Bratislavčan, ktorý zachránil stovky Židov z Československa. Za druhej svetovej vojny pomáhal aj Winton

Každý z nás už určite počul o hrdinskom skutku Oskara Schindlera, ktorý zachránil 1 200 ľudí z koncentračného tábora Płaszów pred istou smrťou. O jeho živote bol natočený aj veľkofilm Schindlerov zoznam, ktorý sa sústredil na výraznú zmenu v jeho charaktere počas druhej svetovej vojny, keď nezištne previezol židovských pracovníkov do českého Brněnca, aby sa vyhli trpkému osudu v Osvienčime. 

Jeho príbeh však nie je ojedinelý a existuje pár ďalších ľudí, ktorí riskovali svoje bezpečie, aby pomohli zachrániť ľudské životy. Dokonca dvaja z týchto ľudí zachránili dokopy viac ako 2 000 našich krajanov z územia vtedajšieho Československa.

Týmito ľuďmi sú Londýnčan Nicholas Winton, ktorý zachránil 669 detí z okolia Prahy a Bratislavčan Aron Grünhut, ktorý zorganizoval záchranu viac ako 1 300 ľudí z územia dnešného Slovenska. V tomto článku si teraz môžeš prečítať o ich inšpiratívnych skutkoch, vďaka ktorým sa dnes generácie Židov po celom svete tešia zo života. 

Nicholas Winton (1909-2015)

Winton sa narodil v roku 1909 v Londýne a tam aj odštartoval svoju kariéru ako mladý bankový maklér. V roku 1938 plánoval dovolenku vo Švajčiarsku, ale namiesto toho sa rozhodol navštíviť Prahu a pomôcť svojmu kamarátovi Martinovi Blakeovi, ktorý tam pracoval pre medzinárodné oddelenie Britského utečeneckého výboru.

V tom čase bola Praha v začiatkoch okupácie Nemeckou ríšou a po celej krajine sa začali šíriť reči o nespravodlivom zaobchádzaní so židovskými obyvateľmi. Winton nechcel sedieť so založenými rukami a nečinne sa prizerať na situáciu, a tak sa rozhodol založiť organizáciu na pomoc židovským deťom, ktorým hrozila deportácia do koncentračného tábora. Svoju kanceláriu si založil v hoteli na Václavskom námestí. 

Po Krištáľovej noci v roku 1938, počas ktorej boli zavraždené stovky Židov a ktorá spôsobila začiatok masového prenasledovania židovských obyvateľov, sa snemovňa poslancov vo Veľkej Británii rozhodla prijať opatrenia, aby sa do krajiny mohli prijať židovskí utečenci. Podmienkou však bolo, že utečenci musia byť mladší ako 17 rokov, musia mať vyriešené miesto na pobyt a zaplatiť 50 libier, ktoré slúžia ako depozit s tým, že sa po skončení vojny vrátia naspäť do svojej rodnej krajiny. Jeho iniciatíva je známa aj pod názvom Kindertransport.

Veľkou prekážkou v preprave detí do Veľkej Británie bolo povolenie prejsť cez Holandsko. Po Krištáľovej noci totiž holandská vláda oficiálne zatvorila svoje hranice pre akýchkoľvek židovských utečencov. Ak sa nejakí našli, boli poslaní do Nemecka aj napriek tomu, že sa už otvorene hovorilo o tom, čo Židom hrozí. 

Wintonovi sa však nakoniec podarilo vyriešiť povolenie vďaka jeho rýchlemu mysleniu a podplateniu niekoľkých zodpovedných ľudí. Dokonca sfalšoval zopár potrebných dokumentov, nech deti dostanú víza čo najskôr, keďže britské úrady neodpisovali načas.  Počas leta v roku 1939 tiež pridával fotografie detí do fotomagazínu „Picture Post“, aby sa mu podarilo nájsť ďalšie rodiny, ktoré by tieto deti prijali. Takto sa mu podarilo nájsť náhradný domov pre 669 detí, ktorých mnohí rodičia zomreli v Osvienčime.

Posledná skupina, kde sa nachádzalo 250 detí a ktorá bola naplánovaná odísť 1. septembra 1939 však bola zastavená. Bolo to v čase, keď začala druhá svetová vojna. Zo všetkých 250 detí, ktorým bola prekazená cesta do Veľkej Británie, iba dve prežili vojnu. Winton vtedy písal aj vtedajšiemu americkému prezidentovi Franklinovi Delanovi Rooseveltovi, aby do USA tiež prijali nejaké deti. Po vojne sa Winton vyjadril, že keby súhlasili, mohlo sa zachrániť o 2 000 životov viac. Jediná krajina okrem Veľkej Británie, ktorá deti prijala, bola Švédsko.

Wintonov hrdinský čin ostal počas nasledujúcich rokoch nepovšimnutý. O svojom čine sa zmienil len jednou vetou vsunutou do jeho kampane do miestneho úradu v roku 1954, ale takmer nikto to nespozoroval. Medzinárodnej pozornosti sa mu dostalo až o 34 rokov neskôr, keď sa médiá dozvedeli o jeho skutku.