Hostiteľ Cyrila a Metoda.
Pokračujeme v sérii o slovenských panovníkoch, v poradí štvrtom článku sa zameriame na Veľkomoravské knieža z dynastie Mojmírovcov – Rastislava, ktorý počas svojej vlády rozšíril vplyv slovanského štátu, pričom sa pričinil o príchod dvoch najvýznamnejších vierozvestcov v našej histórii.
V auguste 846 sa po násilnom odňatí moci Mojmírovi dosadzuje na post veľkomoravského panovníka knieža Rastislav. Synovec zakladateľa Veľkej Moravy sa zmocnili vlády vďaka pomoci východofanského kráľa Ľudovíta Nemca, ktorý očakáva od nového spojenca absolútnu lojalitu a poslušnosť. Spočiatku sa tak stalo a doboví kronikári o Rastislavovi a jeho krajine niekoľko rokov nič nenapísali, dopomohla k tomu aj premyslená politika a veľká obozretnosť v účasti na vojnách učiňujúca zo západoslovanského štátu pokojný ostrov v rozbúrenom mori vtedajšej strednej Európy. Do ich pozornosti sa znova dostala až vo chvíli, keď Rastislav prestal brať ohľad na záujmy svojho východného suseda. Už v roku 852 totiž poskytol azyl významnému franskému utečencovi Albgisovi, ktorého samotný kráľ odsúdil k trestu smrti za únos cudzej manželky. Ďalej otvorene prejavoval podporu Ľudovítovým nepriateľom, pričom nechal vykázať všetkých bavorských kňazov z Veľkej Moravy. Roku 853 schvaľoval bulharský útok na Franskú ríšu a činnosť odboja markgrófa Ratboda. Všetky tieto kroky a prejavy skrytej či otvorenej neposlušnosti hraničili priam s vypovedaním vojny. Tento nepriamy odkaz pochopil aj kráľ Ľudovít, ktorý roku 855 vpadol na Moravu, spustošil krajinu a neúspešne obliehal Rastislava v jeho pevnosti v Mikulčiciach. Franská ríša po tejto katastrofe stratila mnoho mužov a následnému Rastislavovmu vpádu do východnej marky už nedokázala zabrániť.
O tri roky neskôr pomstychtivý kráľ zhromaždil veľkú vojenskú výpravu, s cieľom pokoriť nespokojných Slovanov na východe svojej ríše (Liňanov, Veľkomoravanov, Obdoritov). Ohromnú vojenskú silu však na poslednú chvíľu odvolala, keďže sa postavil na čelo odboja proti vlastnému bratovi Karalovi ll. Lysému. Bratov trón však nezískal, lebo ho nečakane prekvapilo povstanie doma v Bavorsku vedené markgrófom českej marky, Ernestom. Po potlačení tohto odboja sa v Rezne konal súd, ktorý potrestal vzpurného grófa spoločne s jeho príbuznými zapletenými do boja. Prihliadajúcim čistkám a chaosu v ríši sa najstarší Ľudovítov syn Karoloman rozhodol spolčiť s Rastislavom a proti vlastnému otcovi zosnoval ďalšie povstanie. Strategicky odstránil všetky kniežatá a grófov verných kráľovi, rovnako vymenil dôležitých hodnostárov správy príslušných mariek a spolu s Rastislavom chystal otvorený vojenský útok. V ceste postupu obidvoch spojencov ale stálo panónske knieža Pribina. Kráľovič sa ho potreboval zbaviť podobne ako ostatných grófov, a tak jeho odstránením poveril samotného Rastislava. Ten neviazaný žiadnou spojeneckou zmluvou, udrel na jeseň 861 na susedné Panonské kniežactvo a Pribinu v boji zabil. Následne preniesol boje na územie Zadunajska, Bavorka, až k rieke Inn.
Kráľ sa pod tlakom týchto udalostí zmieril s vlastným synom a uznal výsledky jeho povstania. Po pár mesiacoch ale nenásytný Karoloman využil vpádu Dánov a starých Maďarov na územie Franskej ríše a za pomoci Rastislava opäť zaútočil na otca. Rozhnevaný kráľ ako protiopatrenie nadviazal spojenectvo s bulharským chánom Borisom a prezieravo predstieral útok proti Moravanom. Chýry o bulharsko-franských hordách odpútali Rastislava od Karoloma, ktorý márne prosil o pomoc. Moravania očakávajúc útok z dvoch strán sa opevnili vo svojich hradiskách a tak Ľudovít mohol pokojne potrestať rebelujúcich grófov a obrátiť všetky sily proti vlastnému potomkovi. Osamotený Karoloman, ktorého zriadili aj vlastný velitelia nemal iného východiska ako sa potupne vzdať. Ľudovít Nemec tak stál na čele neoslabenej a bojaschopnej armády, posilnenej korutánskymi oddielmi grófa Gundakara. Opäť ovládal celé územie bavorských pohraničných mariek a bohaté oblasti v Zapadodunajsku. Napriek tomu však nemohol zaútočiť na Rastislava, keďže veľký hladomor a nečakaný útok byzantskej armády vyradil jeho bulharského spojenca – chána Borisa.
Približne v rovnakom čase sa Rastislav rozhodol, že definitívne skoncuje s východofranským vplyvom na Veľkej Morave. Slovanský štátny útvar bol totiž misijnou oblasťou pasovského biskupa, ktoré sa však neobmedzovalo len na pastoračnú činnosť, ale aj na sféru vplyvu Ľudovíta Nemca. Rastislav sa preto obrátil na pápeža v Ríme s prosbou o učiteľov vychovávajúcich budúcich lokálnych kňazov. Svätý otec nereagoval, no byzantskí kňazi pôsobiaci na Veľkej Morave navrhli kniežaťu, aby sa s prosbou o pomoc obrátil na byzantského cisára Michala ll. Ten Rastislavovej žiadosti vyhovel a pri príležitosti novovznikajúcej slovanskej cirkevnej provincie, vyslal na Moravu roku 863 solúnskych bratov – Cyrila a Metoda.
Ten istý rok Ľudovít Nemec zhromaždil spoločne s Bulharmi ohromnú vojenskú silu, s ktorou vtrhol na územie svojho západného suseda. Rastislav sa medzitým opevnil na Devíne (toto je zároveň aj prvá písomná zmienka o pevnosti), kde chcel priamo na hraniciach zastaviť postup nepriateľa. Východofranský kráľ obkľúčil „nevýslovnú pevnosť“ a namiesto frontálneho útoku začal so svojím sokom vyjednávať, keďže sa obával hnať svojich vojakov proti devínskym opevneniam, ak nechcel riskovať veľké straty a dlho táboriť v nepriateľskej krajine, kde ho mohli ohrozovať ustavičné prepady z vnútrozemia i z opevneného brala. Rastislav si zas uvedomoval fakt, že je v obkľúčení a krviprelievaniu sa pri krutých bojoch nevyhne. Túto patovú situáciu preto vyriešil kompromisný mier. Ľudovít si vymohol od Rastislava rukojemníkov a prísahu že zachová „vernosť po všetky časy“. I keď sa Veľká Morava vzdala ďalších útokov na územia východného suseda, nestratila samostatnosť a stala sa ochrannou baštou pre nespokojencov z Východofranskej ríše. Z tohto dôvodu v auguste roku 865 vypochodovali proti „zradcom“ dve vojenské prúdy pod velením synov Ľudovíta Nemca- Karolomana a Karola. Prvý spomínaný tiahol proti Rastislavovmu synovcovi Svätoplukovi, ktorý mal na starosti správu Nitrianskeho kniežactva. Karol zase na čele Frankov a Alemanov plienil a pálil na Rastislavovej Morave až došiel k jeho sídelnej pevnosti v Mikulčiciach. Hoci si obaja bratia gratulovali k víťazstvám, celá vojenská kampaň, sprevádzaná pustošením krajiny, nedosiahla významnejšie úspechy. Rastislav a Svätopluk ostali nepokorení.
Po odchode cudzích vojsk však nastáva medzi Rastislavom a Svätoplukom roztržka. Roku 870 knieža Nitrianske uzatvára proti strýkovej vôli mier s Karolomanom a uznáva zvrchovanosť Východofranskej ríše. Nastáva rozpad Veľkej Moravy a rozzúrený Rastislav pripravuje na niekdajšieho spojenca pascu. Svätopluka majú podľa plánu zahrdúsiť, ale ten sa včas o pripravovanej zrade dozvedá a odchádza z hostiny ešte pred príchodom najatých vrahov. Rastislav mu je aj s družinou verných v pätách, sám je však obkľúčený a vhnaný do pasce. Nitrianske knieža následne zajatého Rastislava vydá Ľudovítovi Nemcovi, ktorý ako predseda súdu v Rezne vynesie nad previnilcom krutý rozsudok. Mocnému Veľkomoravskému panovníkovi sú vypálené oči, pričom je zbavený všetkých práv a uvrhnutý do reznianskeho väzenia.
Jeho ríšu ovládnu Bavori, Karoloman ulúpi kniežací poklad a správu okupovanej Moravy zverí chamtivým bratom. Roku 870 sa tak zdá, že Rastislavove celoživotné dielo leží v troskách. Veľkomoravský štát sa pre nevraživosť svojich kniežat rozdelil a ocitol v moci cudzích markogrófov. Moravania si slobodu a jednotu rozdeleného štátu musia vydobyť a obhájiť až vo veľkom povstaní. Chýry o tejto rebélií na čele so Slavomírov a o nasledujúcich Svätoplukových víťazstvách sa možno doniesli aj do váženia k slepému Rastislavovi. Či sa však z nich dokázal tešiť a ako dlho ešte žil, to už nikto nezapísal.
