6 známych obetí atentátov so stredovekej epochy.
V nasledujúcich riadkoch si predstavíme šesť osobností so stredoveku, ktorých vražda znamenala v lokálnych či celosvetových pomeroch radikálnu zmenu.
Václav l. – Bratovražda
Správy o náhlej mŕtvici východofranského kráľa Henricha l. Vtáčnika majú za následok náhle politické zmeny v stredoeurópskom priestore. Spojenectvo utkané z mierových zmlúv a diplomatických záväzkov sa začne trhať v Českom kniežactve, kde vládne priateľ paralyzovaného vládcu a panovník z dynastie Přemyslovcov – Václav l. Ten, po krvavom konflikte v roku 929, kedy vojská s čiernou orlicou dopochodovali až k Prahe, pokľakol pred Henrichom l., prisľúbil mu poslušnosť a večný mier, za čo na oplátku dostal vládu nad Českými krajmi a dar vo forme pozostatkov svätého Víta. Politika závislosti na Sasku sa nepáči Václavovmu bratovi Boleslavovi, ktorý vidí politický chaos ako príležitosť uchopenia moci v Čechách. Pozýva preto roku 935 staršieho súrodenca na hostinu pri príležitosti sviatku svätého Kozmu a Damiána k sebe do Starej Boleslavy. Priebeh nasledujúcich udalostí nám rozpráva aj jedna z legiend:
Časně zrána zvonili na jitřní. Jakmile Václav uslyšel zvon, řekl: "Díky tobě, Pane, žes mi dal dočkat tohoto jitra." I vstal a šel na jitřní. Hned v bráně jej dostihl Boleslav. Václav se naň ohlédl a řekl: "Bratře, včeras nám dobře posloužil." K uchu Boleslava se naklonil ďábel a zkazil jeho srdce, že mu odpověděl: "Nyní ti chci lépe posloužit." Po těch slovech udeřil jej mečem po hlavě. Václav se obrátil k němu a řekl: "Co ti to popadlo, bratře?" A po těch slovech jej uchopil a srazil na zem. Tu přispěchal jakýsi Tuža a ťal Václava do ruky. Ten poraněn na ruce pustil bratra a běžel do chrámu. Tu dva ďábli řečení Tira a Česta ubili jej v bráně chrámové. Hněvsa pak přiskočil a probodl mu bok mečem. Václav ihned vypustil svou duši se slovy: "V ruce tvé, Pane, poroučím ducha svého."
Bezvládne Václavovo telo necháva Boleslav ležať u dverí kostola, pričom nariaďuje svojim mužom aby rýchlo vtrhli do kniežacieho domu a pobili všetkých z družiny mŕtveho panovníka. On sám sa tak stáva českým kniežaťom na skoro 40 rokov a aj napriek zákerným praktikám je historikmi považovaný za jedného z najschopnejších českých panovníkov.
Zengí – Pomsta otroka
Moslimský „víťazný kráľ“, ktorý sa v roku 1127 stáva atabegom (turecký šľachtický titul) Mosulu a o rok neskôr i Aleppa, pričom zjednotí obe metropole pod svoju vládu. Spojenectvom so sultánom Mihmádom ll. a damašským emírom Tadž al-Mulk Burím rozširuje svoju moc a spája so do koalície bojujúcej proti križiakom a byzantíncom. Príbeh jedného z najvplyvnejších vládcov na blízkom východe však končí úplné prozaicky. Osudným sa mu stane jeho krutosť a výbuchy hnevu.
„Jeden zo (Zengího) sluhov, pre ktorého mal zvláštne zaľúbenie a v ktorého spoločnosti bol rád...ktorý pestoval tajnú zášť za nejaké zranenie, ktoré mu bolo predtým spôsobené atabegom, našiel príležitosť, kedy bola stráž preč a Zengí bol opitý a s tichým súhlasom a pomocou niektorých jeho druhov medzi sluhami zavraždili ho v spánku v predvečer šiestej soboty druhého rabí (v noci na soboru 14. Septembra 1146)“
Potom čo otrok ubodal svojho pána utiekol do Damasku, v nádeji že tu bude vítaný a vyznamenaný za svoje zásluhy. Vládca mesta Mu'ín ad-Dín Unur ho však miesto toho zatkol a vydal trúchliacej rodine Zengího. Oko za oko, za zub – vrah končí v okovách a následne na popravisku. Kresťanskí kronikárky vítajú novinku o smrti nenávideného nepriateľa slovami : „Aká šťastná náhoda. Trestuhodný vrah, ktorý mal krvavé meno Sanguinus, bol ušpinený vlastnou krvou.“
Konrád z Montferratu – Obeť asasínskej sekty
Taliansky šľachtic, talentovaný bojovník a schopný vojvodca, ktorý sa stal jedným z predných účastníkov tretej križiackej výpravy. Po hrdinskej obrane prístavu Tyra, kedy odrazil Saladínovov vojsko, sa Konrád okamžite zaradil medzi tamojšiu rytiersku špičku, pričom sa začal angažovať v nástupnickom spore o Jeruzalemský trón. Mnoho miestnych šľachticov totiž nebolo spokojných so súčasným panovníkom a tak Richard Levie Srdce rozhodol, aby si miestni baróni zvolili svojho kráľa sami – Populárneho Konráda podporila drvivá väčšina šľachty, čím sa defacto stal vládcom svätej zeme. „Postrach všetkých moslimov“ však nikdy nebol korunovaný, o jeho osude píše Imád-ad-Dín:
„Konrád bol hosťom biskupa z Tyru v utorok trinásteho dňa druhého rabí'u a nasýtil so svojim posledným jedlom, nakoľko nastal jeho posledný deň. Ten, kto mu mal odobrať všetku nádej, stál u dverí. ...Dojedol, bez toho aby vedel, aký pád ho čaká. Jedol a pil, nasýtil sa a upokojil, vyšiel von a odcválal v sedle, keď sa naňho vrhli dvaja muži, skôr opelichaný vlci a dýkami zastavili jeho pohyb, až spadol v blízkosti tých pivníc. Potom jeden z nich utiekol, ustúpil do kostola, keď predtým odohnal onu zákernú dušu. Markýz prebodnutý, avšak stále ešte pri živote, pravil: „Doneste ma do kostola.“ Doniesli ho tam, domnievajúc sa, že ho doniesli na celkom bezpečné miesto. Keď ho však uvidel jeden z jeho vrahov, priskočil k nemu znovu, aby ho dorazil a ušetril mu ranu za ranou, jazvu za jazvou. Stráže oboch vrahov zajali a zistili, že sú odpadlíkmi zo sekty ismá'ílitov.“
Príkaz k jeho vražde dal šejk Rašíd ad-Dín Sinan, vodca moslimskej sekty Asasínov, križiakmi zvaný aj ako Starec z hôr. Dôvodom smrti, malo byť vyrovnanie mocenských síl na blízkom východe.
Ľudovít z Valois - Boj o Francúzsko
Orleánsky vojvoda, ktorému mali zásnuby zaručiť vládu v Uhorsku, Poľsku či Neapole. Smrť milovanej ženy, intrigy i rozkol cirkvi ho však pripravujú o všetky alternatívy. Sám preto zostáva vo Francúzku, kde počas storočnej vojny podkopáva vládu svojho chorobomylselného (syhzofrenia, porfýria alebo biopolárna porucha) brata Karola, pričom tak bojuje o titul regenta a poručníka kráľových detí s Janom Burgundským. Vnútropolitický boj, unášanie kráľových potomkov či sabotovanie francúzskych vojenských akcií privádza oboch mužov až na pokraj občianskej vojny, ktorú však zažehná zásah strýka Jána z Berry. V nedeľu 20. Novembra 1407 si znepriatelení vojvodovia pred francúzskym dvorom vymenili slávnostný prísľub mieru. O tri dni neskôr je však Ľudovít na príkaz burgundského vojvodcu napadnutý v uliciach Paríža. Pri nasadaní na koňa je dobodaný pätnástimi maskovanými zločincami vedenými Raouletom d'Anquetonvillom. Neozbrojení sluhovia a panoši, nemôžu pre záchranu Ľudovíta nič urobiť. Bratovrah získava okamžite podporu obyvateľov Paríža a šľachty, avšak tento krutý čin vyvoláva občiansku vojnu medzi Burgundskom a francúzskou kráľovskou rodinou a rozdelí Francúzsko na ďalších 70 rokov.
Tomáš Becket - Vražda arcibiskupa
Študent jednej z najstarších univerzít sveta a lord kancelár kráľa Henricha ll. Vplyvný arcibiskup z Canterburgy, ktorý sa s hlavou Anglicka dostal do sporu o práva cirkvi, čo ho nakoniec donútilo utiecť z rodnej zeme do exilu vo Francúzku. Tu prežíva najplodnejšie roky, avšak čoskoro sa vracia na prísľub odpustenia a bezpečnostných záruk späť do Anglicka. V júni 1170 korunovali biskupovia z Londýna a Salisbury v Yorku kráľovho najstaršieho syna Henricha Mladíka za spoluvládcu, čím však porušujú korunovačné privilégium Canterbury. O päť mesiacov Tomáš Becket všetkých troch exkomunikuje. Drzé počínania arcibiskupa sa za chvíľu donesie aj kráľovi Henrichovi ll., ktorého pochytí záchvat hnevu a prehlási : „Čo sa nenájde niekto, kto ma zbaví toho otravného kňaza ?“ Štyria prihliadajúci rytieri si tieto slová vynaložili ako rozkaz a vydali sa priamo za Becketom do Cantenbury. Tam, pred katedrálou, si schovali zbrane a zbroj, pričom Becketa informovali o tom, že musí odísť do Westminterského opátstva a zodpovedať sa zo svojho správania. Potom čo sa arcibiskup odmietol podrobiť vôli korune, chopili sa rytieri zbraní a vrátili sa do svätostánku. Becket sa medzitým odobral do svojich komnát k modlitbe, kde ho vyhľadali rytieri s tasenými mečmi. Becket je následne niekoľkokrát zasiahnutý do hlavy, pri tretom údere mal vraj Becket rozpažiť ruky so slovami „V mene Ježiša a ochrany cirkvi som pripravený objať smrť.“ Potom čo mu rytieri rozťali lebku a mozog sa rozprášil na podlahe, odišli zo slovami „Poďme rytieri, tento človek už nikdy nevstane.“ Backet je v roku 1173 následne prehlásený pápežom Alexandrom lll. za blahoslaveného a rok nato za svätého. Samotná vražda arcibiskupa z Canterburgy a skutočnosť, že Henrich ll. vrahov nepotrestal vedie ku konfliktom s cirkvou a vrcholí občianskou vojnou.
Knut IV. Dánský – Roztrhaný rozvášneným davom
Narodil sa ako jeden z mnohých nemanželských synov Svena ll. Estridssona, pričom je prvý krát zmieňovaný až v roku 1069 ako účastník ničivého nájazdu na Anglicko. O 11 rokov neskôr sa stáva kráľom dánska a žení sa s Adelou Flanderskou. Okamžite po nástupe obdarúvala kostoly, čím si s cirkvi vytvorí mocného spojenca. Tento strategický krok mu pomôže pri vzraste jeho panovníckej moci - jeho zákony oslabujú šľachtu, ako kráľ si vyhradzuje právo na obecnú pôdu, na korisť z potopených lodí či na dedičstvo po cudzincoch a ľuďoch bez príbuzných. Táto dovtedy nevídaná politika ho odcudzuje od poddaných a vytvára ornú pôdu pre otvorenú revoltu. Tá vypukne začiatkom roka 1086 v oblasti Vendsyssel, ako odpoveď na vyhlásenia platenia desiatky. Knut pred povstaním uteká do Odense, kde nachádza útočisko v drevenom kostol. Sväté miesto sa však stane jeho hrobkou, keď doňho vtrhnú rebelova a pred oltárom kráľa nemilosrdne zavraždia. Jeho nástupcom sa stáva brat Olaf, pod ktorého vládou trpí Dánsko neúrodou a hladomorom, čo je miestnymi kňazmi vykladané ako boží trest za zabitie Knuta. 19. apríla 1101 preto pápež Paschalis ll. vyhlasuje zavraždeného kráľa za svätého.
