Turistom v Austrálii spravil zo života bolestné peklo. A potom ich zabil.
Mnohí sérioví vrahovia si svoje obete vyberajú podľa špecifických znakov. Niekto vraždí napríklad výhradne mladé ženy a iní pri zabíjaní na pohlavie, rasu či sexuálnu orientáciu vôbec neprihliadajú. Austrálčan Ivan Milat sa pri svojom vražednom besnení zameral na turistov a od roku 1989 po rok 1993 v oblastiach austrálskeho lesa Belanglo usmrtil sedem nevinných ľudí.
Dolapiť ho bolo svojho času pomerne náročné, ale klinec do Milatovej rakvy sa podarilo dať jeho prvej potenciálnej obeti, ktorá mu utiekla. Išlo o neskoršieho kľúčového svedka Brita Paula Onionsa. Ten začiatkom roku 1990 neďaleko Sydney nastúpil do auta mužovi menom Bill, ktorý sa ponúkol, že ho zvezie. Jeho meno bolo samozrejme falošné a v skutočnosti išlo o Ivana Milata.
Milat po istom čase zastavil auto, vystúpil z neho a z kufra na britského turistu vytiahol zbraň. Onions sa nezachoval ako naivné obete z béčkových amerických hororov, ale v momente si uvedomil, že musí utiecť – a tak aj urobil. Nebezpečný muž naňho ale z diaľky mieril a strieľal, a preto Onions zvolil cik-cakovitý beh, vďaka čomu nebol zasiahnutý a z tohto hrozivého zážitku vyviazol živý.
Po istom čase dobehol k okoloidúcemu autu, do ktorého nastúpil. Onionsov príbeh sa skončil šťastne. To sa ale nedá povedať o Milatových neskorších obetiach. Tým, že sa sústredil na stopujúcich cudzincov, k nemu prakticky neviedli žiadne stopy. Aspoň teda určitý čas.
Les Belanglo, kde Milat mučil svoje obete
Detstvo s tyranským otcom a prvé znásilnenie mladého dievčaťa
Ivan Milat, narodený v roku 1944, pochádzal z chudobných pomerov a medzi ďalšími trinástimi súrodencami vynikal svojou zúrivosťou a extrémnou dominanciou. Jeho mladší brat George spomína na to, ako ho Ivan v mladosti často fyzicky napádal. Tieto postoje Ivan dozaista prevzal od otca, ktorý svoje deti pravidelne fyzicky týral.
Veľký zlom v jeho živote nastal v momente, kedy si kúpil prvé auto a svojho šéfa požiadal, aby zaňho ručil. Ivan ale peniaze na auto nesplácal, čo vyvrcholilo konfliktom, kedy Milat dostal od svojho šéfa bitku. Odvtedy to malo ísť s Ivanom dole kopcom.
Zločin bol s Ivanom a niekoľkými jeho bratmi spájaný odjakživa, a preto sa nemožno čudovať, že neskôr skončili vo väzení. Bratia si vedeli priznať, že s nimi niečo nie je v poriadku. Ale Ivan Milat bol aj medzi svojou rodinou skutočným extrémom. V Ivanovom prípade išlo spočiatku oproti jeho neskorším činom o v úvodzovkách „nevinné“ krádeže áut.
Prvým skutočne vážnym zločinom sa v roku 1971 stalo znásilnenie jednej z dvojice stopárok, za ktoré ho polícia chytila. Obete ale nakoniec zmenili výpoveď a Ivan bol oslobodený. V roku 1975 sa ako 30-ročný spoznal so 17-ročnou tehotnou Karen, ktorá v Ivanovi videla útočisko pred nebezpečím. Za krátku dobu ale zistila, že najväčšie nebezpečie v jej okolí predstavuje práve Ivan Milat.
Sériový vrah Ivan Milat
Samotár, milovník zbraní a agresívny manžel
Vzťah plný žiarlivosti, psychickej a fyzickej šikany, sa Milatova žena rozhodla ukončiť až v roku 1987. Jej manžel sa jej za to odplatil spálením časti domu Kareniných rodičov. V lete 1989 sa Karen od násilného manžela konečne oslobodila rozvodom. Je náhodou, že niekoľko mesiacov nato začalo Ivanove vraždenie?
S presnosťou možno túto otázku zodpovedať len ťažko, ale je pravdou, že existuje teória, podľa ktorej si stratu nad dominanciou vo vzťahu snažil kompenzovať práve zabíjaním. Odborníci, ktorí skúmali Ivanov život, ho popisujú ako egocentrika a perfekcionistu. Navonok pôsobil ako dôkladne upravený muž a rovnako sa staral napríklad aj o svoju záhradu.
V práci Ivana označovali za samotára vyhýbajúceho sa spoločnosti a opovrhujúceho alkoholom. Voľný čas pri kolegoch trávil čítaním kníh o zbraniach, ktoré jednoznačne patrili medzi jeho koníčky. Zbrane miloval natoľko, že s nimi bežne chodil aj do práce. Okrem strelných zbraní malo ísť aj o veľký nôž, s ktorým si krájal jablká.
Ilustračná fotografia
Telá obetí mu slúžili ako terče na streľbu
Rodičia prvej z nájdených obetí Britky Caroline Clarke v čase jej zmiznutia dali vytlačiť množstvo letákov s jej fotografiou. Stratenú dcéru a jej kamarátku Joanne Walters, ktoré naposledy ľudia videli 18. apríla 1992, však hľadali márne. Niekoľko mesiacov nato totiž náhodní bežci objavili ich telá.
