Každý pozná smutnú históriu Židov počas druhej svetovej vojny. Keď sa povie holokaust, väčšina z nás si vybaví tábory ako Auschwitz či Treblinka. V Sobibore sa však tiež diali obrovské zverstvá.
Pred začiatkom vojny žilo v Lublinskej oblasti na východe Poľska 2,38 miliónov Židov. Zdržovala sa tu intelektuálna elita židovskej komunity. V meste Lublin sa dokonca nachádzala rabínska škola. Situácia po roku 1939 sa však prudko zmenila a to nielen pre poľských Židov.
Prvými obeťami nacistov sa stali vojaci poľskej armády. V roku 1940 už pracovala 10-tisíc Židov na nútených prácach budovania opevnení na hraniciach so Sovietskym zväzom.
Od roku 1941 sa bežnou súčasťou života v Nemcami okupovanom Poľsku stalo masové vyvražďovanie priamo v uliciach mesta. Zúfalí Židia snažiaci sa ukryť pred terorom nacizmu nemali kam ujsť. Tí, ktorým sa podarilo uniknúť zabitiu na ulici, boli bez milosti deportovaní do jedného z koncentračných táborov.
Nemcom nestačilo pomalé zomieranie Židov v táboroch ako Osvienčim, ktoré boli v porovnaní s tými v Lublinskej oblasti humánnejšie. Hoci niektorí šli do plynu hneď, iní sa vyhýbali smrti aj roky a dreli pri nútených prácach. Zatiaľ, čo Osvienčim menšina prežila, existovali tábory, z ktorých neviedla nijaká cesta von.
Vo februári 1942 vznikol tábor Belžec, v máji Sobibor a v júni Treblinka.
Od mája 1942 do októbra 1943 zomrelo v Sobibore približne 26-tisíc slovenských Židov, ale čísla môžu byť aj vyššie, keďže presné údaje nepoznáme. Hoci o takom Osvienčim nám ešte aj dnes môžu rozprávať preživší, Sobibor prežil iba jediný Slovák, aj vďaka tomu, že ho deportovali do pracovného tábora Krychów.
Životnosť obetí v Sobibore bola takmer nepredstaviteľne krátka. Ak prežili cestu vlakom, od smrti ich potom delili už iba 2-3 hodiny. Išlo o čisto vyhladzovací tábor, kde ich po príchode čakala iba na smrť. V tábore pravdepodobne zomrelo viac slovenských Židov než v Osvienčine. Celkovo zomrelo v tábore asi 250-tisíc ľudí.
Zaujímavé však je, že sa tu konalo jedno z veľmi mála úspešných povstaní väzňov a to 14. októbra 1943 vedené sovietskym vojnovým zajatcom Alexandrom Pečerskijom.
Dnes na území nepripomína jeho temnú históriu takmer nič. Nenájdeš tu dokonca ani pamätník, pretože ten sa ešte len chystá na rok 2020. Na jeho stavbe sa podieľajú Poľsko, Izrael, Holandsko a Slovensko.
Tábor ležal na odľahlom mieste v hustom borovicovom lese. Sobibor inak v súčasnosti tvoria cyklotrasy, penzióny, jazerá a kúpele. Turisti sem chodia za oddychom a rekreáciou a mnohí vôbec netušia, že ich kroky vedú cez popol vojnových obetí.
