Tvrdí, že charita nie je pre každého, ale aj to, že na Slovensku je pomoc sociálne slabším vnímaná mnohokrát ako hanba.
O tom, že je na Slovensku stále veľa ľudí, ktorí sú ochotní pomáhať druhým, niet pochýb. Eliška Nemčková má 27 rokov a už počas strednej školy sa začala aktívne zapájať do pomoci deťom z detských domovov. Postupne sa prepracovala do UNICEF-u, pravidelne organizovala benefičné koncerty, Týždeň Modrého gombíka, výstavy fotografií dobrovoľníkov a pôsobila aj v revíznej komisii, kde mala prístup k informáciám o presných výdavkoch UNICEF-u na Slovensku.
V Tanzánii, kde zúri malária a epidémia cholery, prežila tri mesiace. Naplno ich venovala deťom, z ktorých väčšina bola HIV pozitívna. Afriku si však zamilovala a dúfa, že pomáhať druhým bude môcť navždy. Viac o Eliške Nemčkovej a jej dlhodobej pomoci deťom bez rodín si môžeš prečítať v rozhovore, ktorý nám poskytla.
Ahoj. V úvode nám prosím prezraď niečo o sebe.
Ahojte! Mám 27 rokov, pochádzam zo Spišskej Teplice pri Poprade. Od detstva som inklinovala k angličtine a úspešne som dokončila štúdium na University of New York in Prague, odbor Psychology. Momentálne pracujem v našej rodinnej firme. Okrem charity sa venujem aktívne športovému tancu okolo tyče, boxu, chodím na kurz ruského jazyka, milujem cestovanie, futbal, autá a mačky.
Koľko rokov sa venuješ charite a čo bolo impulzom k tomu, aby si sa v týchto veciach začala angažovať?
Keď som bola v prvom ročníku na gympli, jedna moja dobrá kamarátka sa ma len tak medzi rečou spýtala, či nechcem chodiť k deťom do detských domovov a ja som hneď súhlasila. Vtedy som si ešte vôbec neuvedomila, že sa mi totálne zmení spôsob života, moje hodnoty a budem robiť charitu aj po zvyšok svojho života. Dnes je to už 13 rokov.
Ako to vyzeralo v detských domovoch, kam si chodievala pomáhať?
Pre organizáciu Úsmev ako dar, čo je spoločnosť priateľov detí z detských domovov, som robila dobrovoľníčku 4 roky. Stala som sa “archanjelom”, vedúcou skupiny dobrovoľníkov. Každú sobotu sme sa všetci vybrali do detského domova Spišský Štiavnik. Okrem týchto pravidelných návštev sme deti brávali do táborov, na víkendové chaty, robili sme zbierky v Poprade, zúčastňovali sa benefičných koncertov, školení a tréningov. V domovoch sme mali asi 70 detí, vo veku približne od 5-18 rokov. Na každom poschodí deti fungovali v bunkách, akoby malá rodina. Týždenné rozpisy im pomáhali sa orientovať v službách, ktoré boli spravodlivo rozdelené. Nikdy som tam za ten čas nezažila špinu alebo neporiadok. Deti sa pekne starali o seba aj o svoj domov. Boli sme tam pre nich najmä ako fyzická, ale aj ako psychická podpora.
Pracovať s deťmi, ktoré nevyrastajú vo svojom prirodzenom rodinnom prostredí určite nie je jednoduché. Ako si sa s tým popasovala?
Ako archanjel som chodila pravidelne na veľa školení so psychológmi a rôznymi odborníkmi. Ono to nie je až taká sranda pracovať s deťmi z decáku. “Úsmev” sa o nás vždy vzorne staral, mali sme supervízie, školenia a venovali sa nám natoľko, aby sme sa my boli schopní plnohodnotne venovať deťom. V mojom doterajšom živote bol decák najväčšou školou môjho života. Prišla som tam s totálnym odhodlaním, ako každého spasím. Veľmi rýchlo som si uvedomila, že to takto nefunguje. Cez plač, smiech, skúšania, zlyhania a úspechy som sa naučila, že charita je o kvalite a nie kvantite. Ak vie vaša prítomnosť vyčarovať úsmev na tvári čo i len jednému dieťaťu, je to veľký úspech. Ja, ani nikto iný nezachránime všetkých na svete, preto ak chce niekto robiť charitu v teréne a chce prežiť po psychickej stránke, musí sa rýchlo zbaviť syndrómu Matky Terezy.
Myslíš, že každý kto má chuť týmto spôsobom pomáhať, na to má?
Už na začiatku poviem, že to nie je pre každého. Mala som dobrovoľníkov, ktorí to veľmi chceli robiť, no museli skončiť so slovami: „Eliška, nehnevaj sa na mňa, ale ja to nedám, mne ich je ľúto”. Deti od nás najmenej potrebujú ľútosť. Keď niekomu pomáhame preto, lebo ho vlastne ľutujeme, stane sa to kontraproduktívnym. Netreba si ľútosť nesprávne zamieňať s empatiou, lebo tá je dôležitá. Tie deti sa od nás viac menej líšia iba v tom, že sú zo sociálne slabších rodín. Inak sú úplne normálne, pojašené, milé, dobrosrdečné, ale niekedy aj samoľúbe, pomstychtivé alebo lenivé. Treba k tomu pristupovať zdravo, nájsť si taký ten balans. A hlavne sa nenamotať! Nie natoľko, aby nám to začalo ubližovať. Ja som sa samozrejme, ako inak, namotala (smiech).
Čo v tomto kontexte myslíš pod pojmom "namotať sa"?
Vytvoriť si k určitému dieťaťu veľký citový vzťah. Stále naňho myslieť, ako ho spasiť, zmeniť mu celý život, nakoniec si ho adoptovať a nikdy ho neopustiť. Začiatky boli ťažké. Musíte sa naučiť od toho odosobniť. Brať to tak trochu ako robotu, lebo vás to zničí. Zje, požuje, vypľuje a skončíte v koši. Povedať si, že v prvom rade ide o mňa. Ja musím byť vyrovnaná, spokojná, šťastná a zdravá na to, aby som mohla pomáhať druhým. Nie že, ja mám problémy sama so sebou a miesto toho, aby som s tým niečo robila, idem akože robiť charitu. Moja pomoc sa tak akurát stane maximálne neefektívna. Mám takú obľúbenú vetu z vlastnej tvorby: „Kto sa chce hľadať, nech ide do Indie alebo Nepálu. Ale nie do Afriky na misiu, prípadne na Slovensko do terénu, pretože to spraví viac škody ako osohu.“ Poznám bohužiaľ zopár takých dobrovoľníkov, ktorí na to jednoducho, poviem to hnusne, nemajú. Decáky ma v týchto a v mnohých iných veciach poriadne prefackali, aby som už nerobila tieto “školácke” chyby.
s deťmi z domova v Tanzánii
Určite sa stretávaš s rôznymi osudmi detí. Vnímaš ich viac ako šťastnejšie, alebo ako smutné?
Za tie roky mám z detských domovov na Slovensku milióny krásnych zážitkov, na ktoré dodnes spomínam. Avšak mám aj tie zlé. Poviem k tomu len môj osobný názor a to, že ryba smrdí od hlavy. Niektoré vychovávateľky sú vyhorené ako fakľa. Osobne si myslím, že systém je nastavený zle. Schválne som nepovedala, že v decáku sme mali skoro samé rómske deti, ale musím to povedať, inak by ste to nevedeli. Nie je problém v deťoch, pretože tie vedia len to, čo ich rodičia, alebo ktokoľvek, kto ich vychováva, naučí. Na čo sme si ich naučili, to máme. Zadarmo a bez roboty im dáme všetko, a potom sa čudujeme, prečo sa tak správajú.
Keď dieťa opustí domov zo zákona v 18tich rokoch, tak potom čo? Mali sme v domove chalana, mimochodom mal jednotky na priemyselnej škole, bol veriaci, zodpovedný, hral na gitaru, spieval, hral futbal. Bol motivovaný, že si raz nájde dobrú robotu, bude mať rodinu. A aj ten mi nakoniec povedal: „Eliška, čo zo mňa bude? Kto mi dá slušnú robotu, keď som cigáň?“ A naozaj mu ju nedali. Horko ťažko šiel niekde na prax. Čo sa stalo? Chalan stratil nádej. Na všetko sa vykašľal, prepadol fetovaniu, lebo vlastne nič nemalo zmysel, keď mal nálepku, že je cigáň. Ponaučenie? Nesmieme všetkých hádzať do jedného vreca. Môj otec hovorí, že každý človek je originál a nemá to nič spoločné farbou pleti alebo vierovyznaním.
v detskom domove v Tanzánii
Ako si sa dostala do UNICEFu?
S mojím príchodom do Bratislavy som detské domovy opustila a rozhodla sa posunúť aj v tomto smere. Prišla som do UNICEF-u. Zastávam názor, že na Slovensku sa bavíme väčšinou len o životnom komforte. V rozvojových krajinách sa bavíme v prvom rade o tom, či ten život vôbec bude. A to je veľký rozdiel a moja hlavná motivácia, prečo práve UNICEF, kde som prežila viac než 7 rokov môjho aktívneho života v charite. Verte mi, keď vám poviem, že by bolo veľmi ťažké si “uliať”, je to pravda. Mnoho ľudí si myslí, že zaručene každá charita musí klamať a ľudia si tam hrabú pre seba. Na svete je mnoho charitatívnych organizácií a niektoré sú skutočne skorumpované. Konkrétne v UNICEF-e je všetko prísne krížovo kontrolované a riadené zo Ženevy. Dostanete určitý obnos peňazí na presne stanovené obdobie a starajte sa. Všetko treba vydokladovať. Nikdy som ale nepovedala, že všeobecne UNICEF je tá najčestnejšia organizácia na svete. Hovorím konkrétne o tom slovenskom. Treba podotknúť, že UNICEF sa “narodil” po druhej svetovej vojne, a tým pádom to pravdepodobne už má aj niekoľko miliónov pracovníkov po celom svete. Myslieť si, že každý je čestný, je hlúposť. Bohužiaľ, nech si už potom každý individuálne spytuje svedomie, s akým zámerom niečo robí.
Tanzánia
Ako Junior Ambassador si navštevovala množstvo materských, základných a stredných škôl. Čo konkrétne si pre tieto školy robila?
Navštívila som minimálne 50 materských, základných či stredných škôl, kde som robila 90 minútové prezentácie o UNICEF-e. Ideálny scenár je predstaviť sa, spoznať deti, hra, edukačné okienko, základné info o UNICEFe, opis práce v teréne, ako sa konkrétne pomáha ľudom, zase nejaká hra, otázky, koniec. V podstate je to taká besedo-debata o problémoch v krajinách tretieho sveta. Priblížiť našim deťom podmienky v akých žijú a citlivo im vysvetliť, že skutočne až tak nezáleží na tom, či majú školskú tašku Adidas alebo Nike, lebo v niektorých krajinách, napríklad v Afrike, vyfasujú igelitku a sú šťastím bez seba. Zvyčajne to skutočne prebiehalo takto, no niekedy sa deti nechytali na určité veci a dostala som priestor ja, ako majster improvizácie. Nikdy neviete do akej triedy vstúpite, ako budú deti naladené, čiže osobne som sa nikdy nedržala nejakých osnov. Robila som s nimi to, čo som pokladala za vhodné. Keď boli unavení tak som ich zbytočne nezahlcovala informáciami, ktoré by si aj tak nezapamätali. Polovicu prezentácie sme sa iba hrali. Musím ale povedať, že som nikdy nemala žiaden problém, keď to zhodnotím komplexne, deti boli fakt úžasné a prejavovali záujem.
Afrika
Tri mesiace si žila v Tanzánii, v epicentre malárie, bez tečúcej pitnej vody a s deťmi, ktoré boli prevažne HIV pozitívne. Čo všetko si tam zažila?
Išla som tam na tri mesiace. Rodičia to dlho predýchavali. Priletela som do Dar es Salaamu, kde som bývala. Každý pondelok ma viezol šofér 40 km od Daru smerom do vnútrozemia, kde bol náš decák. Žiadna tečúca voda, po vodu sa chodí do studne, elektrina zriedka. Okrem toho malária, epidémia cholery, 7 detí z 20 bolo HIV pozitívnych, netopiere a to isté jedlo každý deň. Pritom to vôbec nebolo také strašné ako to vyznieva. V domove bolo okolo 20 detí vo veku od 2 do 19 rokov. S mojou bezchybnou angličtinou som 10 minút po mojom príchode a prvom kontakte s deťmi pochopila, že si ju môžem strčiť akurát tak za klobúk (smiech). Naučila som sa dosť slovíčok po swahilsky. Určite to často nebolo gramaticky správne, ale vždy mi všetci rozumeli, tak som bola na seba veľmi pyšná.
Opíš nám svoj zvyčajný deň v detskom domove v Tanzánii.
Vstávame o 6:00. Umývame chodníky okolo detského domova, v predklone s handrou. Beriem najmenšieho a dva a pol ročného Baraku, umyjem ho, nakrémujem, oblečiem, dám mu raňajky - kašu a chlieb. Ako taká typická mamička samozrejme nestíham, umývam a obliekam seba. Stojím pri mojom nefunkčnom umývadle mierne vľavo, pretože už viem že vpravo budú na mňa padať hnedé pozdravy od netopierov, ktoré visia nado mnou. Baraku beriem na ruky, voľnou rukou chytím Fathiu a ideme do školy. Organizujem, dávam pozor, pomáham, robím dievča pre všetko. Vraciame sa špinaví od prašnej pôdy. Obedujeme kašu, fazuľu a zemiakové listy. Ak máte v ten deň šťastie, dostanete nechrumkavé listy, bez zeminy. Chystám deťom hry, uspávam Baraku, pripravujem cvičenia z angličtiny alebo matiky, pomáham s čím treba. Okolo druhej prichádzajú veľké deti, ktoré chodia do inej školy. Hráme sa, učíme, perieme vo vedrách, polievame záhradu, nosíme vodu do kuchyne. Okolo siedmej je večera. Jeme to isté, čo na obed. O desiatej večer sa v kruhu na dvore modlíme a ideme spať. Divili by ste sa, na čo všetko sa dá zvyknúť. Musím spomenúť, že napríklad tej fazule som sa do posledného dňa neprejedla. Strava bola nastavená tak, aby bola nutrične veľmi výživná, čiže ja som z nej dokonca aj pribrala.
Ako by si porovnala život na Slovensku so životom v Afrike? Dá sa to vôbec?
Nie, nedá sa to. V prvom rade, nie je Afrika ako Afrika. Každá krajina je špecifická. Ľudia vo všeobecnosti majú tendenciu generalizovať a porovnávať Slovensko s inými krajinami. Špeciálne, keď ide o iné národnosti. Po príchode z Tanzánie som nezačala každého moralizovať, nechodila som všade na boso a nečapovala som si vodu z našej studne na dvore. To, ako žijú v Tanzánii je prispôsobené ich kultúre, zvyklostiam, vierovyznaniu, podnebiu a spoločnosti.
Skús povedať konkrétnejšie príklady.
Keď niekde nemajú žiarovku, nie je to preto, že ju dlhé roky používali a rozhodli sa, že už si nebudú svietiť. Je to preto, lebo nevedia, aké to je mať žiarovku. Keď sme leteli naprieč Tanzániou do Kyely do džungle, prišli sme k domu, kde bolo napríklad nabíjanie mobilov za poplatok zo solárnych panelov. Široko ďaleko bol jediný, ktorý si takto zarábal. Vedľa v dome vidíte pomaly zomierajúceho človeka, ktorý ani nevie, čo je to solárny panel. Všade sú ľudia síce rôzni, ale stále tak rovnakí. Aj u nás sú niektorí šikovnejší a pracujú na sebe viac než iní. A je jedno či ste v Ladomerskej Vieske, New Yorku, alebo v džungli uprostred Tanzánie. V konečnom dôsledku riešime všetci to isté, nech zarobím, nech mám zdravú rodinu, nech máme čo jesť.
Čo si si v Tanzánii najviac uvedomila?
Uvedomila som si, čo my “bieli” stále robíme. Do iného decáku prišli dobrovoľníci z Anglicka a postavili im na dvor kompostovisko. Miestnym samozrejme skoro oči vypadli, že čo to je. Angličania všetko vysvetlili, na čo to je, čo tam majú dávať a podobne. O pol roka prišli a z kompostoviska bolo smetisko. Mne osobne to príde ako moderné kolonizovanie. Chodíme do rozvojových krajín nanútime im naše zvyky, prostriedky a spôsoby. Rešpektujme krajinu a ľudí v nej, keď tam vstúpime. Chceme pomôcť? Tak sa pozriem v čom umýva riady sused na pravo. V lavóre? Ok. A v čom ten na ľavo? Tiež v lavóre? Fajn. Tak teda tomu v strede, ktorému idem pomôcť, kúpim tiež lavór a nie umývačku riadu. Nemôžme porovnávať život v džungli so životom v akejkoľvek rozvinutej krajine v meste. Skúste ísť niekde na lazy na Slovensku a poúčať babičku o tom, ako má niečo robiť. Tak isto je zvyknutá na svoj spôsob života, pretože tak to robila jej mama a mama jej mamy. Prečo máme stále za potrebu, ľudí do niečoho nútiť?
Plánuješ ísť ešte do Afriky?
Tanzánia sa stala mojou láskou. Dala mi viac než vzala. Kúsok pôdy tam niekde nasiakol mojím potom, slzami radostnými, ako aj trpkými. Nechala som tam časť seba, svojej duše a raz sa určite vrátim. Už dlhšie sa pohrávam s myšlienkou na Južnú Ameriku. No Afrika pre mňa bola, je, aj vždy bude top kontinent a mojím snom je navštíviť každý jej kúsok.
Ako môžu aj iní ľudia pomáhať?
Mnoho ľudí sa ma pýta prečo robím charitu. Zvyčajne odpovedám, lebo môžem. Niekto nemá to šťastie, podmienky alebo zdravie, aby čas venoval práve týmto veciam. Rodičia mňa aj brata vždy podporovali v tom, čo sme sa rozhodli robiť. Teraz vôbec nenarážam na to, že na robenie charity potrebujete nejaké špeciálne podmienky, práve naopak. Za tie roky som do charity nevrazila ani jednu korunu, či euro z mojich alebo rodičovských peňazí. Na všetko som si vždy vedela nájsť sponzorov. Čiže čo vám k tomu treba? Chuť. Najviac ma to stálo samozrejme času. Ale keď vás niečo baví, vôbec to nevnímate ako obetu. Mala by to byť vášeň. Treba dvihnúť zadok a poobzerať sa po možnostiach v obci, meste, krajine, či šírom svete. Dovolím si tvrdiť, že organizácie vo všeobecnosti najviac privítajú vlastnú iniciatívu. Bavia ma deti? Ok, idem do decáku. Mám skôr vzťah k starším ľudom? Zájdem do domova dôchodcov a spýtam sa, či nepotrebujú pomoc. Milujem zvieratá? Miesto flákania sa po škole idem pomáhať do útulku. Za tie roky som vždy stretla len pozitívne naladených, usmievavých a pracovitých ľudí. Aj preto verím, že ak niekam vstúpite s odhodlaním, s čistým srdcom a pokorou, príjmu vás medzi seba, nech sa jedná o akýkoľvek typ charity.
Ako je podľa teba na Slovensku vnímaná charitatívna pomoc?
Na Slovensku máme podľa mňa pomýlené vnímanie charity a pomoci ako takej. Keď niekto spraví dobrú vec, ľudia ho akurát tak poohovárajú, že to robí pre slávu, chválu a navyše sa predvádza. Preto sa potom z obáv, ako to spoločnosť príjme, skrývame za anonymných darcov, lebo sa miestami doslova až hanbíme, že sme niekomu pomohli. V médiách sa hovorí o bombových útokoch, rôznych nešťastiach, vrahoch. Potrebujeme skutočne toľko záporných informácií každý deň? V konečnom dôsledku nám to prinesie strach z cestovania, obavy o naše deti a podobné negatívne emócie. Prípadne sa bavíme o “smotánke”, kto, čo, s kým, kde a iných nezmysloch. Médiá by mali propagovať viac úspešných slovenských ľudí vo svete, športové úspechy, alebo pomoc druhým. Povzbudiť ďalších, aby boli aktívni tiež. Niektorých ľudí viac zaujíma to, s kým a kde bol Kollár a na základe toho ho idú súdiť. Ale to, že pravidelne pomáha, podporuje ľudí v núdzi a dáva veľké peniaze na charitu, už nie je také zaujímavé. Prestaňme sa prosím zameriavať na zbytočnosti, že prečo niekto dáva na charitu, ale tešme sa z toho, že sa na ňu vôbec dáva. Inšpirujme sa a spravme podobný čin.
Eliška, ďakujeme ti za rozhovor. Prajeme ti v budúcnosti veľa úspechov. Čo by si na záver odkázala našim čitateľom?
Ďakujem aj ja! Čitateľom by som chcela odkázať, aby si viac otvorili myseľ, pretože každá minca má dve strany. V každom z nás je väčší potenciál, než si skutočne myslíme. Treba si veriť a hlavne sa nebáť robiť to, čo nám prináša radosť.
Ak máš tip na zaujímavú Slovenku alebo Češku, o ktorej by sme rozhodne mali napísať, daj nám vedieť na [email protected].
