Zaujímavosti skrývajúce sa za stavbou známej parížskej dominanty.
V tomto článku si predstavíme proces vytvorenia najmladšieho, no zároveň najznámejšieho monumentu Paríža, ktorý v tomto roku oslavuje 129. narodeniny.
V období osemdesiatych rokoch 19. storočia bol už Gustave Eiffel známym konštruktérom nielen vo Francúzsku, ale i za jeho hranicami. Preslávil sa predovšetkým ako špecialista na železničné mosty. Väčšina odborníkov vtedy obdivovala jeho známy oblúkový most cez rieku Douro v Portugalsku alebo jeho elegantnú obdobu v juhoafrickom Garabite. Aj preto sa práve na Eiffela obrátil sochár Auguste Bartholdi, aby mu pomohol so Sochou slobody, ktorá mala byť darom Francúzska Amerike k 100. výročiu vyhlásenia nezávislosti. Práve túto celosvetovo známu pamiatku sa snažili inžinieri z krajiny galského kohúta prekonať. Podarilo sa to však iba jednému.
V roku 1889 Francúzsko usporiada svoje 100. výročie Veľkej francúzskej revolúcie, pričom sa posnaží, aby sa pompéznosťou a kvalitou vyrovnalo najznámejšiemu americkému dňu. Prípravy sa rozbehli už v prvej polovičke osemdesiatych rokov. Hľadal sa priestor, kam veľkolepú akciu umiestniť a začalo sa uvažovať aj nad tým, čím obecenstvo ohromiť. Medzi inžiniermi bojujúcimi o túto lákavú zákazku sú aj Émile Nouguier a Maurice Koechlin, dvaja Eiffelovi spolupracovníci, ktorí deň čo deň premýšľajú, čo by výstave mohlo dodať potrebnú atraktivitu – napadne im vysoká veža.
Neboli však prví. Takouto myšlienkou sa opakovane a z rôznych dôvodov neúspešne zaoberali stavitelia z Európy i v Spojených štátoch. Viac než mesiac spracúval Koechlin predstavu výpočtami a nákresmi, aby tak 6. júna 1884 zhotovil návrh „Veľkého pylónu tvoreného štyrmi mrežovými nosníkmi s odchýlenými pätami a vo vrchole sa zbiehajúcimi, spojenými v pravidelných intervaloch kokovými brvnami." Tento prvotný návrh 300 metrovej veže bol neznámy až do roku 1939, kedy Koechlin k výročiu jednej z architektonických výstav spísal Historické resumé o vzniku Eiffelovej veže.
Koechlin a Nouguier predložili návrh Eiffelovi, ktorý im však oznámil, že nemá v úmysle sa v tejto veci angažovať. Povolil ale, aby v projekte pokračovali, a tak sa inžinieri pustil do práce, pričom si na pomoc prizvali architekta Stephena Sauvestra. Ten pridal do prvého poschodia dekoratívny oblúk, do druhého pavilón a na vrchoľ veže malú kupolu. V tejto podobe sa návrh objavil na výstave dekoratívneho umenia na jeseň 1884.
Medzitým si inžinieri dali návrh patentovať. Eiffelovi sa ale vec rozležala v hlave. Zrejme si uvedomil, že byť tvorcom najvyššej stavby na svete s vlajúcou francúzskou vlajkou na vrchole je otázka veľkej prestíže. Svoje rozhodnutie tak nakoniec zmenil a v decembri od inžinierov patent kúpil. Keď potom v marci roku 1885 návrh oficiálne prezentoval, uvádzal ho ako projekt Gustava Eiffela vytvorený Mauricem Koechlinom a Émilom Nouguierem, inžiniermi firmy Eiffel a nezávislým architektom Stephenom Sauvestrom.
I napriek tejto skutočnosti by bez Eiffela veža zrejme nikdy nestála. S príznačnou vytrvalosťou robí všetko pre to, aby bol návrh úspešný a realizovaný. Jeho talent, kontakty, popularita a nakoniec i peniaze spôsobili, že veža sa nakoniec postaví. V máji 1886 je vypísaný konkurz na stavbu svetového formátu, pričom tak s veľkým náskokom vyhráva 300 metrová železná veža štvorcového pôdorysu na Martových poliach. Medzi konkurenčnými projektami sa objaví všeličo - veža v indickom štýle, ktorej nosné piliere predstavujú železné slony, konštrukcia zdobená keramikou či stavba zložená výhradne z balkónov. Výstredné návrhy však Eiffelovu vežu neohrozili, nakoľko bolo viacmennej rozhodnuté ísť proti zabehnutým trendom a odvážne demonštrovať technologický pokrok holou kovovou konštrukciou.
Začiatkom roka 1887 Eiffel podpísal zmluvu, podľa ktorej dostane na stavbu 1 500 000 frankov (asi len pätina všetkých nákladov) pod podmienkou, že bude vežu spravovať 20 rokov, na čo sa následným vlastníkom stane mesto.
Ako je známe, nie všetci boli názoru, že železný obor v centre hlavného mesta je dobrý nápad.. Niektorí architekti sa báli, že sa stavba zrúti, iní mali zas estetické námietky. Protestovali majitelia pozemkov, novinári a hlavne umelci. Tí dokonca spísali petíciu, ktorú podpísalo cez 300 francúzskych architektov, spisovateľov, maliarov, sochárov a iných ochrancov starého Paríža. Písalo sa v nej, že: „Goticky vznešený Paríž by nemal byť znesvätený bezúčelovou a monstróznou Eiffelovou vežou. Predstavte si, keď táto komická, gigantická veža, veľká ako komín továrne, ovládne Paríž a svojou barbarskou výškou rozdrví Notre Dame, Louvre, kupolu Les Invalides i Víťazný oblúk. Po 20 rokoch sa budeme pozerať len na ohavný tieň ešte ohavnejšieho stĺpu z čierneho kovu."
Eiffel však trval na tom, že aj jemu ide o krásu Paríža a že veža bude hlavne „skvelou ukážkou pokroku, ktorý v tomto storočí učinilo inžinierske umenie". Filigránske tvary a výber materiálu podľa neho odhalia skryté spojenie stavby s prírodou, nakoľko boli vybraté z dôvodu tvrdých poveternostných podmienok. Maurice Koechlin pri kostre stavby vytvoril cez 1700 nákresov, na ktorých bolo viac než 18 000 detailov konštrukčných prvkov, ktoré sa vyrábali a čiastočne montovali v Eiffelových dielňach. Prefabrikáty sa potom loďou prevážali na stavenisko, kde sa pomocou nitov (ktorých je cez 2,5 milióna) montovali do finálnej podoby.
Pracovalo so od skorého rána až do súmraku, po celý rok a za každého počasia. Eiffel zamestnával 80 až 250 robotníkov, ktorí mali skúsenosti s prácou so železom. Platil im na tú dobu nadštandardne dobre, pričom pre nich zriadil aj závodnú jedáleň, ktorá podávala jedlo priamo na veži. Tvrdo a bez milosti vymáhal dochádzku a profesionalitu. I napriek tomu sa však ani on nevyhol štrajku za zvýšenie platu pri rizikovej práci vo výške. Vďaka perfektnej príprave v projektovej kancelárii a v dielňach, rovnako ako organizácii na pracovisku, bola stavba za dva roky a dva mesiace hotová a 31. marca 1889 zaviala na vrchole hromozvodu trikolóra. I keď s podobonou stavbou neboli doteraz žiadne skúsenosti, nedošlo počas prác k žiadnemu smrteľnému úrazu.
„Nové znamenie Paríža, nový div sveta" - takto označil na svojej titulke Eiffelovku český časopis Světozor. Eiffel zvíťazil. Jeho veža sa stala vrcholom výročia Veľkej francúzskej revolúcie, od 15. mája do 6. novembra prilákala 2 000 000 turistov, ktorí tu utratili 6 509 901 frankov. Aj napriek úspechu však strávil Eiffel posledných 20 rokov života bojom proti demontáži stavby. Po poklese návštevnosti sa totiž uvažovalo, že v roku 1909, kedy Eiffelovi vyprší vlastníctvo, bude veža odstránená.
Keď staviteľovi nepomohla argumentácia o národnej hrdosti, pustil sa úspešne do experimentu s rádiovým prenosom, čo sa ukázalo ako dobrý nápad, najmä za prvej a druhej svetovej vojny, keď tu bol umiestnený strategický vysielač. Zriadil tu aj meteorologickú a aerodynamickú stanicu. Dnes slúži Eiffelovka taktiež ako televízna veža a má i zariadenia pre leteckú navigáciu. Do roku 1930 to bola najvyššia stavba sveta. O necelých 18 metrov ju potom prekonal Chrysler Building v New Yorku.