"Je to, ako keby ťa poliali kyselinou a popravili elektrickým prúdom naraz."
Našťastie, s výnimkou ľuľkovca zlomocného a niekoľkých ďalších rastlín, na Slovensku sa nemusíme obávať žiadnych toxických bylín, keď sa vydáme do lesa či na lúku. Nič také však nemôžu povedať Austrálčania, z ktorých sa pravidelne robí sranda na základe nebezpečnosti ich kontinentu.
Obrovské jaštery, gigantické pavúky v domoch, masívny hmyz či nebezpečné hady robia z Austrálie presne ten dôvod, prečo sa jej vyhnúť, no zvieratá nie sú jediné nebezpečné výtvory matky prírody, ktoré na najmenšom kontinente sveta môžeš stretnúť.
Zoznám sa s rastlinou Dendrocnide moroides (slovenská verzia neexistuje, voľný preklad by bol pŕhľava morušovitá), ktorá predstavuje v podstate stelesnenú smrť. Každučká jedna časť rastliny je totiž pokrytá miniatúrnymi pichliačikmi. Tým sa jednoducho nedá vyhnúť a na mikroskopickej úrovni efektívne natrhnú pokožku každého živého tvora.
Najväčším problémom je však neurotoxín vylučovaný týmito smrtiacimi výrastkami. Tesne po dotyku je teda koža penetrovaná ostrými žihadielkami rastliny, čo následne ústi do prenikavej bolesti. Zvyčajná bolesť spôsobená rastlinami trvá maximálne niekoľko dní či hodín, bolesť spôsobená smrtiacou rastlinou však dokáže vydržať nekonečné roky.
Asi najznámejší výrok o rastline predniesol nešťastný Ernie Rider, ktorého v roku 1963 šľahla do tváre a trupu: "Dva alebo tri dni bola bolesť nevydržateľná. Nemohol som pracovať ani spať. Pichanie trvalo dva roky a potom sa vždy vrátilo v plnej sile, keď som si dal studenú sprchu. Nedá sa voči tomu nič robiť a je to desaťkrát horšie než čokoľvek iné."
Samotné ostne zapichnuté v koži sa dokážu rozpustiť v roztoku kyseliny chlorovodíkovej, čo je ďalší bolestivý zážitok, no voči neurotoxínom neexistuje žiadna zbraň. Študentka Marina Hurley zasa prehlásila, že "byť bodnutým je najhoršia bolesť, akú si možno predstaviť. Ako keď si popálený horúcou kyselinou a zároveň popravený elektrickým prúdom."
A paradoxne, aj keď môže byť rastlina pre človeka aj smrtiaca, vtáky či klokany jej listy bezstarostne zaraďujú medzi svoju potravu. Navyše, ovocie D. moroides je stopercentne jedlé a veľmi chutné, pokiaľ sa takisto zbaví ostrých pichliačov.
