Jedna z najdôležitejších kapitol našej histórie.
Po rozpade Samovej ríše sa na dunajskej čiare opätovne opevnili kočovní Avari, vyčkávajúc na správnu chvíľu a následnú krvavú expanziu do nejednotných území. Slovanské kniežatá si z toho dôvodu začali budovať svoje politické centrá na Morave a na Slovensku, kde sa ujal vlády mocný vládca Pribina, ktorý vytvoril štátny útvar s politickým a kultúrnym centrom v Nitre ako jedno z primárnych východísk našich dejín.
Pribina sa narodil okolo roku 800 do majetného slovanského rodu, z ktorého však vzhľadom na smutné osudy jeho najbližších nepochádzali budúci moravskí a neskôr ani veľkomoravskí vladári. Jeho samotné meno sa pokladá za slovanské a odvodzuje sa od slovesa pribyť (pribúdať či prirastať), niektorí jazykovedci ho preto interpretujú ako „muža, pribývajucemu moci a slávy“ alebo „prvý mocný muž – prvina“. O jeho detstve a ani dospievaní sa nezachovali žiadne písomné záznamy, no môžeme predpokladať, že ako potomkovi zámožného rodu sa mu dostalo dôkladného a kvalitného vzdelania. Na prelome 8. a 9. storočia po rozdrvení ríše kočovných Avarov Karolom veľkým, začali vznikať v oslobodenom stredom Podunajsku, severne od Dunaja, sústavy prvých slovanských kniežactiev. Jedným z tých najvýznamnejších bolo nepochybne mocné Nitrianske kniežactvo s centrom v úrodnej kotline rieky Nitry, pozostávajúce zo slovanských rodov a malých kmeňov bývajúcich na väčšom geografickom území, nakoľko k štátnemu útvaru nesporne patrilo celé juhozápadné Slovensko až po Malé a Biele Karpaty, pravdepodobne aj Turiec, časť Spiša, Novohradu a Gemera. Na čelo najstaršieho nadkmeňového útvaru Slovákov sa postavil práve Pribina sídliaci na Nitrianskom hrade, kde sa rozhodol vyhlásiť politickú nezávislosť od Franskej ríše, s ktorou však neprestával udržiavať dobré kontakty. Tieto vrúcne vzťahy spečatil aj sobášom s členkou vysokopostaveného Vilhelmského rodu z Regensburgu (Bavorsko).
I keď samotný Pribina bol pohanom, nechal na popud svojej manželky, ale aj z dôvodu silnejúcej kristianizácie, postaviť okolo roku 828 kostol zasvätený pravdepodobne Panne Márii alebo sv. Emerámovi. Jednalo sa tak o prvý známy kresťanský chrám v stredovýchodnej Európe, pričom ho osobne vysvätili ruky významného salzburského arcibiskupa Adalrama. Na našom území tak dochádza k prvému prieniku cudzej viery, čoho dôsledkom je obrovská zmena v živote dovtedy pohanskej spoločnosti, zároveň však vďaka podpore vládnucich vrstiev začína rozkvet miest, hradov a prvých hospodársko-správnych centier. Obyvateľov na území nad stredným Dunajom môžeme pokladať za osobitú skupinu Slovanov, ktorí si pravdepodobne už uvedomovali svoju odlišnosť od Moravanov, čím hovoríme o počiatku vzniku slovenského národa. Z neskorších Pribinových osudov, vieme že bol veľmi schopným a spravodlivým vládcom, no i zarytým kresťanom, usilujúcim o zavádzanie novôt do hospodárskych a sociálnych vzťahov. Tieto kroky však u miestnej nobility narazili na odpor a oslabili panovníkovu popularitu. Jablko sváru okamžite využíva susedný vladár Mojmír, ktorý vtrhne do Pribinovho kniežactva s cieľom absolútneho pohltenia a podmanenia. Útok Moravanov je prudký a nečakaný, obliehaniam neodolajú viaceré hrady ako napríklad Pobedim, Majcichov, oslabený Čingov či Ostrá skala na Orave. Po ďalších menších stretoch stráca knieža podporu regionálnych predstaviteľov a kedysi samostatný štátny útvar sa stáva súčasťou Veľkej Moravy.
Samotný Pribina sa spoločne so skupinkou verných uchýli k správcovi východnej marky grófovi Ratbodovi, ten spočiatku bývalému kniežaťu vychádza v ústrety a predstavuje ho kráľovi Ľudovítovi Nemcovi, ktorý slovanského návštevníka pokrstí a vyučí v kresťanskej viere. Avšak k dohode o opätovnom získaní územia nedochádza, čo vedie k rozporom a zisteniu, že Franská ríša už uzavrela s novovzniknutým štátom diplomatickú dohodu o neútočení. Zradený Pribina sa rozhodne bezvýchodiskovú situáciu riešiť útekom do Bulharska, kde však nepochodí a čoskoro sa obracia k sávsko-panónskemu panovníkovi Ratimitrovi do západnej Slavónie, čím sa opätovne dostáva na okrajové územia Franskej ríše. Pribinov príchod a následné spojenectvo s nenávideným panovníkom považuje Franská veľmoc za nepriateľský akt a na príkaz kráľa podniká krvavý vpád do Slavónie. Pribina aj s 500 lojálnymi spoločníkmi preto uteká na územie pri hornom toku rieky Sávy, nachádzajúcom sa v dnešnom Slovinsku, ku grófovi Salacho, ten knieža príjme a dohodne mu zmier s kráľom Ľudovítom Nemcom.
Po šesť ročnom putovaní sa teda niekdajší panovník Nitrianskeho kniežactva dostáva do služieb Franskej ríše, dúfajúc že mu silný spojenec dopomôže k nadobudnutiu stratenej moci. K tomu však nedochádza, no začiatkom roku 839 sa mu na príhovor Ratboda a Salacha dostáva do rúk územie v bohatej dolnej Panónii, z ktorého nový panovník pomerne rýchlo utvára kniežactvo s politickým a kultúrnym centrom na Blatnohrade. Spravované územie sa rozprestiera v južnej časti dnešného maďarského Zadunajska, rakúskeho Burgenlandu, južného Štajerska a severovýchodného Slovinska. Pribina sa na zverenom území stáva horlivým kristianizátorom, do svojho kraja pozýva kňazov, učencov a biskupov, pričom dáva v okolí svojho sídla postaviť cez 20 kostolov. Celé kniežactvo ovláda pomocou družiny z Nitrianskeho kniežactva a verného syna Koceľa. Jeho štátny útvar zároveň znemožňuje nenávidenej Veľkej Morave vojenskú expanziu do oblasti Zadunajska, rovnako sa stáva obranným valom pred útokmi Bulharov a Slovanov žijúcich na juh od Drávy.
V roku 861 však dochádza k zlomu, kedy sa proti Franskému panovníkovi postaví so zbraňou v ruke jeho vlastná krv, syn Karolaman - správca východných území. Počas tohto incidentu ostáva Pribina verný svojmu chlebodarcovi, no vládca Veľkej Moravy Rastislav naopak verejne prejavuje lojalitu mladému kráľovičovi, pričom vedie armádu Moravanov do Blatenska, kde v priebehu urputných bojov knieža Pribina zomiera. Úspešný vládca, úzky spojenec Franského kráľovstva a nebezpečný konkurent veľkomoravskej dynastie zveruje svoje celoživotné dielo do rúk svojho milovaného syna Koceľa, ktorý z Blatenského grófstva učiní konkurenčno schopný a silný útvar. Samotný vladár Pribina sa natrvalo zapíše do histórie Slovenska ako symbol cieľavedomosti a neoblomnej moci, zasluhujúci úctu a určitú vďačnosť všetkých pokolení nášho národa.
