Ľudia trpiaci psychickými poruchami v minulosti zomierali výrazne skôr. Dnes im lieky pomáhajú integrovať sa do spoločnosti, resocializovať sa, hovorí skúsený psychiater.
„Pacienti sú nám veľmi blízki. Je to iné, ako keď prídete do nemocnice s tým, že vás bolí nejaká časť tela. Každý človek má dušu, svoj príbeh, svoju osobnosť. Ku každému pacientovi pristupujeme individuálne,“ hovorí Pavel Černák, riaditeľ Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku.
- O problémoch v slovenskom zdravotníctve
- Ako ľudia vnímajú psychiatriu ako profesiu
- Ktoré filmy odrážajú realitu v psychiatrii a prečo
- Či je bežné, že z nemocnice utečú pacienti
- Ako na psychiatra vplýva jeho robota
- Kedy je na mieste vyhľadať profesionálnu pomoc
Ako vnímate slovenské zdravotníctvo?
Veľa sa urobilo, niečo sa ukázalo ako dobré, niečo ako zlé, veľa vecí je ešte nedotiahnutých, zostali na polceste. Čo je horšie, teraz vyskakujú nastražené míny, napríklad akútny nedostatok sestier aj lekárov. Čiže vnímam ho rozporuplne, je čo riešiť, posúvať sa ďalej. Je to mimoriadne náročný rezort. Odborná kvalita našich lekárov, sestier a ďalších zdravotníckych pracovníkov je stále vysoká, ale manažovanie pacienta nie je ešte na uspokojivej úrovni a neraz viazne aj komunikácia zdravotníckych pracovníkov s pacientmi a príbuznými.
Chýba personál?
Asi tak do prelomu milénia bol dostatok sestier, lekárov, väčšina okresov mala strednú zdravotnícku školu, ktorá každoročne pustila do praxe potrebný počet sestier, výborne pripravených a schopných postaviť sa k lôžku pacienta. Potom sa zmenil systém vzdelávania a dnes žneme „úrodu“: je katastrofálny nedostatok sestier, musia sa zatvárať oddelenia, chýbajú špecialisti, aj psychiatri.
Vekový priemer praktických lekárov je neúmerne vysoký, sú oblasti, kde je zdravotná starostlivosť už ťažko dostupná. Niekde sa stala hrubá chyba. V rezorte je málo peňazí. Roky sme počúvali odkazy ministrov financií: urobte si vo svojom rezorte poriadok, potom dostanete viac.
Je systém efektívnejší?
Dnes je efektívnejší, ale peňazí je stále málo. Pri transformácii zdravotníctva najviac utrpeli nemocnice. To, čo sa sprivatizovalo, ambulancie, laboratória, lekárne, funguje. Nemocnice desaťročia nedostávali peniaze na opravy, modernizáciu, ledva mali na mzdy a základnú prevádzku. V mnohých mestách „svietia“ pomaly ako jediné svojou ošarpanosťou. Aj školy už vyzerajú lepšie. Spoločnosť sa ale vyvíja, ľudia majú väčšie nároky.
Absolventi si vyberajú zdravotnícke zariadenia nielen podľa výšky platu, ale viac ich zaujímajú pracovné a profesionálne podmienky. Keď vidím, na čo všetko idú peniaze, či zo štátneho rozpočtu alebo z eurofondov, nevychádzam z údivu. Aj doslova na hlúposti. Nemocnice musia žobroniť o každé euro. Aký je to biľag, ktorý nesú? A takýchto rozporuplností, konfliktov je veľa.
Prečo tí, ktorí na to majú, sa obracajú na inštitúcie a kapacity v zahraničí, v Česku, Rakúsku? Lebo je tam zdravotníctvo vyspelejšie. Vo všetkom. V ľuďoch, vybavení, v prístupe.
Možno práve preto chodia mladí doktori či sestričky pracovať do zahraničia.
Je to tak a vieme, že to nie je iba o peniazoch. Pokiaľ nenastane zásadná zmena v pohľade spoločnosti na spoločenský význam práce zdravotníckych pracovníkov a na podmienky ich práce, tento trend sa nezastaví a bude horšie. Ľudia sa desia toho, že sa môžu stať pacientmi. Znamená to, že sa dostanú do ponižujúceho postavenia.
Každý chce, aby prežil svoju epizódu v roli pacienta dôstojne a v dôstojných podmienkach. Lenže k tomu treba dostatok personálu, ktorý treba zaplatiť, k tomu treba modernú alebo zmodernizovanú nemocnicu, ktorá neodstrašuje svojím vzhľadom a má moderné vybavenie. A na to opäť treba peniaze. Až potom bude zdravotnícke povolanie menej stresové.
Každý lekár či sestra, ktorí sa na pacienta usmievajú, vľúdne s ním komunikujú a manažujú jeho chorobu, majú cenu zlata. Ťažko sa dá očakávať od frustrovaného a vyčerpaného zamestnanca pracujúceho v systéme, v ktorom je nedostatok pracovníkov a priveľa pacientov, pohodu a empatiu. Hippokratova prísaha a etický kódex to však nekompromisne od nás vyžadujú. Naozaj je náročné fungovať v takomto systéme.
Je možné, že slovenské zdravotníctvo skolabuje?
Neviem si dosť dobre predstaviť, čo všetko znamená v praxi kolaps, aké znaky by mal mať systém, keď skolabuje, lebo za posledné desaťročia sme si veľakrát hovorili, že toto je už kolaps, a kára sa ťahá ďalej. Počúvam však, čo ľudí trápi a viem, že pre mnohých je už v stave kolapsu, aj keď je to skôr expresívne vyjadrenie nespokojnosti ako realita. Lenže prečo ľudia tak emočne silno hodnotia zdravotnú starostlivosť? Na to nemusí byť kolaps, prosto, tento systém nefunguje hladko, aby mal pacient pocit bezpečia a profesionality.
Prečo tí, ktorí na to majú, sa obracajú na inštitúcie a kapacity v zahraničí, v Česku, Rakúsku? Lebo je tam zdravotníctvo vyspelejšie. Vo všetkom. V ľuďoch, vybavení, v prístupe. Prečo je to tak? Lebo napríklad v Českej republike dáva štát, čiže vláda, na hlavu podstatne viac peňazí ako u nás. Asi si viac vážia zdravotníctvo. Je to aj otázka priorít. A tie súvisia okrem iného aj s kultúrou národa. Povedal som už, že naše zdravotníctvo je náročný rezort, zložitý, komplikovaný a aj nevďačný. Potrebuje jasnú víziu, smerovanie a tú by mu mali dať silné, výrazné osobnosti. Tých je žiaľ málo.
Dôsledky sú veľmi zreteľné. Nemocnice sú možno jediné, ktoré nemajú peniaze na tzv. sociálny balík a poukazy. Školy, kultúrne inštitúcie, myslím, že všetci to majú vykryté, len my nie. Štát to zákonom nariadil, nám na to nedal prostriedky. A takýchto zdeformovaných zón je veľa. Je mi z toho smutno a cítim bezmocnosť a hnev – fungujúce zdravotníctvo sa nám pred našimi očami zmenilo na veľmi ťažkopádne. A ten kolaps? Veď stačí, že situácia so sestrami sa zhorší, zatvorí sa viac staníc, celých oddelení, nemocníc... Treba viac na kolaps?
Keď som sa rozprával s rektorom Univerzity Komenského, tak povedal, že najdôležitejšie sú peniaze. Bez nich sa to podľa neho jednoducho nedá. Je to tak aj v zdravotníctve?
Peniaze sú rozhodujúce. Len rojko si môže myslieť, že nie. Samozrejme, musia byť vynaložené efektívne. Za našu nemocnicu môžem povedať, že z mála peňazí vieme urobiť s našimi pacientmi zázraky. Je to vďaka ľuďom, je to o ich prístupe a obetavosti, o ich potrebe robiť kvalitnú prácu. Peniaze môžu pomôcť prinavrátiť zamestnancom pocit hrdosti. Zdravotníctvo je dlhodobo podfinancovaný rezort, platy sú stále nízke. Zdravotnícki pracovníci majú pocit, že sú na okraji spoločnosti, ich práca nie je vážená. Všade vo svete to je opačne, zdravotnícke povolanie patrí medzi špičkové, špičkovo platené.
V posledných mesiacoch sa medializovali dosť závažné prípady. Doktori operovali zlé koleno, pacient zomrel po nesprávne podanej transfúzii krvi. Ako vnímate podobné pochybenia?
Každá činnosť je sprevádzaná určitou mierou chybovosti. Absolútne sa tomu nedá zabrániť. Je preto dôležité mať určené postupy a prijať fungujúci systém, ktorý minimalizuje chybovosť. Na základe jedného prípadu však nie je na mieste zatracovať celé slovenské zdravotníctvo. Treba si uvedomiť, že v zdravotníctve sa pracuje s veľkou dávkou stresu, ktorý je frustrujúci a môže ovplyvňovať chybovosť.
Keď je nemocnica a jej vybavenie opotrebované, nedôstojné, tak to podporuje ducha stigmatizácie.
Riaditeľom nemocnice ste od roku 1992. Vedeli by ste porovnať úroveň slovenského zdravotníctva v čase vzniku republiky s rokom 2019?
Predovšetkým kredit psychiatrie ako medicínskeho odboru výrazne stúpol a psychiatria sa dostala z okraja medicíny medzi moderné a vážené disciplíny. Stúpla aj jeho spoločenská váha. Ľudia vidia, že duševné poruchy prudko narastajú a ochorieť môže každý, nikto nemá zaručenú imunitu.
Vieme dobre diagnostikovať, neuroveda nám objasňuje podstatu psychických porúch, máme svoje postupy a hlavne máme v rukách moderné terapeutické metódy. Máme vzdelaný personál, ktorý pri skúškach v súvislosti s ďalším vzdelávaním sa priam preteká, aby preukázal čo najlepšie vedomosti.
Psychiatria má pritom naozaj široký záber. Je tu teda chuť robiť. Zmenilo sa aj postavenie pacienta. Je súčasťou komunitného systému práce, je viac partnerom, má viac slobody, ale aj zodpovednosti. Dokumentácia ohľadom pacienta je dnes oveľa sofistikovanejšia, podrobnejšia, ale aj časovo náročnejšia.
V deväťdesiatych rokoch bolo ešte devízou psychiatrie, že personál mal oveľa viac času na komunikáciu s pacientom. Dnes máme bohužiaľ povinnosť hlavne písať, písať a ešte raz písať. Čas na kontakt sa výrazne zmenšil. Zmenilo sa aj vnímanie psychiatrie, liečiť sa na psychické ochorenie nie je už tabu – pacienti nie sú tak stigmatizovaní, ako to bolo pred pár desaťročiami. A trochu sa zlepšili aj podmienky pre ich reintegráciu a resocializáciu. Ale naozaj iba trochu.
Vďaka čomu sa zlepšilo vnímanie psychiatrie?
Určite vďaka tomu, že sme veľa investovali do osvety, do informovanosti verejnosti o duševnom zdraví a duševných poruchách v médiách, rozhlase, televízii, na internete. Významnú rolu hrá aj Liga za duševné zdravie s množstvom aktivít. Do veľkej miery je to aj o tom, v akom prostredí sa pacienti liečia. Nielen personál nemocnice, ale aj pacienti si uvedomujú, či sú súčasťou moderného zdravotníctva.
Keď je nemocnica a jej vybavenie opotrebované, nedôstojné, tak to podporuje ducha stigmatizácie. Zmenil sa aj vzťah personálu s pacientom. Pacienti aj príbuzní sú naši partneri, oveľa viac ich informujeme o chorobe, o liekoch, o liečbe. Pacienti od nás odchádzajú poučení, dostanú odporúčania, čo by mali ďalej v živote robiť, čo ich môže ohroziť a podobne.
Aký je váš najnegatívnejší zážitok?
Neviem, či je naj, ale spomínam si na jeden prípad. V deväťdesiatych rokoch sa stavala kotolňa, boli tu stavbári. Neďaleko pavilónu nemocnice objavili v húštine mŕtveho muža. Bol horúci august, suchý, priam saharský vzduch. Telo vyzeralo ako mumifikované a na prvý pohľad sa zdalo, že je to len vyschnutý konár. Bol to však obesený pacient. Bol už v záverečnej fáze liečby a dostal priepustku, aby sa v domácom prostredí overili jeho adaptačné schopnosti.
Z priepustky sa nevrátil a personál si myslel, že zostal doma, tak nepovažoval za potrebné viac pátrať, čo s ním je. Pacient totiž nejavil ani minimálne známky suicidality, preto bol primár oddelenia presvedčený, že sa rozhodol sám ukončiť hospitalizáciu. Táto smutná skúsenosť nás viedla k tomu, že sme vypracovali postup, aké opatrenia sa musia urobiť, keď sa pacient z priepustky nevráti, aby sa niečo podobné nezopakovalo.
Myslím si, že pre človeka je dobré, keď verí. Aj v to, čo nie je dokázateľné, ako napríklad existencia Boha. Vedie to k zdravej pokore.
Ako vás táto tragédia ovplyvnila? Zomrel človek, váš pacient.
Terapeutický vzťah je pri práci s našimi pacientmi silný, veď pacient nás púšťa do svojej intímnej zóny, máme k nemu blízko, neraz akoby bol priam členom rodiny. Okrem straty blízkej osoby je aj takáto strata pre lekárov a ďalších, ktorí sa podieľali na liečbe, spúšťačom smútku a analyzovania, či sa niečo nezanedbalo, či sa neurobila chyba, či personál mohol byť predvídavejší.
Preto sa každý prípad suicidálneho správania sa, aj pokusu, individuálne preberá a analyzuje, či sa tragédii dalo zabrániť. Pacienti niekedy vedia dokonale skrývať svoje pocity, náladu, myšlienky a môže sa stať, že ani skúsený psychiater nerozpozná suicidálne nebezpečie. Našťastie sú to výnimočné prípady. Tak či tak, každá takáto skúsenosť sa nás dotýka aj osobne.
Adela: Mysleli si asi, že bez kokaínu nedokážem zvládať toľko roboty (Rozhovor)
29. mája 2019 o 9:37
Ako často sa stávajú takéto tragické prípady?
Štatistický priemer je necelý prípad za rok.
Stáva sa, že si niektorí doktori berú tragédiu osobne a považujú to za svoje zlyhanie?
Pre nás sú pacienti veľmi blízki. Je to iné, ako keď prídete do nemocnice s tým, že vás bolí nejaká časť tela. Každý človek má dušu, svoj príbeh, osobnosť, pristupujeme ku každému prípadu individuálne. Ako som spomínal, každý prípad individuálne rozoberieme a vyvodíme závery. Nepamätám si, že by sa niekedy stalo, že sme urobili zásadnú chybu.
Spomenuli ste dušu. Ste veriaci?
Áno, som. Myslím si, že pre človeka je dobré, keď verí. Aj v to, čo nie je dokázateľné, ako napríklad existencia Boha. Vedie to k zdravej pokore. Viera je potom zápas s pochybnosťami, je to zápas o vieru.
Ovplyvňuje vás viera vo vašej práci?
Myslím si, že priamo nie, pacientovi neponúkam vieru ako riešenie problému, lebo mechanizmy osobnosti sú dosť nezávislé od viery. Hovorí sa napríklad, že keď je pacient depresívny, viera ho ochráni pred samovraždou. Nie je to tak, prípadne to platí len do určitej miery, kedy je depresia ľahšieho stupňa.
Viera ma ovplyvňuje skôr prenesene. Pomáha mi vidieť človeka v širokom diapazóne emócií, vlastností, vedie ma k rešpektovaniu toho, čo u pacienta vidím, bez ohľadu na to, či mi to konvenuje alebo nie. Skúsenosti mi ukázali, že aj najväčší deštruktori, agresori v podstate až na výnimky túžia po harmónii, pokoji, prijatí.
Ušiel vám niekedy pacient?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako psychiatri bojujú proti stigmatizácii
- Ktoré filmy odzrkadľujú realitu psychiatrie
- Ako človek zistí, že trpí psychickou poruchou
- Kedy je vhodné vyhľadať pomoc
- Z akého dôvodu na neho zaútočila pacientka
- Či mal niekedy z strach zo svojich pacientov
