Zo dňa na deň sa Adrianovi vytratila chuť do života. Depresiu mu spôsobila šikana spolužiakov, keď tvrdili, že je gay (Rozhovor)

Adrian je mladý a odvážny človek, ktorý sa s nami rozhodol podeliť so svojím príbehom. Trpí totiž depresiou, ktorú mu spôsobili isté traumatické udalosti z detstva.

Napriek stigme, ktorá stále obklopuje túto diagnózu aj v 21. storočí, sa o nej nebojí otvorene rozprávať. Hovorí, že chce pomôcť iným mladým a zraniteľným ľuďom, aby sa nebáli s depresiou bojovať. 

Adrian je jedným z 300 miliónov ľudí na svete, ktorých táto choroba postihuje. Veľa z nich si dokonca ani neuvedomuje, čo sa s nimi vôbec deje a nevedia, že existuje účinný liek na ich trápenie. 

Depresia je totiž vážna, ale liečiteľná choroba a môže byť úspešne potlačená antidepresívami. Keďže depresia patrí medzi duševné choroby, rozhodli sme sa zachovať Adrianovu anonymitu, aby mu to nespôsobilo v budúcnosti problémy so zamestnaním, či skomplikovalo osobný život. 

Teraz ti však prinášame príbeh Adrianovho boja s depresiou, ktorý snáď pomôže iným mladým ľuďom trpiacim touto chorobou, aby sa nebáli vyhľadať odbornú pomoc. Adrianovi sa totiž podarilo depresiu potlačiť a už dva mesiace sa môže pochváliť tým, že sa konečne cíti ako predtým a opäť sa teší zo života. 

Kedy si prvýkrát zistil, že sa s tebou niečo deje?

Keď som tretí mesiac študoval na vysokej škole. Zo dňa na deň som prestal spávať. Prvú noc, čo som celú prebdel, som okamžite vedel, že sa niečo deje. V živote sa mi niečo také nestalo, tak som hneď vedel, že za tým niečo bude.

Kvôli nedostatku spánku sa mi zhoršila pozornosť a na škole som vydržal len dva týždne. Celé tie dva týždne som poriadne nespal, nevedel som sa sústrediť a tým pádom som zo školy musel odísť.

Kam si šiel po odchode z vysokej školy? Vedel si, čo ti je?

Išiel som bývať naspäť k rodičom. Vedel som, že sa so mnou niečo deje a že sa to zhoršuje, ale nevedel som, že čo presne. Rodičia si však mysleli, že si len vymýšľam, lebo nezvládam vysokú školu a teda to nebrali príliš vážne. Potom som však zostal 2 mesiace doma a stav sa vôbec nezlepšil. Práve naopak, pridružili sa k tomu ďalšie a ďalšie komplikácie.

Nevedel som prežívať žiadne emócie ako lásku, šťastie, hnev, absolútne nič. Jedného dňa sa to vo mne zlomilo, rozplakal som sa a mama už videla, že to myslím naozaj vážne.

Aké boli tie komplikácie?

Tak najprv prišla tá otupenosť a nepozornosť. Tiež som sa prestal pozerať druhým ľuďom do očí. Potom sa mi prejavili tetanické záchvaty, pri ktorých som sa neuveriteľne triasol. U mňa to malo strašne rýchly priebeh.

To bolo celkom nezvyčajné, lebo sa to takto rýchlo neprejavuje pri iných ľuďoch. Niektorí to pociťujú tak, že ich prestane baviť život, sú skormútení. Tak som sa cítil aj ja, ale k tomu sa objavilo aj obrovské množstvo ďalších symptómov, ktoré som už spomenul. 

Podľa toho, ako opisuješ tieto symptómy, by mi ani nenapadlo, že rozprávaš o depresii. Ako si zistil, že ťa trápi presne to?

Tak hlavne som už viac ako dva mesiace poriadne nespal a nevedel som prežívať žiadne emócie ako lásku, šťastie, hnev, absolútne nič. Jedného dňa sa to vo mne zlomilo, rozplakal som sa a mama už videla, že to myslím naozaj vážne.

Zobrala ma teda k psychiatrovi, lebo očividne so mnou niečo nebolo v poriadku. Keďže som mal strašne veľa symptómov, ani doktorka hneď nevedela, čo mi je. Jej prvý tip dokonca bol, že mám nádor na mozgu. To ma neuveriteľne vystrašilo, no po absolvovaní magnetickej rezonancie sme túto možnosť našťastie vylúčili.

Potom sa ma snažili diagnostikovať vylučovacou metódou. Mal som aj podozrenie zo schizofrénie či z ADHD. Nakoniec však zistili, že mám depresiu, ktorú mi vyvolala trauma z minulosti a nasadili mi antidepresíva.

Vieš, aká trauma ti túto diagnózu mohla spôsobiť?

Áno. Moje detstvo. Na základnej škole som bol totiž obeťou šikany. V tej dobe bola neskutočne rozšírená homofóbia a aj napriek tomu, že som nebol gay, tak si zo mňa spolužiaci urobili terč všetkých urážok.

V tej dobe bol veľmi populárny Justin Bieber a ja som sa rád stajloval ako on, takže asi preto som sa stal ich terčom. Toto trvalo dva roky a dokonca aj na mojej lavici som mal napísané homofóbne urážky.

Toto ma úplne desocializovalo v triede a bolo to práve vo veku, keď som už začal rozmýšľať aj nad dievčatami. Tie však klebetám verili, a ja som preto s nimi nemohol nadviazať žiaden bližší kontakt.

Lekári tiež povedali, že podľa nich za to môže môj otec, ale môže za to aj tá šikana. Nevedia konkrétne, že čo to zapríčinilo, ale vedia, že niečo z minulosti. 7 rokov sa nič nedialo, no prepuklo mi to až v dospelosti.

Veľa ľudí nehľadá pomoc, lebo majú pocit, že ich zavrú niekde na psychiatrickom oddelení do kazajky. Je však veľmi veľa duševných chorôb a depresia je jedna z tých jednoduchších. 

Ako za to môže tvoj otec?

Naši sa rozviedli, keď som mal 11 rokov a toto obdobie bolo pre mňa veľmi náročné. Mám tiež aj brata a otec sa o nás poriadne nezaujímal ani do rozvodu. Veľa pracoval, videli sme ho len po večeroch, keď prišiel domov. 

Pár rokov po rozvode si však uvedomil, že má dve deti a rozhodol sa nás brávať na víkendy k sebe domov. Má však veľmi dominantnú povahu, čo veľakrát spôsobilo problémy. Keď som mal 17 rokov, na Vianoce mi kúpil laptop. O 2 týždne nato ho však rozbil, lebo sa mu niečo na mojom správaní nepáčilo. 

Myslím, že som prišiel neskoro domov po večierke a on teda hodil laptop o stenu a rozbil ho. Nevidel som ho potom nasledujúcich 6 mesiacov, lebo to na mňa nevplývalo dobre. 

A teraz ste si to už vyriešili?

No už som dospelý a teraz sa na tie veci pozerám trochu inak. Bohužiaľ, nezmením to, čo bolo, ale stále môžeme napraviť náš vzťah. Síce sa moc nezmenil a jeho správanie sa mi často nepáči, ale postupne sa ten vzťah napravuje. 

A ako teda prebiehalo tvoje prvé stretnutie u psychiatra?