Aj tento mesiac sme pre vás pripravili prierez filmovou históriou s tromi desiatkami titulov, ktoré sa oplatí pozrieť.
Dorazila jeseň, dovolenkové spomienky pomaly blednú a my pokračujeme v našej novej pravidelnej rubrike. Na každý deň v mesiaci vám súhrnne odporúčame jeden film od 30. rokov po súčasnosť. Z každej dekády vyberáme tri filmy a zvyšné dni dopĺňame stále nejakými bonusmi. Výber je vždy rôznorodý, takže okrem najväčších peciek a klasík odporúčame aj menej populárne, ale vždy zaujímavé filmy z rôznych kútov sveta, ktoré sa oplatí vidieť. Nejde o žiadny rebríček, ale o tipy na rozšírenie filmového vzdelania. Dúfame, že sa vás náš Filmový kalendár osloví a získate množstvo inšpirácie na to, čo pozerať. Októbrové tipy sú nasledovné.
30. roky
Zjazvená tvár (Scarface, réžia:Howard Hawks, 1932)
V 30. rokoch v USA zavládla prohibícia, čo malo za následok rozkvet mafie a a následné vojny gangov. Tento projekt sa snažil otvorene vzbudiť pozornosť a otvoriť debatu o tom, čo sa dialo v uliciach, a to primárne mesta Chicaga. Namiesto agitky proti násiliu však vznikla drsná a mimoriadne kvalitná gangsterka, ktorá mala vo svojej dobe značné problémy s cenzúrou. Táto klasika sa neskôr dočkala takisto vynikajúceho a postupom času tiež kultového remaku od Briana DePalmu s Al Pacinom. A dočká sa ďalšieho, o čom sme vás už párkrát informovali, naposledy tu.
I Am a Fugitive from a Chain Gang (réžia: Mervyn LeRoy, 1932)
Veľmi svižne napísaná a natočená dráma, ktorú s trochou fantázie môžete považovať za pokračovanie Vykúpenia z väznice Shawshank. Scéna úteku alebo úplné finále má šancu vás dostať do kolien a vzbudiť lásku k filmom so starším dátumom výroby. Zabudnutý, no aj po rokoch nadmieru kvalitný počin ťahá dopredu aj herecký výkon Paula Muniho, predstaviteľa Zjazvenej tváre.
Čarodejník zo zeme Oz (Wizard of Oz, réžia: Victor Fleming, 1939)
Slávna, kultová a dodnes citovaná legenda. Za morom túto rozprávku nadšene hltá už množstvo generácií a je ešte väčším kultom, než v našich končinách napr. Mrázik. Roztomilý muzikál pre deti každého vetu sa u nás nemôže spoliehať na nostalgickú hodnotu, s ktorou funguje už dekády na novom kontinente, no zhliadnuť by ste ju mali. Už len kvôli nesmrteľnému songu Somewhere over the Rainbow.
40. roky
Diktátor (The Great Dictator, réžia: Charles Chaplin, 1940)
Slávna Chaplinova satira nie je iba komédiou, no ako bolo pre tohto génia dobrým zvykom, skrýva v sebe takisto hlboko humánne posolstvo. Tentoraz ódu na mier. V európe vypukla druhá svetová vojna a tento všestranný umelec sa rozhodol túto skutočnosť reflektovať spôsobom sebe vlastným. S humorom, ale aj veľkou dávkou naliehavosti. Doteraz aktuálny počin obsahuje niekoľko najslávnejších scén tohto génia.
Maltézsky sokol (The Maltese Falcon, réžia: John Huston, 1941)
Prvý tradičný film noir podľa predlohy Dashiela Hammeta spravil z Humhrey Bogarta skutočnú hviezdu. Zamotaný príbeh, nejednoznačné postavy a medzi nimi sa suverénne pohybuje cynické súkromné očko Sam Spade. Vizuálne aj obsahovo pôsobivý debut budúceho klasika Johna Hustona patrí už dávno k nesmrteľným legendám, takže by rozhodne nemal uniknúť vašej pozornosti.
Byť či nebyť (To be or not to be, réžia: Ernst Lubitch, 1942)
Brilantný mix crazy komédie a napínavého špionážneho thrilleru, miestami prekonávajúci aj to najlepšie od Billyho Wildera, pre ktorého bol Ernst Lubitch najväčším vzorom. Napätie sa strieda s humorom, občas počas jednej scény a finále Inglorious Basterds už nebude nikdy rovnaké ako predtým. Veľká lahôdka pravidelne obsadzujúca predné priečky v rebríčkoch o najlepšiu komédiu všetkých čias.
50. roky
Cesta do pravěku (réžia: Karel Zeman, 1955)
Príbeh štyroch chlapcov plaviacich sa proti prúdu rieky späť časom až k počiatku života na našej planéte má doteraz čaro. Milovaná klasika, jeden z najslávnejších počinov československej kinematografie a inšpirácia pre Stevena Spielberga pre jeho Jurský park. Nesmrteľné detské dobrodružstvo patrí k pokladom z našich končín a vyvolal obrovský ohlas po celom svete.
Siedma pečať (Det sjunde inseglet, réžia: Ingmar Bergman, 1957)
Švédsky klasik Ingmar Bergman natočil množstvo diel, ktoré by nemali uniknúť vašej pozornosti. Jedným z najikonickejších a najcitovanejších je táto historická existencionalistická fantasy. Šachová partia križiackeho rytiera so smrťou patrí k základným položkám vzdelania každého filmového fanúšika. Navyše je divácky prístupnejšia než neskoršie diela náročného tvorcu, takže to skúste, aj keď vás slovné spojenie čiernobiely švédsky umelecký film desí.
Lovcova noc (The Night of the Hunter, réžia: Charles Laughton, 1955)
Jediný režijný pokus stačil hereckej hviezde, aby sa veľkým písmom zapísal do dejín kinematografie. Na nezaslúžený komerčný krach filmu sa už dávno zabudlo a ostal nám tu vizuálne aj dramaturgicky úchvatný film noir so záporákom v podaní Roberta Mitchuma, na akého sa nezabúda. A prekvapivo je to aj mimoriadne kvalitná temná rozprávka. Scéna úteku po jazere patrí, rovnako celý film, k tomu najpôsobivejšiemu, čo nielen 50. rokoch vzniklo.
60. roky
Raz, dva, tri (One, two,three, réžia: Billy Wilder, 1961)
Billy Wilder točil pecky skrz všetky žánre, no najviac sa preslávil svojimi komédiami. A táto patrí k tým úplne najlepším. Nemilosrdný útok na bránice v šialenom tempe, na ktoré už nie sme pri súčasných komédiách zvyknutí. Neuveriteľný James Cagney, jedna z najoriginálnších naháňačiek, akú ste videli a množstvo zábavných postavičiek sa dokážu postarať o kráľovskú zábavu v tradičnom hollywoodskom štýle.
Veľký útek (The Great Escape, réžia: John Sturges, 1963)
Veľkofilmová lahôdka s úžasným castingom na čele s vynikajúcim Stevom McQueenom. Vzor pre mnoho väzenských a útekových filmov. Silný príbeh, skvelá práca s napätím, no aj mnoho vtipných situácií. Režisér Siedmich statočných predvádza to najlepšie možné remeslo a za takmer tri hodiny nestíha nudiť. Motorkový únik hlavného hrdinu patrí k najikonickejším akčným scénam histórie.
Vtáci (Birds, réžia: Alfred Hitchcock, 1963)
Spolu so Psychom sú Vtáci masovo najpopulárnejší film majstra napätia. Unikátna atmosféra, množstvo kultových scén a filmárskych postupov, z ktorých čerpá inšpiráciu mnoho tvorcov doteraz. Trikovo, samozrejme, už v súčasnosti neuspokojivé, no stále fascinujúce a nesmierne napínavé. Niektoré obrazy už nikdy nevymažete z pamäti a na oblohu sa budete pozerať s menšou dôverou než doteraz.
70. roky
Šakal (The Day of the Jackal, réžia: Fred Zinneman, 1973)
Väčšina z vás určite pozná nie príliš vydarenú verziu s Brucom Willisom a Richardom Gerom. Táto prvá adaptácia bestselleru Fredericka Forsytha však kope úplne inú ligu a hlavne je o niečom úplne inom. Dokumentaristicky precízna skladačka o tom, ako spáchať atentát na prezidenta na jednej strane, a ako osudovému výstrelu zabrániť na strane druhej. Chladný thriller má síce pomalšie tempo, no to vynahrádza skvelou atmosférou a bezchybnými hereckými výkonmi.
Vyháňač diabla (The Exorcist, réžia: William Friedkin, 1973)
Dodnes komerčne najúspešnejší horor všetkých čias spôsobil vo svojej dobe ošiaľ. Ľudia odpadávali a zvracali v sálach, následkom čoho boli všetci na škandalózny film zvedaví. Nechutné, no súčasne fantasticky nasnímané po vizuálnej a nepríjemné po tej psychologickej stránke. Klenot žánru, ktorému sa dodnes máločo vyrovná. Držiteľ dvoch Oscarov a ďalších ôsmich nominácií má takisto o 11 minút rozšírený režisérsky zostrih.
Stalker (réžia: Andrej Tarkovskij, 1979)
Jedno z najslávnejších diel ruského klasika je niečo úplne iné, než na čo ste zvyknutí a čo vám na našich stránkach zvyknemme odporúčať. Pomalé, atmosferické a filozofické sci-fi, ktoré množstvo z vás asi nerozdýcha, no minimálne skúsiť by ste ho mali všetci. Jedinečná ukážka filmového umenia a trpezlivosti diváka.
80. roky
Police Story (Jing cha gu shi, réžia: Jackie Chan, 1985)
Akčná legenda Jackie Chan si v novembri prevezme čestného Oscara, takže nie je od veci si pripomenúť nejaký jeho vydarený starší kúsok. Nadupaná jazda v klasickom chanovskom štýle, z ktorého si ukradli scény klasiky ako Tango a Cash alebo vo svojom finále dvojka Bad Boys, dokáže nadchnúť choreografiou aj pobaviť šialeným humorom. O hongkongskej hereckej legende sa môžete viac dočítať v našom článku.
Rain Man (réžia: Barry Levinson, 1988)
Po premiére Forresta Gumpa síce táto klasika ostala trochu v tieni svojho populárnejšieho tematického bračeka, no to jej nič neuberá na výnimočných kvalitách. Dojímavé, vtipné a úžasne zahrané dobrodružstvo dvoch bratov hľadajúcich si k sebe cestu nestarne a dá sa vidieť nespočetnekrát. Film mal pôvodne točiť Steven Spielberg a svoju prvú zákazku pre vysokorozpočtový film tu absolvoval Hans Zimmer. Štvornásobný oscarový víťaz a megahit pre každého.
Spoločnosť mŕtvych básnikov (Dead Poets Society, réžia: Peter Weir, 1989)
Austrálsky tvorca pravidelne meniaci žánre nezaváhal ani v tomto prípade. Stvoril jeden z najkrajších filmov svojej dekády a ponúkol Robinovi Williamsovi asi najlepšiu úlohu jeho kariéry. Ťažké dospievanie, boj za osobnú slobodu a prvé lásky sú podané filmársky precízne, vtipne aj dojímavo. A na koniec ponúkajú čerešničku na torte v podobe ikonického záveru, schopného dohnať k slzám aj toho najzarytejšieho cynika. Zaslúžený Oscar za najlepší pôvodný scenár.
90. roky
Hra na plač (Crying Game, réžia: Neil Jordan, 1992)
Výnimočná a strhujúca dráma sa veľmi dlho tvári ako niečo iné, než v skutočnosti je. Žánrovo, myšlienkovo aj tematicky. Írske oscarové prekvapenie väčšina divákov pozná hlavne vďaka slávnemu dejovému zvratu. Kombináciu klasického politického thrilleru a neštandardnej romantiky by ste si však nemali nechať ujsť, bez ohľadu na to, či jej kľúčový zvrat poznáte alebo nie.
Horký mesiac (Bitter Moon, réžia: Roman Polanski, 1992)
Poľská režisérska legenda má na svojom konte mnoho zárezov, ktoré patria k povinným položkám každého filmového fanúšika. Provokatívny erotický thriller ostáva v tieni jeho najznámejších kúskov, no po dlhšej dobe kreatívneho tápania počas 80. rokov Polanski ukázal, že je stále vo forme a dokáže vytvoriť vynikajúce dielo. Neprávom zabudnutá pecka.
Železný obor (Iron Giant, réžia: Brad Bird, 1999)
Smutný prípad domrveného marketingu. Debut tvorcu pixarovských peciek Ratatouille a Rodinka úžasných vo svojej dobe komerčne úplne prepadol a svoj zaslúžený status medzi najväčšími animovanými klasikami dobieha ešte doteraz. Nádherný animák pre celú rodinu ponúka omnoho viac než hlas Vina Diesela a vynikajúcu atmosféru odkazujúcu na paranoidné 50. roky.
00. roky
Requiem za sen (Requiem for a Dream, réžia: Darren Aronofsky, 2000)
Nepríjemný, depresívny a krutý. Taký je drogový epos tvorcu Čiernej labute a Fontány. Silná téma, na plno hrajúci herci a brilantná audiovizuálna stránka sú najsilnejšími devízami výnimočného počinu. Bez príkras alebo romantizovania ukázané peklo drogovej závislosti vás nenechá vydýchnuť a posledná polhodinovka vás emočne vyšťaví na maximum. Slávny hlavný motív Clinta Mansella spopularizovaný mnohými trailermi je iba ďalším bonusom.
Krvavá nedeľa (Bloody Sunday, réžia: Paul Greengrass, 2002)
Hrané rekonštrukcie skutočných udalostí nedokáže podať nikto tak strhujúco a naliehavo ako tvorca najlepších Bournoviek. Presvedčil nás o tom v Lete č. 93 aj Kapitánovi Phillipsovi. A inak tomu nie je ani pri jeho celovečernom debute. Divoké tempo, ručná kamera, autentickí herci a podprahová hudba dokážu po dopozeraní filmu perfektne vsugerovať pocit, že sme tam skutočne boli. Silný a vyčerpávajúci divácky zážitok.
Hairspray (réžia: Adam Shankman, 2007)
Priemerný rutinér a bývalý choreograf Adam Shankman sa vybičoval k životnému výkonu a naservíroval nám najpohodovejší muzikál 21. storočia, pripomínajúci to najlepšie zo slávnej Pomády. Uvoľnená atmosféra, množstvo výborných muzikálových čísel a prekvapivý casting. Vo vážnejších pasážach to síce trochu drhne, no tento remake dokáže aj napriek tomu vyčarovať množstvo dobrej nálady. A to nie je málo.
10. roky
Strom života (Tree of life, réžia: Terrence Malick, 2011)
Filmová báseň tvorcu Tenkej červenej čiary ponúka predovšetkým fantastický audiovizuálny zážitok. Emmanuel Lubezki opäť ukazuje, že jeho tri oscarové víťazstvá za sebou nie sú dielom náhody a opäť servíruje nezabudnuteľné obrazy, navyše podporované famóznou hudobnou dramaturgiou. Niektoré filmy netreba chápať, treba ich prežiť a nechať sa unášať úchvatnou filmárčinou. Víťaz Zlatej Palmy z Cannes získal takisto 3 nominácie na Oscara.
Coherence (réžia: James Ward Birkit, 2013)
Krásna ukážka vety „za málo peňazí, veľa muziky". Takto má vyzerať malé, nezávislé inteligentné sci-fi. Jeden dom a jeho veľmi úzke okolie, 8 hercov, úžasný námet prepísaný do výborného scenára a obrovsky milé prekvapenie. Že to vyzerá ako ten najlacnejší found footage prestane vadiť v momente, ako sa rozbehne zápletka, o ktorej si dopredu netreba radšej nič zisťovať. Veľmi dobrá a takmer úplne neznáma lahôdka.
The Visit (réžia: M. Night Shyamalan, 2015)
Po eufemisticky povedané nie príliš dobre prijatých posledných filmoch sa tvorca Znamení a Šiesteho zmyslu vrátil tam, kde mu to ide najlepšie. K hororom. Vznikol tak malý, nenápadný, no o to kvalitnejší príspevok ku kvalitatívne nepríjemne upadajúcemu žánru. Aj tá otravná found footage forma tu funguje na jednotku. Veľmi dobrý odrazový mostík odo dna a snáď sa z rúk talentovaného Inda dočkáme, po veľmi dlhej dobe, ďalšieho masterpiecu. Tým by malo byť Split s Jamesom McAvoyom.
Televízny Bonus:
Deň po (The Day After, réžia: Nicholas Meyer, 1983)
Vyše dve dekády najsledovanejší televízny film v amerických televíziách. Depresívny pohľad na to, čo by sa dialo bezprostredne po vypustení jadrových hlavíc na Spojené štáty. V dobe vzniku, počas studenej vojny, bola táto možnosť v každej chvíli reálna, takže diváci panikárili. Boli dokonca zriadené špeciálne telefónne linky ukľudňujúce vyplašených jedincov. Téma chvalabohu stratila na aktuálnosti, no vyzneniu filmu to na pôsobivosti neubralo. Stále dokáže vyvolať nepríjemné zimomriavky viac než ľubovoľný horor.
Nemý Bonus:
Východ slnka (Sunrise, réžia: F. W. Murnau, 1927)
Showreel na genialitu a žánrovú flexibilitu F. W. Murnaua (Upír Nosferatu) je súčasne krásnou ukážkou toho, že ak má film dobrý príbeh, postavy, na ktorých divákovi záleží a progresívneho režiséra, tak na dobe vzniku nezáleží. Výnimočný počin korčuľujúci medzi štyrmi žánrami, od temného thrilleru, cez drámu, romantickú komédiu, grotesku až po katastrofický film. A pôsobí to prirodzene a stále to funguje ako má, navyše vo fantastickom remeselnom prevedení a hereckom nasadení. Veľká lahôdka.
Krátkometrážny Bonus:
Amblin (réžia: Steven Spielberg, 1968)
Dve postavy, jedna budúca režisérska legenda a žiadne slová. Čeľuste, Indiana Jones alebo Schindlerov zoznam to fakt nie je, ale príjemny, sympatický veľmi dobre odsýpajúci kraťas určite. Navyše s nepopierateľnou historickou hodnotou, pretože o 3 roky po ňom sa začali diať skutočne veľké veci. A identický názov so spielbergovou produkčnou spoločnosťou takisto nie je náhodný, je pomenovaná to tomto filme.
Amatérsky Bonus:
Socialistický zombi mord (réžia: Rastislav Blažek, Peter Čermák, Zuzana Paulini, 2014)
Milé celovečerné prekvapenie zo Slovenska a veľký prísľub do budúcnosti našej kinematografie. Osem rokov vznikajúci amatérsky projekt je niečo, na čo z našich končín nie sme zvyknutí. Hromada zombíkov, mladé krásne slečny v školských uniformách praktizujúce obojručnú streľbu samopalom, prípadne odsekávanie hláv, rúk a všetkých možných končatín. Brakovosť je zámerná, takže sa bavíte s tvorcami a nie na nich. Ideálny film na nejakú party s množstvom alkoholu.
Ktoré filmy ste si zo septembrových tipov pozreli a ktoré vás zaujali z tohtomesačných?
Dajte nám vedieť v diskusii a vidíme sa opäť pri novembrovej várke ďalších skvelých filmov.
