Tretí a najvýznamnejší vladár na veľkomoravskom tróne.
Synovec kniežaťa Rastislava, ktorému je koncom 50. rokov 9. storočia do léna darované Nitrianske kniežactvo. Roku 870 však dochádza k intervencii franských vojsk a Svätopluk je nútený uznať zvrchovanosť svojho východného suseda. Medzi bývalými „bratmi“ tak nastáva rozkol, pričom sa kedysi slobodná Veľká Morava stáva potravou nenásytných markgrófov.
Ako a za akých okolnosti sa Svätopluk stal spoluvládcom Veľkej Moravy, presne nevieme. Prvýkrát sa spomína v diele Život Metoda, keď roku 862 údajne spolupracoval pri vyslaní posolstva k byzantskému cisárovi. Až do roku 869 Rastislav a Svätopluk úzko spolupracovali pri spravovaní a obrane veľkomoravského štátu. Ale do istého času sa ich záujmy začali rozchádzať. Písomné pramene sa o tom bližšie nezmieňujú, až Fúldske anály nás stavajú pred hotovú vec: “Svätopluk, synovec Rastislavov, majúc na zreteli vlastné záujmy, vzdal sa Karolomanovi spolu s krajinou, ktorú spravoval.“ Svätopluk teda uzavrel s vtedajším bavorským správcom Karolomanom mier proti vôli Rastislava, ktorý zotrvával v protifranskom odpore. Zrada Svätoplukovi však nepomohla. Ani po zosadení a vydaní svojho spoluvládcu Frankom nezískal ústredný kniežací stolec na Morave. V nasledujúcom roku 871 ho obaja markgrófi spravujúci Moravu, Viliam a Engelšalk, obvinili zo zrady a mučili v bavorskom väzení. Povstanie vo Svätoplukovom kniežactve na Slovensku, ktoré viedol jeho príbuzný Slavomír, však zabránilo Karolomanovi podmaniť si túto východnú časť Veľkej Moravy. Slavomír nečakane zaútočil proti susedným markgrófom a začal dobývať moravské hrady. Len čo sa dostal až k bývalému Rastislavovmu sídlu v Mikulčiciach, stala sa pozícia franského vplyvu neistá. Karoloman sa odvážil na riskantný krok. Za sľubovanú pomoc proti povstalcom prepustil z väzenia Svätopluka a poslal ho s veľkým vojskom na Moravu. Podľa Karolomanových predstáv mal Svätopluk poraziť Slavomíra, znova sa ujať vlády v Nitrianskom kniežactve, uznať franskú zvrchovanosť a v pokoji nažívať s markgrófmi na Morave. Len čo však „Svätopluk vstúpil do starého Rastislavovho mesta,“ tajne sa spojil so Slavomírom a celé Karolomanovo vojsko rozdrvil. Pri krvavej bitke zahynuli aj obaja markgrófi a Morava bola znovu slobodná. Cieľom vyššie spomínaného protifranského povstania, ktoré vypuklo na území Nitrianskeho kniežactva pod vedením Slavomíra, nebola len obrana vlastnej slobody, ale aj obnova spoločného veľkomoravského štátu.
Po víťaznom povstaní a vyhnaní Frankov sa Svätopluk stal veľkomoravským kniežaťom. Hneď po nástupu na trón roku 871 sa oženil aj so Svatožízňou, sestrou českého kniežaťa Bořivoja. Týmto politickým sobášom si pripútal k sebe nepochybne najvýznamnejší rod v Čechách – Přemyslovcov. Mierová zmluva s Ľudovítom Nemcom vo Forcheheime o tri roky neskôr uvoľnila mocnému panovníkovi ruky na výboje do okolitých slovanských krajín. Najprv si podrobil kniežactvo Vislanov, pričom po Bořimíjovej smrti preberá vládu nad celými Čechami v mene jeho neplnoletých synov. Takisto si Svätopluk podraďuje Chorvátov v Dolnom Sliezsku a polabských Srbov až k rieke Sále. Vzostupu slovanského kniežaťa si všíma aj samotný pápež.
Roku 873 Svätý otec Ján Vlll. prísne zakročil proti bavorským biskupom, ktorí už tretí rok väznili vierozvescu Metoda. Ten sa mohol vrátiť na Moravu a ujať sa Moravského arcibiskupstva. Rovnako pápež prijal Veľkú Moravu pod svoju bezprostrednú ochranu, naďalej povolil slovanskú liturgiu, vysvätil nitrianskeho biskupa Wichinga a podriadil ho Metodovi. Wichting, pôvodne benediktínsky mních, pochádzal zo Švábska v južnom Nemecku. Namiesto verného pobočníka sa však stal hlavným odporcom Metoda, jeho diela a cirkevnej politiky. Bol totiž otvoreným nepriateľom slovanskej liturgie a misie solúnskych bratov, ktorá pôsobila na Veľkej Morave od roku 863. Wiching tak niekoľko rokov intrigoval proti Metodovi, neštítil sa podvodov a dokázal si získať priazeň aj samotného Svätopluka. Metod napokon využíva svoje právo a roku 884 ho exkomunikuje. O rok neskôr ho ale nový pápež tejto kliatby zbavuje a navráti mu biskupskú hodnosť. Wiching si u Štefana V. vymôže zákaz slovanskej liturgie a so Svätoplukovou podporou ovládne správu veľkomoravskej cirkvi, pričom sa postará o likvidáciu slovanského učilišťa na Morave. Mnohí Metodovi žiaci utekajú pred čistkami za hranice, viacerí sú však zajatí a predaní do otroctva.
Po skončení vnútorných rozbrojov a nastolení poriadku na severe a severozápade obracia Svätopluk svoju pozornosť aj na juh, do vnútra Karpatskej kotliny. Násilnou a krvavou cestou dobýja od Bulharov Potisie. Tí odpovedajú protiútokom, ktorí však končí fiaskom. Z tohto ľstivého útoku obviňuje Arnulfa, vojvodcu Korutánska a Panónie, syna samotného Karolomana: „Tvoji ľudia, stojac úklady o môj život a moju ríšu, spojili sa s Bulharmi, chcem aby sa mi prísahou potvrdilo, že to nie je pravda.“ Vojvoda však tieto požiadavky odmietol a Svätopluk čoskoro prepadol a celý rok pustošil Arnulfocu dŕžavu v Panónií. „Keď teda knieža zanedlho zozbieral zo všetkých slovanských krajov vojenské zbory, s veľkým vojskom vtrhol do Panónie, ukrutne a krvilačne sťa vlk zabíjal, ohňom a mečom väčšinu kraja spustošil, rozvrátil a zničil.“ V nasledujúcom roku ničivý vpád zopakoval. „Mal totiž na tejto výprave toľko ľudí, že jeho vojsko videli prechádzať na jednom mieste od svitu do súmraku. S takým veľkým počtom ľudí teda plienil v Arnulfovej dŕžave 12 dní, napokon sa z vlastnej vôle šťastlivosti vrátil a potom poslal istú časť svojho vojska za Dunaj.“ Fuldský letopisec píše, ako skončili predstavitelia Arnulfovej správy. Čistky a brutálne mučenie neobišlo ani služobníctvo: „Sluhov a služobnice pozabíjali, z veľmožov niektorých zajali, iných povraždili a čo je ohavnejšie, s odťatou rukou, odrezaným jazykom a prirodzením prepustili.“ Dvoma výpravami tak Svätopluk dôkladne vykorenil franskú moc v Zadunajsku a posunul hranice svojej ríše až k rieke Dráve a k Viedenskému lesu. Tieto agresívne útoky boli opakovaním starej mojmírovskej politiky založenej na územnom výboji a úplnom vyhladení protivníka, ktorý spochybňoval ich legitimitu.
Po odrazení spoločného útoku bavorských, franských, švábskych a staromaďarských vojsk bola Veľkomoravská ríša na vrchole svojej slávy, mala okolo 350-tisíc km2 a asi milión obyvateľov. S hospodárskym vzostupom, reorganizáciou armády a úspešnými územnými výbojmi rástla aj Svätoplukova moc. I keď nie priamo korunovaný, bol označovaný za rexa, kráľa moravský Slovenov s neobmedzeným vplyvom a slávou. Samotná organizácia štátnej moci mala za jeho vlády ranofeudálny charakter, v ktorom sa nebrali ohľady na staré kmeňové zvyklosti obmedzujúce činy panovníka.
Svätopluk zomiera na vrchole svojej slávy roku 894 a rozdeľuje krajinu na tri časti (i keď je mnohokrát tretí syn Predslav spochybňovaný), pričom každú z nich zanecháva jednému zo svojich synov. Prvorodeného potom ustanovuje za hlavného vládcu. K tejto skutočnosti sa viaže aj príbeh o troch zviazaných prútoch, ktoré dáva zlomiť Svätopluk svojim milovaným potomkom ako symbol svornosti, spojenectva a úprimného priateľstva. I napriek tomu však rok po jeho smrti medzi synmi nastávajú rozbroje a celoživotné dielo slovanského vládcu sa topí v krvi a blate. Ale o tom už nabudúce v samostatnom článku.
