aj 18 či 19-roční, no tých je menej, nemajú ešte rozvinuté komplikácie, ešte nás podľa nich „nepotrebujú“. Máme početnú skupinu pacientov, ktorí majú v priemere 25 rokov.

Aké mávajú problémy?

Často to býva kombinovaná závislosť – marihuana, pervitín, alkohol či dokonca nelátkové závislosti, ako napríklad gamblerstvo, workoholizmus či syndróm excesívneho nakupovania. Sú to rôzne kombinácie a nedá sa to škatuľkovať.

Mladí sú dnes impulzívni, nenechajú si poradiť. Býva to s mladšími pacientmi ťažké?

Zo skúseností viem, že staršia generácia viac načúva. Nedá sa to však generalizovať, na proces liečby vplýva veľa faktorov. Nie je to len o veku, ale aj o osobnosti človeka. Záleží tiež na rodinnom a sociálnom pozadí. Bežne sa stáva, že práve rodina komplikuje liečbu pacienta.

Prečo by rodina „sabotovala“ liečbu?

Rodičia nevedia prijať diagnózu svojho dieťaťa. Snažia sa to zľahčovať a sťažujú tým lekárom prácu. Mama a otec často nerešpektujú, čo im lekár povie, robia si všetko po svojom a tým aj sabotujú liečbu.

Dieťa-pacient potom nadobúda pocit, že bude rodičmi neustále zachraňované a chránené – stále bude niekto, kto ho z toho vytiahne a pomôže mu, on pre svoje zdravie a život nemusí nič robiť. Sú potom nezamestnaní, bývajú u rodičov a pýtajú od nich peniaze. Tie potom minú na drogy a stáva sa z toho začarovaný kruh. To sa rodičom snažíme vysvetliť, nie vždy sa nám to podarí.

Na čo vlastne experimentovať s drogami? Svet ponúka toľko možností na experimenty zdravého charakteru, že drogy nie sú nevyhnutné. 

Môže sa stať, že pacient sa chce liečiť, no rodina mu v tom vyslovene bráni?

Stretla som sa s prípadom, kedy pacient priznal, že je závislý, no rodina to odmietala. Nechceli mať v rodine takúto diagnózu. Je to prirodzená fáza popierania, s tým sa stretávame. Bohužiaľ, niekedy pretrvá a nedá sa s tým nič robiť. Je to potom na dotyčnom, ako sa rozhodne, či podľahne tlaku zo strany rodiny.

Hanba v rodine je jedna vec. Druhá vec je, či samotní pacienti svoju diagnózu nevnímajú ako hanbu.

Existujú dva tábory. Jeden považuje závislosť za hroznú frajerinu, ktorá ho nemôže nikdy zlomiť a je nad vecou. Druhý tábor sa za svoj problém hanbí, považuje to za osobné zlyhanie. Niekde medzi týmito dvomi skupinami sú pacienti, ktorí závislosť najskôr považovali za frajerinu a dnes sa za to hanbia.

S pacientmi sa o tom pravidelne rozprávame. Nenazvala by som to hanbou, no akási prirodzená pokora musí zo strany pacienta prísť. Musí si priznať, že si to v princípe spôsobil sám, resp. k tomu sám prispel a len on sám to môže napraviť.

Mávate agresívnych pacientov?

Agresivita môže vzniknúť ako náhly nepredvídateľný raptus. Niekedy sa to predvídať dá, vtedy sú pacienti umiestnení na oddelenie pre akútne stavy so zvýšenou ochranou. Pacient však môžeš byť agresívny nečakane, v rámci abstinenčného stavu alebo v stave intoxikácie. Vtedy nám asistuje služba SBS, ktorou naša klinika disponuje. Personál je vyškolený, vie, ako má v takýchto situáciách postupovať.

Vznikajú na oddelení konflikty medzi pacientmi?

Áno, stáva sa to. Mladí narkomani sa niekedy poznajú zo života, a tu zdieľajú spolu spoločné priestory, stretávajú sa častejšie, než je pre nich možno príjemné. Vtedy občas nastane konflikt.

Ako riešite situáciu, keď sa dvaja narkomani pochytia či dokonca pobijú?

Záleží podľa stupňa závažnosti. Situáciu vyhodnotíme a podľa toho konáme. Niekedy si len pacienti nesadli a potrebovali si konflikt vydiskutovať. Ak ide o niečo vážnejšie a objavili sa prejavy duševného ochorenia, zasiahneme medikamentózne.

Nie je žiadnym tajomstvom, že mladšie ročníky vyhľadávajú drogy, experimentujú. Kedy by trebárs tínedžerovi mala zasvietiť kontrolka, že prekročil normu?

Na čo vlastne experimentovať s drogami? Svet ponúka toľko možností na experimenty zdravého charakteru, že drogy nie sú nevyhnutné. Nie všetko je na to, aby sa to muselo vyskúšať. Je to vecou voľby. Keď sa mladý človek domnieva, že drogy vyskúšať musí, musí tiež rátať s rizikami a následkami.

O marihuane sa hovorí, že je vstupnou bránou do sveta drog. Vo svete však táto rastlina zažíva boom, krajiny ju legalizujú či zmierňujú zákonný postih. Je Slovensko pripravené na to, aby zlegalizovalo marihuanu?

Jednoznačne nie, Slovensko nie je pripravené na zlegalizovanie marihuany. Vo vyspelej spoločnosti si to dokážem predstaviť, no nemyslím si, že sa v takej nachádzame.

Odporúčané
Boris Valábik: Keď som hrával v NHL, varovali ma pred tamojšími zlatokopkami. Najviac ma však ošklbala Slovenka (Rozhovor) Boris Valábik: Keď som hrával v NHL, varovali ma pred tamojšími zlatokopkami. Najviac ma však ošklbala Slovenka (Rozhovor) 30. júna 2019, 14:46

Nedávno jeden mladík zomrel, užil tri extázy naraz. Rozprávate sa s pacientmi aj o takýchto tragédiách?

Bavíme sa o všetkom. Musíme vnímať skutočnosti také, aké sú. Rozprávame sa o následkoch žltačky, o poškodení pečene, mozgu, ale aj o nárazovom predávkovaní, možnej gravidite závislej pacientky. Debata je za účasti odborníka, ktorý diskusiu koriguje. Pacienti, alebo skôr ľudia všeobecne vnímajú závislosti či nebezpečenstvo drog veľmi skreslene.

Sú zákony z hľadiska drogovej legislatívy nastavené správne?

Som stotožnená s tým, ako je to u nás nastavené. Ak by sa legislatíva zmiernila, zasiahlo by to celú spoločnosť. Chronickí užívatelia drog sú často nezamestnaní, majú kopec zdravotných komplikácií, páchajú trestnú činnosť a pri zmiernení legislatívy by mohla nastať eskalácia týchto problémov. V konečnom dôsledku by to štát stálo viac peňazí.

Existuje prevencia, ktorá by mladých vedela účinne upozorniť na riziká drog?

Na našej klinike sme napríklad začali so športovým dňom pre pacientov aj bývalých pacientov, o čom sa dozvedeli aj ľudia mimo nemocnice. To by mohla byť jedna z ciest – vieme sa baviť aj bez drog. Zároveň uskutočňujeme rôzne osvetové aktivity, podieľame sa na projektoch, ktoré sú protidrogovo zamerané. Nedávno sme napríklad usporiadali besedu na základnej škole v Pezinku, ktorá mala preventívny charakter. Má to zmysel, treba jasne pomenovať problémy spoločnosti.

Ako je so s fenoménom inteligentných zariadení?

Ľudia trávia strašne veľa času za počítačom, za telefónmi. Závislosť na mobile sa veľmi ťažko vyhodnocuje a kontroluje, nie je stanovená norma. Na našej klinike máme prísne regulované, koľko pacienti strávia denne na mobile. Síce sa hnevajú, no v konečnom dôsledku sami zistia, že aj bez telefónu sa dá plnohodnotne fungovať.

Ľudia na mobile trávia hodiny denne. Ak by mal nastúpiť na liečenie každý, kto denne pozerá do mobilu a počítača 10 hodín, zrejme by ste potrebovali oveľa viac lôžok.

Vystihli ste to. Nie je to nový fenomén, sledujeme ho niekoľko rokov. Ľudia nereagujú na to, keď ich upozorníte, že to nie je v poriadku. Nevnímajú to ako patológiu.

Predstavte si človeka, ktorý ide po prechode, pozerá do mobilu, v ušiach má slúchadlá a nevšíma si okolie. Je to nezodpovedné a nebezpečné, no dnes absolútne bežné. Ak by som takýchto ľudí ako psychiatrička mala zadefinovať do kategórie, zamýšľala by som sa, či všetci tí, čo neustále pozerajú do mobilu a v ušiach majú slúchadlá, netrpia napr. impulzívnou poruchou. Samozrejme, takáto diagnóza je prehnaná, no spadala by pod definíciu. Premýšľala by som tiež nad tým, či si takýmto správaním niečo nekompenzuje. Ak teda máme pacientov, ktorí priznajú, že sú závislí na mobile, snažíme sa im pomôcť. Plošne sa to však nedá vyhodnotiť, to by som potom videla pacienta pomaly v každom.

Keď už niečo musíte, nie je to slobodná voľba. Vtedy je to jasný znak toho, že ste závislý a je na čase vyhľadať odbornú pomoc.

Fenomén 21. storočia sú tiež liekové závislosti.

Ľudia začínajú bežne svojvoľne fungovať na sedatívach, hypnotikách, analgetikách. Je to naozaj desivé. Kombinujú si to s alkoholom či metamfetamínom, majú extrémne stavy a vyrobia si veľa zdravotných komplikácií.

Ako sa lieči závislosť na liekoch?

Približne rovnako, ako iné závislosti. Abstinenčný stav nemusí byť len vo forme telesných prejavov, ale aj vo forme zmien v správaní. Pacienti, ktorí sú závislí od hypnotík a sedatív, majú často stavy zmätenosti, poruchy pamäte, intelektových funkcií, majú poškodený mozog. V dnešnej dobe sú veľmi „moderné“ okrem analgetík aj benzodiazepíny, lexaurin, xanax a podobne, ľudia tieto lieky zneužívajú. V kombinácii s alkoholom sú to závislosti tzv. heroínového typu, sú veľmi ťažko zvládnuteľné a treba počítať aj s možnými trvalými následkami.

Objavuje sa v posledných rokoch závislosť, ktorá tu doteraz nebola?

Vzťahová závislosť. Či už od partnerov, alebo od rodičov, pričom ide o dospelé deti, ide pokojne aj o päťdesiatnikov. V praxi sa to nedá nevšimnúť. Často sa prejaví až po základnom zvládnutí drogovej či alkoholovej závislosti, teda po „obnažení“ pôvodného charakteru osobnosti. Beží to však ruka v ruke. Ako obava z osamotenia, opustenia. Droga môže slúžiť ako kompenzácia. Je to dlhá téma, ale dôležitá. Neriešenie situácie komplexne, komplikuje nie len liečbu, ale aj doliečovanie. Treba to riešiť súbežne, na to sú určené terapeutické aktivity.

Ako zistím, že som závislý na partnerovi?

Naši pacienti to časom aj sami postrehnú, či sami priznajú. Cítia, že ich vzťahy nie sú úplne v poriadku, prakticky úmerne s tým, ako sa lieči látková závislosť. „Vytriezvejú“. Uvedomia si, že možnou chybou bolo aj nezdravé fixovanie sa na druhú osobu, partnera.

Čo vás za tie roky naučila prax?

Ľudia veľa rozprávajú, no nevedia počúvať ostatných. Psychiater je práve ten človek, ktorý veľa vecí diagnostikuje aj lieči načúvaním, úsmevom, pohľadom.

Kedy je ten správny čas, aby som vyhľadal odbornú pomoc?

Keď už neviete napriek rizikám odolať. Človek sa musí vedieť rozhodovať, v živote veľakrát nevyhnutne aj tu a teraz, vedieť sa rozhodnúť čo chce, čo nechce, čo potrebuje a čo nie. Keď už niečo musíte, nie je to slobodná voľba. Vtedy je to jasný znak toho, že ste závislý a je na čase vyhľadať odbornú pomoc.

Domov
Zdieľať
Diskusia