Slabo zabezpečené východné hranice našej krajiny zažili tesne pred druhou svetovou vojnou nemalú skúšku.
Slováci nikdy nepatrili k obávaným dobyvateľom rozľahlých území na európskom kontinente, no skúsenosti s vojnami a rôznymi ozbrojenými konfliktmi nášmu národu rozhodne nechýbajú. Cez naše územie sa prehnalo hneď niekoľko frontov, pretože ležíme v strategickej oblasti priamo v samom srdci Európy a sme akýmsi prechodom, ba mostom medzi západom a východom. Súčasná Slovenská republika zatiaľ (chvalabohu) nezažila vpád cudzích vojsk, no keď sa pozrieme spätne do našej nedávnej minulosti, nájdeme hneď niekoľko príkladov. Počas ťažkých vojnových rokov dvadsiateho storočia sa nás výrazne dotkla neslávne známa Mníchovská dohoda, známa predovšetkým pod pojmom zrada a vetičkou: O nás, bez nás.
Pozrime sa na situáciu v rokoch pred vpádom nemeckých jednotiek do Poľska, kedy sa politická mapa Európy výrazne pozmeňovala. Adolf Hitler získaval stále väčšiu a väčšiu moc a Československo sa v priebehu niekoľkých mesiacov ocitlo v nemalom obkľúčení rozpínajúcej sa Tretej ríše. Postupne začínal narastať tlak aj na československú vládu, pretože naši vtedajší západní susedia požadovali odstúpenie území v oblasti známej pod názvom Sudety, čo sa Čechoslovákom nepáčilo. Naše vtedajšie územie sa začalo zmenšovať a rozpad štátu bol blízko. Nakoniec sa naplnili všetky najhoršie scenáre a Československo, ako vieme, na pár rokov zaniklo. Slováci sa ocitli vo vlastnom Slovenskom štáte, ktorý bol ale iba satelitom na sile naberajúceho Nemecka.
Naše územie sa pod vplyvom už spomínanej Mníchovskej dohody oklieštilo, pretože si na nás brúsili zuby, či už Maďari z juhu, ale aj Poliaci zo severu. No horúcou oblasťou sa stal aj východ našej krajiny, kde sa odohral pomerne krátky konflikt medzi Slovákmi a Maďarmi. Po rozpade Československa sme stratili aj pre nás nemalé oblasti na východe - Podkarpatskú Rus. Územie obývané prevažne Rusínmi patrilo síce k najchudobnejším oblastiam bývalého spoločného štátu, no miestni spomínajú na dobu, kedy patrili k ČSR, len a len v dobrom aj dnes, pretože súčasná Ukrajina im robí skôr naprieky, ako by im mala pomáhať.
Podpisovanie dohôd bolo takmer vždy proti Slovákom. Či už v Mníchove (na obrázku), kde sa ho ani len nezúčastnili alebo v nešťastnej Budapešti, kde dostala slovenská delegácia od Nemcov nečakanú ranu pod pás:
Náš vtedajší štát bol zrazu výrazne oslabený, no nie bezmocný. Maďarsko sa snažilo využiť nemecké rozbitie Československa a ešte stále snívalo o obnove kontroly nad bývalými uhorskými územiami, ku ktorým patrilo aj Slovensko. Po obsadení vtedajšej Karpatskej Ukrajiny sa Maďarom naskytli priam otvorené dvere do nášho územia, pretože v období fungujúcej ČSR sa neobjavovali myšlienky, že by niekedy prišiel útok práve zo spomínaného smeru, a preto bola obrana na našich východných hraniciach pomerne slabá. Maďari počítali s dvoma plánmi útoku. Prvý mal za úlohu obsadiť územie do hĺbky do 15 kilometrov kvôli strategickým dôvodom, no druhý už bol o čosi radikálnejší. Agresori by sa podľa neho mali prebojovať až k Popradu, s čím by im mohli pomôcť aj Poliaci. Nová armáda Slovenského štátu bola ešte len v procese formovania a odchádzajúce české jednotky iba oslabili obranyschopnosť štátu. Maďari svoju šancu výrazne cítili, a preto začali vojská presúvať k hraniciam. Skoro ráno 23. marca roku 1939 vtrhli zo smeru od Podkarpatskej Rusi pod vedením človeka menom András Littay. Útok síce prišiel náhle a bez vyhlásenia akejkoľvek vojny, no Slováci sa aj napriek všetkým nepriaznivým faktorom nenechali zaskočiť a začali klásť odpor. Pre nášho nepriateľa mala invázia aj jeden nechcený efekt, ktorý dopomohol obrane.
Ale nachvíľku odbočíme. Práve v rozoberanej konfrontácii sa ukázala nemalá snaha maďarskej vlády na znovuzískanie bývalých území Uhorska a zároveň aj narastajúci odpor Slovákov ku svojim južným susedom. Vláda z Budapešti sa akoby nechcela zmieriť so stratou území po rozpade monarchie a na znovuzískaných územiach južného Slovenska spustila ďalšiu vlnu teroru. Maďarské vojská sa približovali k našim hraniciam a ich plánom bolo také oslabenie Slovenska, aby samo pod nátlakom požiadalo o pričlenenie svojho územia k maďarskému. Našťastie sa im nič podobné nepodarilo a stále rozprávame po slovensky namiesto ugrofínskej reči. Je zaujímavé vedieť, ako všelijako mohli dejiny dopadnúť.
20 000 slovenských vojakov sa postavilo zoči-voči presile o množstve 30 000 mužov. Prvé hodiny invázie boli pre útočníka priaznivé, pretože postupoval podľa plánu a stihol obsadiť prvé kilometre nášho územia vrátane dedín a miest ako napríklad Sobrance, na ktoré smeroval hlavný voj. No ako už bolo spomenuté, Slováci sa nezľakli a začali sa brániť. K vojakom sa postupne pridávali desaťtisíce čerstvých ozbrojených záložníkov a počet dobrovoľníkov iba narastal, pretože bola ochota brániť Slovensko pred útočníkom. Vzhľadom k faktu, že mobilizačné plány sa ešte len tvorili, mnohí z nich boli zaradení k Hlinkovej garde, no to neznamená, že sympatizovali s ich radikálnym programom. Maďari postupom času začali narážať na čoraz tuhší a väčší odpor našincov, čo im začalo spôsobovať komplikácie. Okrem peších vojsk bolo mimoriadne dôležité najmä letectvo prilietavajúce hlavne zo Spišskej Novej Vsi a vzdialenejších Piešťan. Prvé spomenuté mesto bolo dokonca aj zákerne bombardované, čím si "vyslúžilo" status v poradí druhého bombardovaného mesta v Európe pred začiatkom druhej svetovej vojny, ktorá už bola takpovediac za rohom.
Slovákov vojna zmobilizovala (na obrázku je slovenská armáda počas ťaženia v ZSSR):
Najväčšie slovo malo ale aj tak Nemecko, ktoré si nežiadalo pestovať podobné konflikty, a preto chcelo, aby sa obidve strany zmierili. Na konci marca roku 1939 sa teda začali rokovania s cieľom ukončiť prebiehajúcu vojnu, proti čomu výrazne neboli ani Slovác a ani Maďari. Preto sa na stretnutí v Budapešti stretli všetky strany a začali diskutovať o zmene hraníc. Napriek všemožným tlakom muselo Slovensko nakoniec ustúpiť a zároveň aj odovzdať ďalšie územie (1070km²) na východe krajiny so 40 000 obyvateľmi.
Maďarské vojská by sa chceli premávať po našich uliciach podobne ako admirál Horthy v roku 1938 po Košiciach, no ich zámery sa im do bodky nepodarilo splniť:
Týmto krokom sa Malá vojna skončila. Slovensko v nej neprehralo na bojisku, no bohužiaľ len za rokovacím stolom, pretože vtedy ešte len sa formujúci mladý štát nebol dostatočne silný na vzopretie sa mocnosti akou bola Tretia ríša. O vyššie rozpísanom konflikte vie pomerne málo Slovákov, a preto je potrebné poukazovať aj na podobné stránky našej minulosti, kedy naši predkovia zbabelo neutiekli, nevzdali sa, no s odhodlaním sa rozhodli ísť brániť svoju vlasť aj napriek počiatočnej presile. V konečnom dôsledku nám zostáva iba zosumarizovať fakt, že Maďarsko sčasti dosiahlo to, po čom túžilo, avšak po konci druhej svetovej vojny sa (takmer) všetko vrátilo do pôvodných koľají.
