5 historických udalostí a postáv, ktorými sa inšpiroval autor fantasy ságy.
Známy fantasy seriál v posledný týždňoch vrcholí a my sme tak svedkami zakončenia osudov našich obľúbených postáv. Ich činy, príbehové linky a okolitý svet však nie sú len odrazom kreatívnej mysle autora, ale v mnohých aspektoch sú priamou inšpiráciou zo stredovekej Európy. V nasledujúcich riadkoch si preto predstavíme päticu historických analógií, ktoré George R. R. Martinovi poslúžili pri písaní jeho temného eposu.
The Wall/Hadriánov val
Masívna ľadová stena, ktorá sa tiahne 480 kilometrov pozdĺž severnej hranice Seven Kingdoms, plnila na svojom začiatku úlohu nepreniknuteľného koridoru proti White Walkers a neskôr wildlings.
Pre kolosálne opevnenie a domov Night Watch našiel autor inšpiráciu priamo v staroveku. V jednom z rozhovor sa k tejto paralele vyjadruje:
„Múr z knihy je určite inšpirovaný Hadrianovým valom, ktorý som videl pri návšteve Škótska. Stál som na ňom a snažil som sa pochopiť, aké to vtedy mohlo byť pre rímskeho vojaka z Talianska či Antiochia. Stál tam, pozeral do diaľky, nevediac, čo sa vynorí z lesa. Samozrejme, fantasy je viac ako historické fakty, takže múr z mojej knihy je podstatne väčší. A samozrejme, čo leží za ním musí byť viac ako len škótsky barbar.“
Hadriánov val dal postaviť v roku 122 n.l. rovnomenný cisár, aby tak jasne vymedzil hranice Rímskej ríše a ochránil ju pred nepredvídateľnými vpádmi barbarov zo severu. Samotný múr je dlhý 117,5 kilometrov.
Na 6 rokov trvajúcich stavebných prácach sa podieľali rímski vojaci najmä zo severných oblastí Rímskej ríše. V pravidelných intervaloch tu boli rozmiestnené strategické budovy, kasárne a strážne veže.
Ako posádky slúžili pomocné jednotky (tj. tí, čo neboli rímskymi občanmi), ktorých počet v priebehu rokov značne kolísal. Odhaduje sa však, že obranu zaisťovalo cez 9000 mužov, pešie vojsko aj jazdectvo.
Tento val tvoril cez 300 rokov severnú hranicu Rímskej ríše. Hadriánov nástupca Antoninus Pius sa však pokúsil postaviť nové opevnenie, asi 160 km severnejšie. Nakoľko však nedokázal miestne divoké obyvateľstvo naplno spacifikovať a romanizovať, jeho plán skončil v troskách.
War of the Five Kings/Vojna ruží
Tak, ako sa proti sebe vo War of the Five Kings postavili rody Starkovcov a Lannisterovcov, tak sa vo vojne ruží vojensky konfrontovali Yorkovci (biela ruža) a Lancasterovci (červená ruža) v snahe získať anglickú korunu.
Fantasy svet Game of Thrones sa tak svojimi starými rodmi, sférami vplyvu, nečakanými zradami a ikonickými postavami, až nečakane podobá stredovekému Anglicku z polovice 15. storočia.
Inšpiráciu obdobím po 100-ročnej vojne potvrdzuje aj samotný George R.R. Martin, ktorý ako veľký fanúšik histórie Britských ostrovov čerpá z vtedajšej chaotickej politickej klímy.
V tomto období totiž Anglicko prehráva storočie trvajúci konflikt s Francúzskom, prichádza o všetky tamojšie dŕžavy, pôdu a vplyv. Situáciu nezlepšila ani vláda Henricha Vl. poznačená pasivitou a nerozhodnosťou. Medzi obyvateľstvom sa začali objavovať anarchistické sklony, ktoré znásobovali meniace sa hospodárske a sociálne vzťahy.
Samotné základy feudálneho usporiadania podkopávali aj šľachtici konajúci na vlastnú päsť, nezávisle od vôle kráľa. Osud ostrovnej krajiny spečatila otvorená agitácia Richarda z Yorku, ktorý vládnuci rod Lancasterovcov označil za uzurpátorov, ktorí nemajú nárok na trón.
Narážal tým ešte na koniec predošlého storočia, v ktorom Henrich Bolingbrook (taktiež Lancaster) násilím zosadil svojho bratranca Richarda II. Plantageneta z trónu a uzurpoval si ho ako Henrich IV.
Mocenský zápas o anglický trón si za 30 rokov vyžiadal tisíce obetí z prostého i vznešeného stavu. Krvilačný boj sa však najviac podpísal pod vyššiu šľachtu, ktorá bola doslova vyhladená. Zo 70 lordov, zasadajúcich v roku 1460 v parlamente, ich koncom 15. storočia ostalo 18.
Do lokálneho konfliktu zasahovali národy i mestské štáty z ďalekých končín (Francúzi, Benátky, Florencia či Janov), aby tak čiastočne vyrovnali misky váh pre svojho favorita a rozšírili sféry vplyvu.
Pre vojnu o Iron Throne sa nestali inšpiráciou iba udalosti ale aj samotné postavy.
Napríklad šialený kráľ Henrich Vl. – psychicky sa zrútil, keď zistil, že jeho armáda prehrala bitku pri Castillone a Anglicko tak stratilo všetky územia vo Francúzsku. Neskôr slúžil svojej manželke ako nesvojprávna bábka, pričom je na sklonku svojho života dobitý na smrť.
Intrigánka Markéta z Anjou – priama inšpirácia Cersei Lannister. Svojho manžela, kráľa Henrich Vl., podvádzala s vojvodom zo Somersetu. Viedla kráľovskú radu či zháňala podporu pre vojenské ťaženia. Mala jediného syna, právoplatného dediča, ktorý však kvôli duševnej chorobe nebol schopný vládnuť.
Tyran Richard lll. – Lord protektor, ktorý sa prostredníctvom politických vrážd, väznení vlastných synovcov, krivých obvinení a komplotov dostal až na trón. Neskôr jeho smrť na bojisku ukončuje vojnu ruží.
Red Wedding/Čierna večera a Masaker v Glencoe
K jedným z najprekvapivejších momentov seriálového Game of Thrones patrí nepochybne krvavá a ikonická Red Weeding, v ktorej boli členovia rodu Starkovcov nečakane zradení a povraždení rodom Freyov a Boltonovcov (za tichej podpory Lannisterovcov).
Na začiatku veľkých osláv bol návštevníkom zo severu ponúknutý chlieb so soľou ako symbol posvätného zákona pohostinstva, čo znamenalo, že hosťom ani hostiteľovi nemohlo byť počas trvania návštevy nejako ublížené.
Toto pravidlo patrilo medzi základné práva stredovekej Európy. No tak ako v seriáli, aj v skutočných historických udalostiach sme boli svedkami porušenia prastarého rituálu.
Presnejšie sa autor inšpiroval udalosťami zvanými Čierna večera a Masaker v Glencoe.
Prvá menovaná udalosť sa udiala v Škótsku v roku 1440, kedy sa vplyv klanu Douglasov rovnal tomu kráľovskému a priamo ohrozoval jeho suverenitu. Panovnícky rod sa preto v záujme upevnenia vzťahov rozhodol mocný klan pozvať do Edinburgu.
V atmosfére bezpečia a priateľstva sa začala bohatá hostina, ktorú však prerušil úder z bubna. Následne do haly vstúpil muž servírujúci pred Douglasov odseknutú čiernu býčiu hlavu – symbol smrti, signál na zatknutie príslušníkov klanu, ich falošné usvedčenie zo zrady kráľa a následnú popravu.
O 12 rokov neskôr sa incident zopakuje. Kráľ James ll. pozýva grófa Douglasa do svojho hradu na priateľské stretnutie ako znak zmierenia vplyvných rodov.
Pokojné posedenie pri víne a hovädzom mäse sa zmení na politickú prestrelku a výčitky z minulosti. William otvorene odmieta pokľaknúť pred kráľom a vyjadriť mu svoju vernosť. Krátko nato mu samotný kráľ v zúrivosti prebodne dýkou hrdlo a vyhodí ho z okna hradu Stirling.
Masaker v Glencoe sa zasa datuje do roku 1692, kedy všetky škótske horské klany po prehratej jakobínskej vojne prisahajú vernosť a podporu novému kráľovi Williamovi.
Klan McDonaldov však váha, nakoľko by radšej na tróne videl porazeného Jakuba ll. Nakoniec ale pod vplyvom okolností a možného konfliktu ustúpi, podpisuje zmier s novým kráľom a uznáva ho za právoplatného panovníka.
Niekto z vládnych kruhov však uvidí vo váhavosti a kolísavej lojalite zámienku na zničenie konkurenčného klanu a rozpohybuje koleso krvavého komplotu, ktorý nakoniec vo forme oficiálneho príkazu podpisuje a ratifikuje aj kráľ William.
Pamätník masakru v Glencoe
Členovia klanu McDonaldov medzitým svojich vrahov vítajú v domovoch a v dobrej vôli im ponúkajú nocľah a večeru.
Úderom polnoci sa však vyťahujú dýky a krik sa ozýva po celom údolí Glencoe. Dokopy je zavraždených cez 38 mužov z klanu McDonaldov. Ďalších 40 žien a detí zomiera na podchladenie, potom čo sú im vypálené domy.
Wildfire/Tekutý oheň
Wildfire, zelenkavá horľavá kvapalina, ktorú vytvoril starodávny cech alchymistov sídliaci v King's Landing, sa nápadito podobá na zbraň najničivejších rozmerov svojej doby – tekutý oheň.
V seriáli sme svedkami ako táto prchavá kvapalina zohráva kľúčovú úlohu v Battle of the Blackwater a ničí legendárny Great Sept of Baelor.
Svojou silnou explóziou dokáže roztrhať celé ulice na kusy a silný žiar roztavuje prakticky všetky látky. Manipulácia s ňou je veľmi nebezpečná, pričom sa zdá, že jediným účinným prostriedkom na uhasenie tejto látky je veľké množstvo piesku.
Zaujímavosťou je aj fakt, že wildfire sa musí vyhýbať priestorom so zvýšenou teplotu či priamym slnečným svitom, z čoho vyplýva aj odporúčanie prepravovať nádoby s touto kvapalinou výhradne v noci.
Veľká väčšina z tohto opis pasuje na vyššie spomínaní tekutí oheň, ktorým sa George R. R. Martin pri písaní svojho fantasy eposu priamo inšpiroval.
Táto byzantská zbraň hromadného ničenia vznikla vďaka šikovnosti perzského architekta Kallinikosa na konci 7. storočia, pričom sa stala strategickým pilierom pri obrane Konštantínopolu pred arabskými vojskami.
Ničivá zbraň však bola na začiatku určená najmä na námorné bitky – z palúb byzantských dromónov mala šľahať všetkými smermi a hltať okolité nepriateľské plavidlá.
Medzi vlastnosti látky patrila dobrá priľnavosť, nemožnosť hasiť ju vodou a ničivý žiar schopný poškodiť železo či kameň. Jej jediným nepriateľom bol piesok, zemina, poprípade moč alebo ocot.
Margaréta z Anjou/Cersei Lannister
Margaréta z Anjou, známa v histórií aj pod prezývkou francúzska vlčica, bola jednou z popredných postáv v krvavej vojne ruží, pričom sa neštítila tých najzákernejších intríg, no i geniálnych politických ťahov.
Jej príbeh poukazuje na to, čoho všetkého je človek schopný, aby si zachoval moc a ochránil vlastný rod.
Aj preto George R. R. Martin v jednom rozhovore priznáva, že táto ctižiadostivá kráľovná sa stala hlavnou inšpiráciou pre ikonickú Cersei Lannister.
Margaréta sa narodila 23. marca 1430 v Lotriskom vojvodstve (Francúzsko) a ako 15 ročná bola na znak spojenectva s Anglickom vydatá za duševne zlomeného kráľa Henricha VI., ktorému porodila syna Eduarda.
Ten rovnako z dôvodu psychickej choroby nebol schopný vykonávať kráľovské záležitosti.
Vyslanec z Milána o ňom raz napísal: „Tento chlapec, aj keď má len 13 rokov, nehovorí o ničom inom ako o odsekávaní hláv alebo vojne, ako by mal všetko vo svojich rukách, alebo bol bohom vojny.“
Aj napriek nepriaznivému osudu sa však stáva Margaréta vplyvnou osobou kráľovského dvora, no medzi prostými ľuďmi nie je obľúbená. Tu sa už dostávame na začiatok vojny ruží kedy Richard, vojvoda z Yorku, verejne vyhlasuje svoj nárok na trón.
Margaréta odpovedá na jeho opovážlivé tvrdenia obmedzením jeho vplyvu – zosadzuje ho z pozície správcu Francúzska a necháva ho menovať do druhoradej funkcie správcu Írska, kde sa ho počas jeho pôsobenia pokúša niekoľkokrát zabiť.
Vojvoda z Yorku naopak odpovedá posilnením svojho vplyvu, využíva situáciu neschopného kráľa a svojimi blízkymi je menovaný kancelárom koruny, pričom ho hovorca parlamentu na zasadaní priamo označí dedičom trónu.
Margaréta, vidiac narastajúcu podporu bielych ruží, sa rozhodne pre radikálny krok, rozpustí parlament a jeho hovorcu uväzní. Rovnako necháva Richarda vylúčiť z kráľovskej rady a označí ho za nepriateľa koruny.
Ten využíva príležitosť a pohne sa so svojím vojskom na sever, kde v bitke pri St. Albans poráža Lancasterovcov a Henricha vsádza do okovov.
Vlčica medzitým zháňa vojenskú podporu u svojich príbuzných a možných spojencov (tých si získava aj sexuálnymi vzťahmi) a aj napriek ďalším neúspechom na bojisku nakoniec červené ruže drvia yorkský odpor, oslobodzujú kráľa a zabíjajú samotného Richarda.
Toto víťazstvo však malo tŕpku cenu, Margaréta si totiž zaistila podporu len vďaka prísľubu rabovania vidieckych oblastí a taktikou spálenej zeme.
Túto skutočnosť využíva majstrovsky Richardov syn Eduard IV., znova vzkriesi z popola yorkskú frakciu a postaví sa na čelo ďalšieho ťaženia.
Následne už lancasterovské vojská prehrávajú jednu bitku za druhou a aj napriek intrigám Margaréty, sľubom a ďalším vynúteným spojenectvám je červená ruža v osudovej bitke pri Tewkesbury porazená.
Markéta je uväznená v Toweri a jej syn Eduard zomiera na bojisku. Na slobodu ju dostáva až francúzsky kráľ, to už je však kedysi dravá vlčia bez vplyvu a zlomená dožíva na zámku Dampierre v Anjou.
