Redaktorka z TV Markíza nám v rozhovore porozprávala, prečo sa nikdy nebude venovať jednoduchým témam a či jej šlo niekedy aj o život.
Odvážna markizácka redaktorka Kristína Kövešová (34) je slovenským divákom známa z relácie Reflex. Pri jej reportážach mnohým tuhne v žilách krv. Neváha naháňať zlodejov, odhaľovať nekalú činnosť rôznych gangov, no dostala sa aj do vojnovej oblasti na Ukrajine a počas dovolenky v Mexiku i k drogovému kartelu. Mnohí ju považujú za hrdinku, no ona takýto status odmieta. Na prvom mieste sú pre ňu ľudia, ktorým sa snaží zo všetkých síl pomôcť a bojovať za spravodlivosť.
Ahoj, Kristína! Povedz nám, aké boli tvoje začiatky v médiách?
Ahojte! To, že som sa ocitla v médiách, bola podľa mňa veľká náhoda alebo osud (úsmev). Po strednej škole som veľa cestovala. Žila som v Amerike, Karibiku a Anglicku. Bola som taký malý blázon, čo chcel všetko vidieť. Potom mi napadlo, že pôjdem na vysokú školu. Študovala som masmediálnu komunikáciu (Fakulta masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave – pozn. red.) a popri tom pracovala, ako manažérka, aby som si štúdium mohla platiť. Vtedy som začala pracovať aj v regionálnej televízii, kde som dostala ponuku. Vyskúšala som to a na prvý pocit som vedela, že to je ono. Približne po dvoch rokoch televízia Doma vyhlásila veľký konkurz, kde hľadali nových ľudí. Tak som si povedala, že sa prihlásim. Poslala som svoje reportáže aj životopis a zavolali ma na konkurz. Pamätám si, že tam bolo veľmi veľa ľudí a bola som veľmi nervózna. Po pár týždňoch sa mi však ozvali. Začínala som anketami, to boli začiatky mojej kariéry. Všetko išlo postupne.
Ako si sa dostala do relácie Reflex a k tvojim, nazvime to, nebezpečnejším reportážam?
V mojich začiatkoch mi dávali robiť šoubiznis a ľahšie témy, čo ani nikomu nezazlievam, pretože som bola naozaj len dievčaťom, ktoré sa hľadalo, a priznávam, že som vtedy pôsobila ako riadna „pipinka“. No vyrástla som a zmenila som sa. Pochopila som, čo je v živote naozaj dôležité. A ako som sa menila ja, menili sa aj veci, ktoré chcem robiť. Zistila som, že najšťastnejšia som, keď som medzi ľuďmi v teréne. Bolo mi lepšie napríklad medzi ľuďmi bez domova ako medzi celebritami. A tak som časom začala „kričať“, že chcem robiť krimi témy a vážnejšie veci. Podarilo sa mi urobiť jednu či dve dobré reportáže, myslím, že to bolo vedy, keď sa nám podarilo zavrieť HIV pozitívneho muža, ktorý nakazoval dievčatá po Bratislave, a ešte aj pár ďalších káuz. Vtedy mi povedali, že síce je to netradičné, že malé dievča naháňa kriminálnikov, no môžem to vyskúšať. Odvtedy som sa našla. Myslím, že som konečne sama sebou a robím to, čo ma baví a čo má podľa mňa význam.
Ako ti to však vlastne napadlo, že sa chceš venovať práve takýmto témam?
Mne veci nenapadajú, proste to cítim. Jednám dosť intuitívne, riadim sa pocitovo. Mala som pocit, že chcem robiť veci, ktoré majú význam a že chcem reálne pomáhať ľuďom. Keď urobíš jednu takú vec a dobre to dopadne, tak ťa to urobí šťastnou a spokojnou. Myslím, že to je práve to, čo by mali médiá robiť – pomáhať ľuďom a ukazovať, čo sa u nás deje. Dohliadať na spravodlivosť, ukazovať život okolo nás, či je dobrý, alebo zlý a pokiaľ sa dá, urobiť nápravu, prípadne dotlačiť kompetentných k tomu, aby sa to zmenilo.
Išlo ti niekedy doslova aj o život, priložil ti už niekto napríklad nôž ku krku?
Zažila som viacero nebezpečných situácií, párkrát tam boli aj vyhrážky. Zažila som aj to, že ma držali nejakí díleri pod krkom, zbraň na mňa vyťahovali nedávno na pumpe. Veľa ľudí, ktorých naháňame, páchajú trestnú činnosť a hrozí im väzenie. Určite nie sú nadšení z toho, že som tam s kamerou a že ich naháňam. Uvedomujem si však aj riziká a snažím sa v rámci možností dávať pozor (úsmev). No to je údel investigatívneho novinára.
Často chodievaš do terénu aj sama s kamerou, no keď ideš s kameramanom, máš v ňom tiež podporu a ochranu?
Teraz mám dvoch kameramanov (Ľuboša Fialu a Peťa Javora), ktorí so mnou chodievajú. Sú to ľudia, ktorých to naozaj baví a dávajú do toho srdce, čo je super. S každou témou, čo robíme, sa vžijeme a často ju riešime aj v súkromí. Moji kameramani musia veci nielen dobre natočiť, ale musia aj samostatne počas výroby myslieť. Ja však tiež musím vedieť, že sa na nich môžem spoľahnúť. Či už v tom, že mi všetko dobre natočia, ale aj v tom, že sa vzájomne podržíme a dávame na seba vždy pozor. Nemajú to so mnou vždy ľahké (úsmev)... Som im veľmi vďačná.
Čo hovoria tvoji blízki na to, že sa venuješ takýmto témam? Majú o teba stále strach?
Moji blízki ma poznajú. Presne vedia, aká som, určite sa niekedy trochu boja, ale dôverujú mi a rešpektujú moje rozhodnutie. Rodina aj priatelia sú mojou oporou veľkou.
Keď si niekde na výrobe, zvyknú ti volať, či si v poriadku?
Keď som na výrobe, tak nedvíham (smiech). Keď natáčam alebo som na „sledovačke“, tak najviac pošlem esemesku. Ale všetci od nás z Markízy vedia, kam idem a kde sa pohybujem – keby čokoľvek.
Môžeš bližšie priblížiť, ako prebieha „sledovačka“?
Teraz sme napríklad sledovali gang rumunských zlodejov, čo okrádajú ľudí na diaľniciach. Je to skupina viacerých ľudí, jazdia na drahých autách a na diaľniciach odstavujú ľudí, ktorých sa snažia okradnúť. Denne takto jedno auto zarobí stovky eur. Lenže, aby sme to mohli odvysielať, musíme mať zdokumentovanú a nahranú túto trestnú činnosť. Konkrétne tento gang sme sledovali tri mesiace. Podrobne sme monitorovali, odkiaľ ráno idú, kde si dávajú porady a čo a ako robia. Vysledovali sme deväť áut – jeden celý gang. Konfrontovali sme ich a naše zistenia sem odovzdali polícii. Bolo to náročné, no nakoniec sa nám ich podarilo z vyhnať – tak veľmi sme ich otravovali a denne sme im kazili s kamerou kšefty. Boli to hodiny a hodiny sledovania...
„Sledovačky“ prebiehajú vtedy, keď treba, cez deň či v noci. Podľa toho, na čom robíme. Často sme hodiny zatvorení v aute. Aj toto leto som strávila niekoľko hodín zatvorená v aute. Veľakrát nemôžem ani naštartovať a pustiť klimatizáciu, aby som nepútala pozornosť. Ráno si narobím chlebíčky, zoberiem veľa vody, kávu a sledujem. Najdôležitejšie je nezaspať, lebo zákon schválnosti je, že práve vtedy sa niečo udeje (úsmev).
Čo je tvojou základnou výbavou, ktorá ti nikdy nesmie pri práci chýbať?
Vždy mám pri sebe malú kameru, nabíjačku aj náhradné karty, keby sa čokoľvek stalo. A šiltovku. V mojom aute mám napríklad vždy plný kufor vecí, čo sa môžu zísť. Tenisky, gumáky, nepremokavé bundy a podobne (úsmev).
Ktoré reportáže v rámci Slovenska boli pre teba najnebezpečnejšie a možno aj najnáročnejšie na psychiku?
Zaujímavé bolo určite odhalenie medzinárodného zlodejského gangu. Počas leta sme nahrali viacero zlodejok z Bulharska, Chorvátska, Rumunska či Srbska priamo pri čine a nie raz sme ich doviedli rovno polícii. Bola som viackrát vypovedať a niektoré sa nám aj podarilo obviniť. Odhalili sme aj štruktúru tohto gangu. Napríklad hlavný šéf zlodejov má v Bulharsku niekoľko hotelov, tak si viete predstaviť, o aký biznis ide. Pravidelne sme sa pozdravovali a viem, že boli nahnevaní, že som im kazila biznis. Viacerí zlodeji si ma odfotili a posielali vedeniu. Kvôli medializácii sa rozhýbala aj polícia a zlodejov je teraz výrazne menej. Uvidíme dokedy... No keď prídu, určite ich pôjdem opäť pozrieť.
Takisto sme odhalili žobrácku mafiu, kde pod vedením Slovákov pracovali viacerí rumunskí žobráci. Jedna vec je, že sú tu podvodní žobráci – čo svoje postihnutie predstierajú, ale druhá vec je, že sú tam aj reálne hendikepovaní žobráci, ktorých často zneužívajú. To je obchodovanie s ľuďmi, čo je mimoriadne krutý biznis. Parazitovať na utrpení druhých. Napríklad sme našli nevidiacu ženu a muža z Rumunska, ktorý ju nútil žobrať, bil ju a bral jej peniaze. Veľakrát mám aj ja problém, aby som sa nerozplakala, ale vyplačem sa doma. Najhoršie je, keď títo ľudia nechcú pomoc. Väčšina má strach a nedokážu na svojich bosov, čo s nimi obchodujú ako s tovarom, zavolať políciu.
V rámci zahraničia si bola napríklad na Ukrajine...
Na psychiku to bolo pre mňa veľmi náročné, ale som rada, že som to zvládla. Keď som bola na Ukrajine, tak som tam na niekoľko dní ostala sama. Našla som si kameramana z Ukrajiny, šoféra a niekoho na preklad. Byť sama baba vo vojnovej oblasti, behať po zákopoch, deň a noc byť s miestnymi vojakmi, presúvať sa od jednej jednotky do druhej, kde sa pár metrov od človeka strieľa, a reálne vidieť zomierať ľudí – to bolo náročné na psychiku. Bol to adrenalín a stres, ale pre mňa bolo náročnejšie vidieť utrpenie tých ľudí.
Jedna žena mi napríklad hovorila, že má deti na proruskej aj na ukrajinskej strane a chcela by, aby boli opäť spolu. Spávala v nepriestrelnej veste, lebo sa nad ňou denne strieľalo, len pár metrov od jej domu. Väčšina jej susedov, ak mohli, už utiekli, alebo boli mŕtvi. Každý deň si dala vestu, vodku a modlila sa - inak to nedokázala. Keď ma videla, tak mi kľačala pri nohách a ďakovali, že som prišla. Že som na ňu nezabudla. Plakala a okolo nás behali vojaci so samopalmi. Objímala som ju, no nevedela som, ako jej mám pomôcť – stále opakovala, nech to utrpenie už prestane.
Koľko času si na Ukrajine strávila a ako si sa tam dostala?
Asi týždeň som tam bola sama. Najprv som išla z Kyjeva 12 hodín vlakom do poslednej možnej stanice a potom autom do prvej línie. Dôležité bolo mať vybavených ľudí na mieste, ktorí sa tam vyznajú a poznajú, kde a ako môžeš ísť. Bola som vo viacerých mestách v prvej línii. Väčšina štvrtí v nich bolo už opustených a boli tam len vojaci. Zaklopali sme na opustené domy a otvorili nám vojaci. Za domom nebola normálna záhrada, ale mali tam urobené zákopy a odtiaľ sa strieľalo. Nechápali, ako som tam prišla a čo tam robím, ale asi boli v takom šoku, že si ma tam nechali (úsmev). Musím povedať, že som bola prekvapená, no vojaci na mňa dávali naozaj pozor. Potom som zase išla k inej jednotke. Veľakrát sa stalo, že sa začalo strieľať. Raz sme utekali napríklad do miestnej školy, kde žili vojaci. Dali mi matrac a mohla som sa tam vyspať, ale stále som bola hore... Nedalo sa spať, neustále sa strieľalo a vojaci behali po chodbách. Zažila som, čo to je niekoľko dní nespať. Ale človek si dokáže zvyknúť na všetko.
Keď sa bavíme o vojnovej oblasti, nikdy ťa nelákalo ísť dokumentovať dianie na Blízkom východe?
Lákať lákalo, ale už mi povedali, že stačilo (smiech). Ale keby niečo niekde prišlo a povedali mi, že niečo treba ísť urobiť, tak by som išla.
Čo sa týka Markízy mám úžasné vedenie. Moja šéfka v Reflexe Zuzka Štelbaská a aj náš riaditeľ Heňo Krejča boli skvelí novinári, čo je super, lebo rozumejú tomu, čo robím. Pomáhajú mi a ja viem, že sa na nich môžem spoľahnúť, a to je pre mňa dôležité. Vždy vedia, kde som, čo robím - keby sa čokoľvek udialo. Okrem toho majú aj dobré srdce, čo je pre mňa veľmi dôležité.
Ako si spomínaš na Mexiko? Koľko času si tam strávila?
Do Mexika som išla na dovolenku, boli sme tam dva-tri týždne. No ja som taká, že sa po chvíľke začnem nudiť, stále musím niečo vymýšľať, potrebujem k životu vzrušenie. V Mexiku fungujú drogové kartely, a tak som sa začala o tom baviť s miestnymi ľuďmi. Nakontaktovala som sa na člena drogového kartelu, ktorý kedysi prevážal drogy a ani neviem ako, dal mi rozhovor. Vážim si, že mi povedal, ako to funguje, ako prevážajú drogy či aký systém tam funguje. Mohol za to zaplatiť životom. Prečo to urobil? Neviem.... Zobral ma za mužom, ktorý nemá problém zabiť človeka za 200 dolárov. Vtedy mi bolo reálne fyzicky zle. Stále som sa ho pýtala, či to myslí vážne, aby za 200 dolárov zabil človeka. Ľudsky som to nedokázala pochopiť a stále som sa ho pýtala, či nemá svedomie. No on povedal, že mu je to jedno a aj tak skončí v pekle.
Kam v rámci zahraničia by si chcela ísť ešte natáčať?
Všetko to nechávam veľmi otvorené. Čo sa má stať, to sa stane. Cestovať treba, veľmi to obohacuje. Veľmi silnou skúsenosťou pre mňa bolo, keď sme boli v Indii. Stretli sme sa tam s najsvätejšími mužmi hinduizmu z celej Indie. Bolo ta úžasná energia, rozprávali sme sa aj s jedným zo šéfov hinduizmu. Povedal, že keď správne zodpoviem jeho tri otázky, dá mi rozhovor. Podarilo sa. Boli to pre mňa chvíle, ktoré ma posunuli ľudsky ďalej, cítila som tam obrovskú lásku a dobro. Naučila som sa tam obrovskej ľudskej pokore.
Takisto, keď sme boli v Nepále. Keď sme sa konečne vyštverali na vrch hory, kde bol budhistický chrám, všetci išli pozerať pamiatky, ja som však zbadala nápis zákaz vstupu – tam žili mnísi. Vedela som, že tam mám ísť. A tak som preliezla a zaklopala. Budhistický mních sa však na mňa vôbec nehneval, povedal mi, že je rád, že som konečne prišla a rozprávali sme sa dlhé hodiny. Potom sa začal s nami modliť a o chvíľu boli pri nás všetci. Bolo to čarovné (úsmev).
Kedy oddychuješ a čo robievaš vo voľnom čase?
Veľa cestujem a mám rada motorky. Cez leto pobehujem na skútri, čo sa mi zišlo, keď som naháňala zlodejky. Rada jazdím na koňoch, milujem zvieratá, aj doma mám troch psíkov, z čoho dvoch sme zachránili. Rada svoj čas trávim s priateľmi a ľuďmi, ktorých mám rada.
Mávaš niekedy z práce nočné mory v zmysle, že ťa tie zlé veci prenasledujú? Vieš si voľný čas užiť tak, aby si na to nemyslela?
Učím sa stále, no ono sa to vždy nedá. Keď sa s niekým stretnem alebo keď nejaký človek zomrel a rozprávam sa s jeho blízkymi, tak nad tým rozmýšľam. Som empatický tvor, cítim ich bolesť, vnímam to a chodí mi to na rozum. Vtedy sa musím snažiť vyslovene vypnúť a povedať si dosť, venovať sa aj iným veciam. Teraz riešime psie zápasy (kauza miznúcich psov na Slovensku a podozrenie, že končia na psích zápasoch – pozn. red.) a priznám sa, že sa mi o tom sníva. Tento biznis je oveľa väčší, ako som pôvodne čakala. Ak sa potvrdia všetky informácie, bude to ďalší veľký prípad. Ale ja som si to vybrala a nesťažujem sa.
Čo ti najviac tvoja práca dala?
Ľudí. Veľa dobrých ľudí. Keď urobíme reportáže a napíše mi človek, že mi ďakuje , že začína opäť veriť aspoň v akú-takú v spravodlivosť, tak vtedy si poviem, že to má význam. Minule ma zastavila jedna pani a objala ma, že mi ďakuje – bolo to krásne. Som za ich podporu úprimne vďačná, dávajú mi silu. Ľudia na Slovensku sú veľmi demotivovaní z toho, čo sa deje a ja sa im ani nečudujem. O to viac si cením, že mi pomáhajú.
Ľudia ti fandia, ako vnímaš to, že ťa považujú za hrdinku?
Vôbec sa necítim ako hrdinka, som úplne obyčajná normálna baba. Snažím sa robiť svoju prácu a po ľudskej stránke sa snažím ľuďom pomôcť. Oni mi dávajú oveľa viac, ako dávam ja im. Niekedy mám výčitky, že nedokážem pomôcť všetkým. Spoločne však dokážeme veľa vecí na Slovensku zmeniť.
Aj keď hovoríš, že si nerobíš žiadne plány, vieš si predstaviť, že by si mala rodinu?
Dúfam, že raz budem mať rodinu. Som rodinne založený typ. Vždy som mala dlhodobé vzťahy. V súkromí som obyčajná baba. Napríklad môj byt je celý biely, všade mám anjelikov a rada napríklad upratujem (úsmev). Dúfam, že budem mať deti, a to nehovorím o neskorej budúcnosti. Predsa len, mám na to vek, dúfam, že nájdem aj spriaznenú dušu a budem mať manžela. Verím v lásku, no nechávam všetko voľne plynúť.
No nikdy nebudem redaktorkou, ktorá by robila témy napríklad o pleťových maskách. To nie som ja a už chcem byť sama sebou. Trvalo mi veľa rokov, kým som prišla na to, že nebudem tou, ktorá bude robiť, čo druhí chcú, ale budem taká, ako ja cítim.
Čo by si odkázala mladým ľuďom, ktorí by sa chceli venovať investigatívnej žurnalistike?
Nech bojujú za spravodlivosť a veria v dobro! Musia sa pripraviť na to, že sa bude diať veľmi veľa vecí, a nie vždy sa stretnú s pochopením, no musia bojovať za spravodlivosť, čo u nás vždy nie je ľahké. Samozrejme, vždy si musia vedieť overiť pravdu, pretože nemusí byť taká, ako sa môže na prvý pohľad zdať. A čo je pre mňa veľmi dôležité – musia veriť v dobro a za nič na svete sa nesmú zapredať. Tiež si musia uvedomiť, že to nie je o nich, ale o ľuďoch.
Byť novinárom znamená v prvom rade robiť prácu pre ľudí, aby sme im pomáhali, a nie pretŕčali sa či masírovali si svoje ego. Akonáhle to začneme robiť kvôli svojmu egu alebo sebaprezentácii, skončili sme. Ľudia nie sú blbí a vycítia to. Význam to má, keď v tom nájdeme poslanie.
