Moderné gladiátorské hry na španielsky spôsob.
Býčie zápasy, známe aj ako korida, sú jedným z najtradičnejších symbolov Španielska. Tisíce ľudí ich navštevuje aj v Portugalsku, Mexiku či Kolumbii. Poďme si v nasledujúcich odsekoch bližšie predstaviť tento krvavý šport a priblížiť si strastiplnú cestu toreadorov, ktorí končia buď zadupaní v piesku arény, alebo na vrchole španielskej smotánky.
Pravidlo číslo jedna pre každého budúceho profesionálneho toreadora (správne španielsky torero) je tvrdá morálka už od útleho veku. V tomto pomôže jedna zo špeciálnych škôl, ktoré sú hlave v Španielsku hojne rozšírené. Prvá z nich vznikla už v roku 1830 v Seville, hlavnom meste Andalúzie. Z nej neskôr vzišli aj tí najlegendárnejší zabijaci býkov. Ako sa ale vlastne malí chlapci dostanú k tréningu býčieho zápasu? Faktorov je niekoľko, väčšinou však ide o vplyv zo strany rodičov, ktorí sa riadia rozšírenou ľudovou múdrosťou: „Keď sa chceš mať dobre, staneš sa buď doktorom, alebo matadorom."
V útlom veku sa chlapci (a často aj dievčatá) priamo so zvieraťom väčšinou nestretnú. Existujú ale aj odvážne výnimky. Najmladším matadorom, ktorý kedy skolil býka v aréne, bol mexický chlapec Rafita Mirabel. Keď mečom prebodol vyčerpaného býka na kolbisku mesta Aguascalientes v roku 2005, mal iba 8 rokov. V Španielsku môžu podľa zákona zviera doraziť len matadori starší 16 rokov. Mexičania ale takéto veci neriešia. Chlapci tu trénujú už od šiestich rokov a prípravu majú naozaj rôznorodú. I keď nemajú k dispozícii toľko oficiálnych škôl, rodí sa tu pozoruhodne veľa talentu. Ich vrstovníci v španielsku chodia za býkmi na odľahlé farmy na čierno, pretože zákony sú v tomto ohľade naozaj prísne.
Ako chlapci vyrastú a sú dosť zdatní aspoň na cvičné súboje s menšími býkmi, dostanú titul novilleros (nováčikovia). Pod vedením skúsených zápasníkov zdokonaľujú svoje umenie a snažia sa získať titul torero - naozajstný zápasník. A tu začínajú problémy. So zvieratami už len netrénujú, ide o život. Mnoho novilleros už stret s býkom neprežilo. I keď sú ich býky váhovo ľahšie a krotkejšie oproti statným kolosom v oficiálnej aréne, dokážu svojimi kopytami a tupými rohami rozdrviť nováčikov na krvavé kúsky.
Píše sa rok 1970. Sľubný talent španielskej koridy Miguel Villanuela má pred sebou svoj zasväcovací rituál. Stačí skoliť býka a stane sa z neho naozajstný toreador. Miguel ale podcení štvornohého protivníka a za svoju chybu zaplatí vlastným životom. Podobný osud čaká i hviezdu Estebana Garciu. Toho nabodol na roh býk pri oslavných Dňoch zosnulých v Morelii. Krv ale nadšených mladých zápasníkov neodradí, vidina peňazí a nesmrteľnej slávy je silnejšia.
A práve peniaze sú ďalším veľkým predpokladom k tomu stať sa uznávaným toreadorom. Talent nestačí. Hromadia sa totiž účty za nákladný tréning i výbavu. Matadorov oblek totiž stojí cez 10 000 eur a na sezónu ich potrebuje najmenej šesť. Prakticky všetci profesionálni matadori za sebou v začiatkoch mali bohatých rodičov alebo sponzorov.
V posledných rokoch je najväčšou celebritou v tomto športe Michelita Lagraverem. Tento chlapec sa po prvýkrát pasoval s hovädzím protivníkom, keď mal iba 5 rokoch. V desiatich už bol slávny a jeho zápasy sa vysielali v štátnej televízii. „Je to zábava," zveril sa svojho času americkým reportérom. „Spoznám veľa nových ľudí. Navyše som stále v lietadle," smial sa. Už vtedy má veľký ciel – chce sa stať najmladším profesionálnym matadorom. To sa mu taktiež darí, chvíľu po oslave svojich 14. narodenín v roku 2011.
Michelito sa môže pýšiť skvelým zázemím. Jeho otec je bývalý toreador, a tak okrem plného bankového účtu disponuje skvelými kontaktmi na tých správnych ľudí. Vďaka tomu sa Michelito prepracuje do matadorskej špičky a posledný rok si už začína zarábať sám. Väčšinu času býva na cestách, domáce úlohy posiela do školy mailom. Stále má ale najväčšie úspechy pred sebou. Zvládol matadorskú školu a teraz bojuje s býkmi ako hlavná hviezda najväčších hier, takzvaná figura. Títo zápasníci dostávajú za "vystúpenie" cez 20 000 eur. Slušné peniaze. Samozrejme pokiaľ nedopadne ako jeden z jeho kolegov.
Joel Arturo Delgado Sánchez mal smolu. Mladý býk mu pri zápase prepichol tvár rohom. Vtedy mal iba 9 rokov. Zranenia nakoniec prežil, ale z bolesti a psychickej traumy sa ťažko spamätával. Jeho tréner a učiteľ Ismael Rodriguez na to len odvrkol: „Je to krutý šport. Je o smrti. Deti sa pri ňom vždy boja." V takýchto prípadoch, keď býk zvíťazí nad ľudským vyzývateľom, nie je z pomsty utratený. Môže sa vrátiť späť na pastviny a plodiť ďalšie potomstvo. Do arény sa už ale nikdy nevráti - už vie, ako zabíjať. I cez stály prísun neskúsených býkov je cesta na vrchol toreadorského neba úzka a plná smrtiacich nástrah.
Krvavé boje sa však nemusia končiť smrťou jedného zo zúčastnených, mnohokrát vyhráva aj svedomie. Alvaro Munera, kolumbijský teror, skončil so svojou našliapnutou kariérou prakticky zo dna na deň. Utrpenie jeho zvieracieho protivníka naňho ťažko doľahlo a on už nemohol pokračovať ďalej. „Pozrel som sa mu do očí. Mal v nich ten nevinný výraz, aký majú všetky zvieratá. Ako keby ma prosil o pomoc. Cítil som sa ako ten najhorší človek na svete," popísal dôvod ukončenia svojej kariéry úspešný matador.
Povedzme si ešte niečo krátko o histórii tohto extrémneho športu. Francisco Romero bol v 18. storočí jeden z prvých najznámejších toreros. V zápasoch zaviedol červenú plachtu (muleto) a meč, ktorým sa má nakoniec býk rýchlo doraziť. Červená farba plachty nemá slúžiť k upútaniu pozornosti býka - ten je farboslepý! Má iba zakryť a stierať krv, ktorá zo zraneného zvieraťa doslova strieka. Romerov syn Juan tiež výrazne zmenil pravidlá súbojov. Bol taktiež jedným z najaktívnejších matadorov – za svoju kariéru zabil okolo 6000 býkov.
Jeho najmladší syn Antonio zomrel v Grenade 5. mája 1802 po tom, čo ho býk prebodol rohom. Juan Belmonte Garcia je mnohými považovaný za najväčšieho matadora všetkých dôb. Výrazne formoval tvár modernej koridy, a to najmä kvôli svojmu zdravotnému postihnutiu. Nemohol skákať ani rýchlo behať a tomu musel prispôsobiť aj štýl boja - ten môžete vidieť aj v súčastnosti (pomalé otočky, státie na špičkách, hlboké predklony). Bol taktiež blízkym priateľom spisovateľa Ernesta Hemingwaya, ktorý sa sám chcel stať matadorom.
Ako ale ukazuje vývoj posledných rokov, možno už nebude dôvod riskovať pre svoju prácu život. Dlhoročnej tradícii totiž hrozí zánik. Teda aspoň v Španielsku, kde ho jeden región za druhým zakazuje. Ľudí desí počet býkov, ktoré po zápasoch zomierajú. Toto číslo totiž presahuje 10 000 kusov za rok. Mexiko a ďalšie štáty síce čelia tvrdej kritike od ochrancov zvierat, k zrušeniu zápasov však nedochádza. Je tak dosť pravdepodobné, že tradícia zanikne paradoxne iba na mieste svojho zrodu, v kolíske krvavej koridy.
