Režisér Denis Villeneuve aj naďalej potvrdzuje svoju životnú formu a servíruje ďalšie vynikajúce sci-fi, ktoré právom patrí k tomu najlepšiemu, čo sme v roku 2017 videli.
Rok sa s rokom stretol a kanadský talent Denis Villeneuve posiela do svetových kín ďalšie nesmierne očakávané sci-fi. A hoci pri minuloročnej pecke Arrival opäť raz dokázal svoje vysoké kvality a dostál povesti jedného z najtalentovanejších tvorcov súčasnosti, tá najväčšia kariérna výzva ho stále ešte len čakala. Ak sa totiž niekto rozhodne natočiť pokračovanie takej kultovej klasiky, akou Blade Runner z roku 1982 bezpochyby je, zlyhanie si jednoducho nemôže dovoliť. Sequel s názvom Blade Runner 2049 však už od prvých zverejnených materiálov vyzeral absolútne fantasticky, takže pokiaľ som aj nejaké drobné obavy mal, ani zďaleka som im neprikladal nejakú výraznejšiu dôležitosť. Moje nadšenie bolo v tomto prípade ďaleko silnejšie.
Ako už napovedá samotný názov filmu, príbeh sa odohráva tridsať rokov po udalostiach originálu od Ridleyho Scotta, pričom nám predstaví nového Blade Runnera a zároveň dôstojníka LAPD menom K (Ryan Gosling), ktorému sa jedného dňa podarí odhaliť dlho ukrývané tajomstvo. Tajomstvo s potenciálom uvrhnúť do chaosu všetko to, čo zo spoločnosti zdevastovanej markantnou zmenou klímy ešte ostalo. Objav ho následne donúti k snahe vypátrať Ricka Deckarda (Harrison Ford), bývalého Blade Runnera, ktorý bol posledné tri dekády nezvestný.
Či už sa vám to páči, alebo nie, svet Blade Runnera je späť, a svedčí mu to sakramentsky dobre. Prostredie budúcnosti síce prešlo istými zmenami, zo svojho podmanivého čara však nestratilo ani ten najmenší kúsok a dokonale vás pohltí už od úvodných sekúnd. Obrovský dôraz je totiž aj tentokrát kladený na vizuálnu a výtvarnú stránku snímky, ktorá je, bez žiadnych prehnaných superlatívov, absolútne odzbrojujúca. Villeneuve spoločne s kameramanom Rogerom Deakinsom (neuveriteľných 13 nepremenených nominácií na Oscara, už mu ho dajte prosím) krásne pracujú so striedaním teplých farebných tónov so studenými a servírujú jeden nádherný záber za druhým. No a ak si aj náhodou pomyslíte, že vás už ničím neprekvapia, vzápätí okamžite zistíte, ako veľmi ste sa mýlili. Pre porovnanie, taký Ghost in the Shell vyzerá popri Blade Runnerovi ako vtip.
Nie je to však iba o dychvyrážajúcich záberoch či nádhernej kamere. Nezameniteľné kúzlo vizuálu tkvie aj v celkovej atmosfére multikultúrneho mesta, jeho architektúre, technológiách aj obyvateľoch. Všetko prešlo drobnými zmenami. Nakoniec, príbeh sa oproti jednotke predsa len odohráva viac v budúcnosti, takže je to logické. Na novom Blade Runnerovi je badateľné, že má pred originálom rešpekt a nesnaží sa ho za každú cenu prekonať (ťažko povedať, či je to vôbec možné). Ctí si ho a snaží sa jeho svet elegantne rozšíriť, za čo si Villeneuve bezpochyby zaslúži obrovské uznanie. Režisér presne vedel, čo chce natočiť a akým spôsobom to má v úmysle docieliť. Ako náruživý fanúšik Ridleyho originálu som preto naozaj rád, že sa neuchýlil k mainstreamovému prúdu moderných veľkofilmov, ktoré divákovi v pravidelných intervaloch strčia pod nos nejakú tú (často zbytočnú) akčnú scénu, pretože je to teraz cool. Akcia sa síce nájde aj tu, vo veľkej miere ju ale rozhodne nečakajte.
Blade Runner 2049 má závratných 163 minút a jeho tempo je pomalé, čo mnohým dozaista nebude po chuti. Ja som sa však nenudil ani jedinú sekundu. Príbeh sa totiž, podobne ako originál, opiera o témy bytia, existencie a ľudskosti, pričom ústredná zápletka je rozvetvená ešte do niekoľkých menších. Ich dôsledné vyrozprávanie si teda vyžaduje čas. No v konečnom dôsledku je to práve dĺžka stopáže, vďaka ktorej dokážeme nahliadnuť do jednotlivých postáv a pochopiť ich konania. Hoci ma trochu mrzí, že záverečné rozuzlenie nepôsobí tak úderne a emocionálne, ako napríklad vo vyššie spomínanom Arrival. Nič to však nemení na skutočnosti, že všetci členovia hereckého osadenstva podávajú v rámci svojich možností naozaj slušné výkony (na Anu de Armas len tak ľahko nezabudnem).
Žiaľ, čo sa hudobnej stránky týka, stále sa neviem zbaviť pocitu, že sa z nej dalo vytrieskať o čosi viac. Na strane druhej som si ale vedomý toho, že moje mierne sklamanie má základ najmä v odchode režisérovho tradičného kolaboranta Jóhanna Jóhannssona, ktorého prácu som si za posledné roky veľmi obľúbil. Hudobné motívy jeho náhradníkov Hansa Zimmera a Benjamina Wallfischa sa mi však páčili, to nepopieram. Dokonca si myslím, že vo sveta Blade Runnera sedeli dobre. Asi som iba očakával niečo málinko iné. Škoda, že Villeneuve nezískal pôvodného autora Vangelisa, to by bolo priam dokonalé.
V každom prípade, prvé zahraničné ohlasy tentokrát skutočne neklamali. Denis Villeneuve mal pred sebou nesmierne náročnú úlohu, no nakoniec sa s ňou popasoval s ľahkosťou skúseného filmára. Obklopil sa profesionálmi a vďaka precíznej réžii a jasnej vízii doručil mimoriadne dôstojné pokračovanie slávnej kultovej klasiky, ktoré bez problémov obstojí aj v skúške časom. Blade Runner 2049 je takmer po všetkých stránkach fenomenálnym sci-fi dielom s nezameniteľnou atmosférou, je to jednoducho ten typ žánrového filmu, s ktorým sa už momentálne príliš nestretávame a žiadny jemu podobný v dohľadnej dobe ani neuvidíme. Bola by preto škoda nevidieť ho na veľkom plátne, kde vynikne najviac. IMAX je v tomto prípade najlepšou možnou voľbou, to ale pripomínať určite netreba.
Ak teda patríte k priaznivcom Blade Runnera z roku 1982, z pokračovania budete s najväčšou pravdepodobnosťou nadšení. Avšak, pre tých z vás, ktorí originál za celých 35 rokov akosi nedocenili, až takú dobrú správu nemám. Tá stopáž v kombinácii s pomalým plynutím príbehu dá totiž naozaj zabrať, takže negatívne, ba až vyslovene nahnevané reakcie niektorých divákov budú úplne pochopiteľné. 3D verzia prekvapivo nevadila, aj napriek tomu si to však čoskoro zopakujem ešte v klasickom 2D. Čo teda dodať na samotný záver? Nuž, Villeneuve je pre súčasnú kinematografiu hotovým darom z nebies, ktorého meno sa stalo synonymom pre záruku ohromnej kvality. Po Arrival potvrdil svoju životnú formu aj prostredníctvom Blade Runnera 2049, no a mne ani túto jeseň neostáva nič iné, než opäť skonštatovať, že lepší film som zatiaľ tento rok nevidel. 9,5/10
