Zakladateľ Veľkej Moravy.
Po rozpade Samovej ríše sa na dunajskej čiare opätovne opevnili kočovní Avari, vyčkávajúc na správnu chvíľu a následnú krvavú expanziu do nejednotných území. Slovanské kniežatá si z toho dôvodu začali budovať svoje politické centrá na Slovensku a na Morave, kde sa ujal vlády mocný vládca Mojmír, ktorý vďaka bezohľadnému vpádu vytvoril štátny útvar pod názvom Veľká Morava ako jedno z primárnych východísk našich dejín.
Mojmír l. sa narodil okolo roku 800 do významného ale mladého rodu Mojmírovcov, z ktorého vzišli budúci moravskí a neskôr aj veľkomoravskí panovníci. O jeho detstve a ani dospievaní sa nezachovali žiadne písomné záznamy, no môžeme predpokladať, že ako zámožnej elite sa mu dostalo dôkladného a kvalitného vzdelania. Rovnako ako dynastia mocných vladárov, ani samotné Moravské kniežactvo sa nepýšilo dlhou históriou, štátny útvar rozprestierajúci sa od Dunaja na juhu až po Jeseníky na severe a od Česko-moravskej vrchoviny až po Malé a Biele Karpaty na východe, oddeľoval Moravanov od východnej marky Franskej ríše, malého ale nebezpečného kmeňa Holasicov a „bratského“ Nitrianskeho kniežactva. Na výhodnom území si miestne obyvateľstvo koncom 8. storočia dôkladne prebudovalo starý kniežací hrad v dnešných Mikulčiciach, pričom ošarpané a zhnité drevené palisády nahradili mohutnou kamennou hradbou s vystuženou hlinenou komorovou konštrukciou. Val s hrúbkou 3,5 metra a výškou 9 metrov dostali aj ďalšie novovybudované pevnosti v Starém Měste, Starých Zámkoch pri Líšni, Znojme, Zelenej Hore čí Výškove ako odstrašujúci príklad pre potenciálne vpády nomádskych kmeňov.
Po Dunajskej synode roku 796, kedy sa rozhodovalo o cirkevno-správnom rozdelení Panónie, sa Morava dostala pod správu Pasova a tamojšieho biskupa, ktorý do pohanského kraja vysielal desiatky horlivých misionárov. Podľa dobových záznamov šíriteľov viery, biskup Reginhar roku 831 „pokrstil všetkých Moravanov“, čo sa začalo pokrstením samotného panovníka Mojmíra, jeho príbuzných, kniežacieho dvora a radcov. Novo požehnané kniežactvo bolo dobre zorganizovaným územnosprávnym útvarom s fungujúcim hospodárstvom a ničivou vojenskou silou.
Krátko po tejto udalosti sa Mojmír dostal do územného sporu so susedným nitrianskym kniežaťom Pribinom, ktorý neskôr vyústi do ničivej vojny. Približne roku 833 moravské vojsko zaútočilo prudko a bezohľadne na svojho východného suseda, pričom vypálilo do základov hradiská Pobedim, Majcichov či Čingov. Po ďalších menších konfliktoch dochádza k porážke nadkmeňového zväzu, vyhnaniu Pribinu a pohlteniu jeho kniežactva do väčšieho územného celku pod názvom Veľká Morava (Prívlastkom „veľká“ označili Moravu až novodobí historici na základe byzantského cisára Konštantína Vll. Poryfogrnta, ktorý tento štát označil ako Megalé Morabia). Mocenská špička vo Franskej ríši ponecháva potomkovi Mojmírovcov víťazstvo i následné pričlenenie susedného kniežactva bez povšimnutia, nakoľko sa borí s vlastnými vnútropolitickými problémami. Od roku 829 totiž ríša trpí občianskou vojnou medzi synmi cisára Ľudovíta Pobožného. Krvavé strety o moc a nadvládu rodného kraja ukončí až mierová zmluva vo Verdune roku 843, kde si traja bratia (Lotár, Karol Lysý, Ľudovít Nemec) rozdelia otcovo celoživotné dielo.
Novovymenovaný panovník Východofranského kráľovstva sa po domácich rozbrojoch opätovne sústredí na hranice svojej ríše. V tých časoch neznámy bavorský autor zhrnuje znalosti o susedných slovanských krajinách v diele s názvom Opis hradov a krajín na severnej strane Dunaja. I napriek zjednoteniu kniežactiev rozlišuje pôvod miestnych obyvateľov, bližších Moravanov, ktorí „majú 11 hradov“ pomenoval „Marharii“ a vzdialenejších - v Nitriansku, vlastniacich „30 hradov“ nazval „Merehani“. Samotnú Mojmírovu vládu na veľkomoravskom kniežacom stolci, ktorá trvala viac než 10 rokov, no rovnako aj jeho život a významné činy, zahaľuje závoj tajomnosti. Prvé roky boli pravdepodobne obdobím pokoja, mieru, sprevádzané budovaním ranofeudálneho kráľovstva so stabilnými základmi. Panovník dovoľuje, aby sa z germánskeho prostredia šírilo učenie Ježiša Krista, no u nižších vrstiev obyvateľstva dochádza pre nedostatok slovensky hovoriacich kňazov k odporu a čiastočnej strate podpory regionálnych predstaviteľov. Snaží sa rovnako oslobodiť svoje panstvo od vplyvu Výchdofranskej ríše, pričom si ale niektoré kmene neúmyselne znepriatelí, čo nakoniec vyústi k trestnej výprave Ľudovíta Nemca, s cieľom nastoliť stabilitu v pohraničných oblastiach ríše: „asi v polovici mesiaca august roku 846, vytiahol s vojskom proti moravským Slovanom, ktorých zachvátili vnútorné rozbroje. Keď nastolil poriadok a podľa svojej vôle urovnal pomery, za knieža ustanovil Rastica, Mojmírovho synovca“.
Mojmír tak pravdepodobne zomiera počas bojov s Frankami a znepriatelenými kmeňmi, kedy si háji svoje postavenie panovníka. Všetky ostatné dobové pramene sú ale v tomto prípade skúpe na slovo. A tak vlastne nevieme, či mal deti, či bol vôbec ženatý, ba ani to, kedy sa narodil a umrel. No vieme, že ako zakladateľovi nového štátneho útvaru a "otcovi vlasti", by sa mu malo dostať tej najvyššej vďačnosti a cti od všetkých pokolení nášho národa.
