Brankár zámorskej NHL Scott Darling vo svojom úprimnom liste priznal, čo všetko v minulosti zažil a aká bola jeho cesta až na hokejový vrchol.
Aj najprestížnejšia hokejová liga sveta píše rôzne dojímavé aj motivačné životné príbehy a jeden taký v podaní brankára Scotta Darlinga by sme vám teraz radi rozpovedali. Sám prednedávnom pre portál theplayerstribune.com napísal otvorený list s názvom "Dovidenia, Chicago", v ktorom sa lúči s bývalým tímom a opisuje svoju na prvý pohľad beznádejnú situáciu pred vstupom do NHL, kedy všetko vyzeralo ako zlý sen a nebol ďaleko od toho, aby skrachoval a ostal na ulici. Závislý na alkohole, bez peňazí a nádeje. Všetko sa to začalo ešte v roku 2005, kedy ako päťnásťročný opustil rodný juniorský klub a odišiel z domu zbierať skúsenosti ako senior. Len niečo viac ako rok na to si ho predstavitelia Arizony Coyotes vybrali ako nádejného nováčika, on sa dostal na University of Maine a všetko zrazu začalo naberať rýchly spád.
V liste opisuje, ako ho hrdý otec v prvý deň štúdia odviezol pred školu a daroval mu šek na 1000 dolárov. Mladý Scott chcel byť samozrejme tým najlepším hráčom na poste brankára, no stále mu záležalo aj na štúdiu a v neposlednom rade nechcel byť outsiderom, takže sa musel prispôsobiť a stať "párty zvieraťom". A tu nastal obrovský kameň úrazu. Do pár týždňov sa dostal do situácie, kedy holdoval alkoholu doslova každý deň, čo sa pochopiteľne odrazilo na všetkom v jeho živote. Na tréningy chodil kvôli opici vždy neskoro, čo vyústilo vo vyhadzov z univerzitného klubu a on sa neuvážene rozhodol odísť do kempu Phoenixu Coyotes. Prirodzený vývoj však oklamať nedokázal a po sérii zlých výkonov bol ihneď preradený na farmu do ECHL. No a to bol taký menší začiatok konca.
ECHL bolo pre neho totiž horším miestom, ako by si ktokoľvek mohol myslieť. Dostal sa totiž do Las Vegas v Nevade. Áno, presne to vysvietené Las Vegas plné kasín a nočného života. Sám tvrdí, že by sa z toho aj smial, no žiaľ to bola viac než krutá realita a on si uvedomoval, že má vážny problém. Jeho život sa razom presunul do kasína, v ktorom bol hotel aj ľadová plocha. Nuž, môže to znieť akokoľvek neuveriteľne až bizarne, ale Scott Darling žil niekoľko týždňov zavretý v jednom kasíne a svoju dennú rutinu opisuje takto: tréning v kasíne, potom pitie vnútri kasína a následne presun do vlastnej postele v kasíne. Predpokladáte správne, po pár vynechaných tréningoch musel opustiť aj túto už tak nízku ligu a jeho kroky smerovali do tímu z Louisiana IceGators v SPHL.
Darling nemal ani na letenku, a tak sa obrátil na mamu, ktorú musel doslova prosiť, aby mu požičala nejaké peniaze. Z farmy NHL bol zvyknutý na vysoký štandard a vlastného šoféra, na čo musel v tomto prípade veľmi rýchlo zabudnúť. V tejto fáze zarábal presne 200 dolárov týždenne a svoj štandard v liste opisuje ako jedlo zo Subway-a, najlacnejšie fľaše z potravín a dni presedené na gauči. V tom čase pitie nebolo jeho voľbou, keďže podľa neho samého vraj vlastne ani na výber nemal. Toto trvalo celých sedem mesiacov až do dňa, kedy ho vyhodili aj z tohto už tak hrozného miesta. Scott Darling bol človekom bez práce, školy a na úplnom dne.
Vtedy prišiel zlom a povedal si, že už stačilo. Sám, dobrovoľne odišiel na liečenie, kde strávil ďalšie dva mesiace. Bez akejkoľvek aktivity však rýchlo nabral na váhe a so 113 kilogramami musel bojovať behom, ktorý vraj nenávidí do dnešného dňa. Vrátil sa do SPHL a mama ho zamestnala ako asistenta pre školskú štvrť, kde sa venoval fyzickej práci a umýval potrubia. Následne vystriedal 12 či 13 tímov a chytal jednoducho tam, kde bolo treba. Cez SPHL a ECHL sa dostal až do AHL, ktorú už poznáte aj vy. Tam odohral vynikajúcu sezónu s 93,3% úspešnosťou zásahov, no stále čakal na vyššiu ponuku. Počas tohto leta sledoval aj zápasy Hawks a ako opisuje v liste ďalej: "Položartom som poslal smsku jednému zo skautov Chicaga, ktorý pracoval v brankárskom kempe. Napísal som mu niečo ako: Čau, viem, že si momentálne asi zaneprázdnený (haha), ale ak by chlapci hľadali nejakého náhradníka, som voľný.“
Do dnešného dňa sa nevie, či táto správa zohrávala nejakú rolu, no presne tri roky po odchode na protialkoholické liečenie, teda 1. júla 2014, podpísal prvý konkrakt práve so Chicagom Blackhawks. Asi každý a hlavne on sám predpokladal, že pôjde o pôsobenie na farme, no hneď v úvode nasledujúcej sezóny, 26. októbra, bol povolaný do prvého tímu na prestížnom ľade United Center v Chicagu. Splnený sen? Zimomriavky? Samozrejme áno! Scott však asi dokáže predpovedať budúcnosť, keďže už v štvrtom ročníku na základnej škole, keď dostali úlohu napísať na papier svoje vysnívané povolanie, on napísal "Chcem byť brankárom Chicaga Blackhawks." A tento kúsok papiera dodnes existuje.
Svoj prvý zápas opisuje ako obrovský zážitok, no vraj si z neho nevybavuje žiadne konkrétne situácie. Len to, že podal výborný výkon a dokázal vyhrať 2:1. Po stretnutí si sám povedal "Ok, máš to. Aj keď už nikdy nebudeš hrať, môžeš umrieť šťastný.“ V rámci základnej časti sa na ľad dostal ešte 13-krát a Chicago malo na víťazstvo v lige našliapnuté viac než výborne. Jastrabom úvod prvého zápasu nevyšiel a keď prehrávali 0:3, tréner Joel Quenneville prišiel cez prestávku za Darlingom a povedal mu, že bude striedať jednotku Crawforda. Niekto by sa možno tešil, Scott sa išiel na záchod vyvracať. Hawks toto stretnutie vyhrali aj vďaka najlepšej ofenzíve v NHL a ich úspešná cesta pokračovala až do finále s Tampou, kde zvíťazili 4:2 na zápasy.
Scott Darling bol po celý svoj život utiahnutý, introvertný a vždy skúpy na slovo, no keď konečne dostal vysnívaný Stanleyho pohár do rúk, spravil to, čo ešte nikdy predtým. Z chuti a nahlas si pred všetkými tými ľuďmi zakričal. Na ľad za ním prišla rodina a opäť hrdý otec. Mladý a talentovaný brankár toho za svoj život zažil toľko, že by sa o tom pravdepodobne dalo napísať veľa kníh, no všetko malo šťastný koniec a my sa aj v budúcej sezóne budeme mať možnosť pozerať na jeho výkony. Tentokrát už aj s vedomosťou o jeho životnom príbehu, ktorý by mohol byť motiváciou pre mnohých. Žiaľ, už to nebude v mojom obľúbenom tíme Chicaga Blackhawks, keďže bol prednedávnom vymenený do Caroliny, no aj napriek tomu ide o osobnosť, ktorá si pozornosť a priestor na ľade jednoducho zaslúži.
Tento list má byť zároveň rozlúčkou s tímom, ktorý mu dal doslova všetko. Hokej a mladícka nerozvážnosť ho najprv dostala na úplne dno a následne aj na úplný vrchol. Tento človek je jasným dôkazom toho, že pevná vôľa a vidina cieľa je neodmysliteľnou súčasťou úspechu a na záver už len jeho slová: "O 40 rokov budem hovoriť svojim deťom o prvom zápase proti Nashvillu. Poviem im všetko, čo som cítil, keď som dvihol Stanley Cup. Ale čo je ešte dôležitejšie, poviem im o Johnnym, Brentovi, Duncanovi, Crowovi, Kanerovi a Shawovi a o ďalších a ďalších. Poviem im, čo všetko sme zažili na hoteloch, v autobusoch, lietadlách. To celé pre mňa znamená oveľa viac, než ktokoľvek dokáže pochopiť. Milujem vás, chlapci. Milujem ťa, Chicago. Ďakujem z hĺbky svojho srdca. S úctou, Scott,“
Pre všetkých tých, ktorí zvládnu aj náročnejšiu angličtinu určite odporúčame aj pôvodný list zo stránky theplayerstribune.com, ktorý je viac než autentický a originál je vždy len jeden. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť a pevne verím, že bol pre vás tento príbeh zaujímavý!
