Taika Waititi nadopoval pokračovanie asgardského boha humorom a rozišiel sa s pokusmi o serióznosť.
Nevídaná pozornosť upriamená na tretiu sólovku najmenej zaujímavého Avengera s vlastnými filmami bola na jednej strane pochopiteľná, keďže Marvel ako svoj marketingový tromf vytiahol Hulka, no zároveň riskoval, že si na seba upletie bič. Očakávania totiž nabrali oveľa signifikantnejší rozmer a pretaviť zábavného side-kicka, no nudného protagonistu v kvalitný kinozážitok sa doteraz zdalo byť značným problémom. Nádej do žíl nám vlialo zverenie tejto látky do rúk novozélandského režisérkseho zjavu Taika Waititiho (Hunt for the Wilderpeople). A je nutné uznať, že jeho rukopis a záľuba v improvizácii je na treťom Thorovi cítiť.
Hneď na úvod musím povedať, že Ragnarok je pravdepodobne doteraz vôbec najzábavnejšia marvelovka. Waititi sa vykašľal na akékoľvek pokusy o serióznosť a šije do nás jeden vtipný moment za druhým v tempe, ktoré vám počas takmer celej stopáže nedá vydýchnuť. Neotáľa ani pri úvode, keď už prvá scéna signalizuje, že tentoraz sa nebudeme vážne brať ani na sekundu. To samozrejme nemusí byť nutne výhrou, najmä pri námete, ktorý na papieri vyzerá ako veľkolepá vesmírna fantasy, za ktorú by sa nehanbil ani Peter Jackson. Zároveň je pravda, že celkové tonálne balansovanie retro štylizovaného vesmírneho dobrodružstva ide lepšie Jamesovi Gunnovi. Napriek tomu som azda prvýkrát od trojky Iron Mana odchádzal z marvelovky úplne spokojný.
Pri pásovej výrobe MCU blockbusterov existuje asi len málo komplimentov, ktoré majú väčšiu váhu ako nasledujúci: Ragnarok nie je len bezpečne ušitý film na mieru priemernému divákovi. Pochopiteľne, všetky kľúčové ingrediencie šedého priemeru sú tu prítomné, či už ide o infantilné vtípky, typickú veľkorozpočtovú konštrukciu rozprávania alebo nemastné-neslané prelínanie existujúceho univerza. Nejde o žiadnu zásadnú zmenu okrem jednej - tretí Thor vyzerá ako niekoho nápad, ako film svojho režiséra. Podobne ako James Gunn, aj Waititi okorenil čím ďalej tým ťažšie stráviteľný koncept "Marvel movie no. 37" svojou vlastnou osobnosťou a dal vzniknúť niečomu, čo v rámci štúdiových mantinelov dokázalo získať svoj osobitý šarm. Absencia osudovosti môže byť pre mnohých problémom a je to úplne pochopiteľná subjektívna preferencia, ja sa však čudujem komukoľvek, kto po reklamnej kampani k Ragnaroku čakal čokoľvek iné ako nadupanú komédiu.
Vo svete, kde má množstvo komiksoviek tendenciu brať sa smrteľne vážne, je najnovší Thor úplne opačným extrémom a funguje skvelo. Svojej vlastnej patetickosti podráža nohy neustále a robí to štýlovo. Umne narába so žmurkaním na predošlé udalosti a je skvelým liekom na zlú náladu. Použitá farebná paleta je absolútne šialená a záleží na vašom vlastnom vkuse, no čokoľvek, čo je farebnejšie ako Guardians of the Galaxy je už naozaj priveľa. Na druhú stranu mi to vrásky na čele ohľadom najbližšej budúcnosti MCU nerobí, keďže Russovci preferujú striedmejšie farby a chladnejší color-grading a tento trend v tímovkách ostatne začal už Joss Whedon pri dvojke Avengers, čo urobilo pozeranie na nekonečnú plejadú postáv oveľa stráviteľnejším. Problém môže nastať pri prenesení tohto komediálneho trendu ďalej, pretože podobný koncept s absenciou akejkoľvek serióznosti môže fungovať jedine ako svojský úkaz, nie ako dlhodobá stratégia. Snáď si teda tretí Avengers nepodkopú potenciál na žmýkanie trochu serióznejších emócií.
Herecky tu máme marvelácky štandard, čo sa rovná vynikajúcemu obsadeniu a poväčšine veľmi dobrým výkonom. Najnovší prírastok v podobe Tessy Thompson si svoju rolu užíva a má jedny z najlepších scén. Slovný ping-pong Ruffala s Hemsworthom vždy adekvátne zabaví a vôbec neprekáža, že pri dialógoch tentoraz trávime výrazne viac času ako pri akcii. Tá je prinajlepšom štandardná a nijako neohúri, pokiaľ do nej samozrejme Waititi neprimieša niektorý z vtipných momentov, čo sa našťastie deje často. Výnimkou je "akčná" scéna Valkyrie v boji s Helou. Spomalený flashback výjav ako vystrihnutý z Pána Prsteňov si rozhodne zaslúžil viac ako len 20 sekúnd. Loki ako zvyčajne rozžiari väčšinu scén a určite dávajte dobrý pozor pri sledovaní jeho divadelnej hry, pretože pri cameu tohto kalibru sa mnohý (vrátane mňa) neubránili nadšenému výkriku.
Najväčším sklamaním bol rozhodne súboj Thora s Hulkom. Hoci mal adekvátny drive a prebudil sálu k novej úrovni nadšenia, trval pozoruhodne krátko a bol vlastne jediným, čo sme v gladiátorskom ringu videli. Potenciál vyžmýkať z neho viac tam rozhodne bol. Nemôžem si zároveň odpustiť poznámku o vizuálnej stránke ako takej, ktorá je síce na vysokej úrovni (ako je už dnes zvykom), no vedľa takého Blade Runner 2049 vyzerá ako výjav z drahšieho seriálu. Ak by sme chceli, podobných múch vykopeme viac, no sú filmy, ktoré si jednoducho užijete a tá naliehavá potreba analyzovať, prečo sa vám snímka nepáčila tak, ako by ste si želali, neexistuje. Tu musím upozorniť, že snímka môže svojím typickým Marvel poňatím stále mnohých sklamať a svoje nedostatky na to rozhodne má. Nebavíme sa tu o žiadnej revolučnej komiksovke, „len“ o štýlovom a v rámci možností osobitom poňatí zaujímavej látky.
Thor: Ragnarok je priamočiarou jazdou plnou improvizácie, skvelej zábavy a sympatických postáv, ktorej príliš neubližuje ani extrémne limitovaný priestor pre hlavnú záporáčku. Na marvelovku, z ktorej by som na konci nebol frustrovaný, som čakal naozaj dlho a ešte pred pár rokmi neznámy Novozélanďan menom Taika Waititi ju odniekiaľ naozaj vyhrabal. A hoci "objektívne" by som predsalen išiel o pol-bodík nižšie, bavil som sa príliš dobre na to, aby hodnotenie vyzeralo inak ako 8/10.
