Tentokrát sa nám o svojich dobrodružstvách zdôveril Michal Kovář.
Nie každý vydrží celý život tráviť iba vo svojej rodnej krajine a svet vidieť akurát na internete z obrázkov a videí, a preto sa častokrát Slováci vydávajú na ďaleké cesty do exotických i zaujímavých miest, kde na nich čaká kopa zážitkov, no tiež aj ťažkostí. Do podobnej kategórie by sme mohli zaradiť aj Michala Kovářa nachádzajúceho sa momentálne na neľahkej ceste okolo sveta. Samozrejme, každý z nás by chcel cestovať čo najviac, no nie vždy sa to dá, a preto sme sa Michala opýtali na jeho začiatky, spôsoby i zážitky z jeho ciest.
Zdravíme ťa Michal! Na úvod ťa poprosíme, aby si sa nám v krátkosti predstavil a povedal niečo o sebe.
Dobrý deň, čo o sebe povedať? V podstate som normálny chalan, ktorý mal odmalička rád dobrodružstvo, prírodu, spoznávanie nových ľudí a takpovediac útek z reality bežných dní. Kým som bol na Slovensku, tak mi to zabezpečoval hlavne skauting, ktorému sa stále venujem. Pred piatimi rokmi som odišiel na druhú stranu planéty a odvtedy prakticky každý deň žijem svoje sny.
Cestovanie je snom snáď každého ambiciózneho človeka, no nie každý má na to financie či čas. Ako si sa dostal k cestám po rôznorodých krajinách sveta ty?
Určite to je veľmi lákavé. Po vysokej škole som prišiel do Austrálie, kde som študoval a popritom pracoval. Bol to náročný život, všetko bolo tak krásne nové. Toto očarenie asi po polroku vyprchalo a prišla otázka, čo ďalej? S kamarátmi sme sa rozhodli, že si ešte zarobíme a pôjdeme cestovať. Takto som teda za zarobené peniaze precestoval Austráliu, Nový Zéland, skoro celú juhovýchodnú Áziu a Nepál. Doma som sa dlho neohrial a odišiel pracovať do Londýna. Naposledy som strávil skoro rok a pol v Nórsku, kde som si zarobil na aktuálnu cestu. Časom som nazbieral neoceniteľné skúsenosti, takže si viem ľahko zohnať lacné ubytovanie, chutné jedlo a aj lacnú prepravu, čo mi výrazne znižuje náklady na cestách.
Si historicky najrýchlejším Slovákom najvyššie bežiaceho sa maratónu s názvom Mount Everest Marathon. O aké preteky vlastne ide a ako si sa k danej súťaži dostal?
Ide o maratón začínajúci v Everest Base Camp (5364 m.n.m.) a končiaci v Namche (3440 m.n.m.). Avšak za týchto 42,195 kilometrov sa vybehne cez 2,7 a zbehne cez 4,5 výškových kilometrov. Dostal som sa k nemu úplnou náhodou. Keď som žil v Austrálii, kamarátka Lenka prišla s myšlienkou zabehnúť maratón na každom kontinente. Takže pred asi polrokom som začal prezerať maratóny v Ázii, a tak som natrafil na tento extrémny maratón. Takže výzva bola prijatá a aj splnená.
Dozvedeli sme sa, že si aktuálne na ceste okolo sveta, ktorá by ti mala trvať niečo cez dva roky. Kedy sa ti v hlave začali hýriť prvé myšlienky týkajúce sa cesty naprieč zemeguľou?
Ako som už spomínal, nejaké to cestovanie mám už za sebou. Je to doslova ako droga a od prvých dní s batohom na chrbte som vedel, že toto nebude jednorazová záležitosť. Avšak ako roky plynú, tak vo mne rovnako narastá túžba sa usadiť. Tak som si povedal, že si zarobím dosť peňazí, aby som mohol podniknúť veľkú cestu. Pri ceste do Nórska som nesníval o takejto veľkej ceste, ale rozpočet mi utešene narastal, tak aj sny sa zväčšovali.
Prezradíš nám viac informácií o projekte s názvom Miki Way Home? O čo sa jedná?
Už počas mojej prvej cesty som začal písať blog o mojom cestovaní. Avšak tvoriť a pridávať dlhé články, fotky a videá sa nedalo pri slabom internete pravidelne. Tu však prišiel môj bratranec Bajo s nápadom spraviť facebookovú stránku. Spolu sme ju vytvorili a tu pravidelne pridávam fotky a videá z mojej cesty. Stránka je v angličtine, tak na moje prekvapenie má veľký úspech u ľudí z celého sveta.
A čo tvoje zážitky? Kde sa ti prihodila možno najčudnejšia príhoda?
Veľmi ťažko sa mi vyberá, lebo každý zážitok vo mne vyvoláva rôzne emócie. Prešiel som s kamarátmi 16 000 kilometrov v aute okolo Austrálie, behom jedného víkendu som na Novom Zélande skákal s padákom a bungee jumping, v Nórsku som s rodičmi pozoroval polárnu žiaru, videl som päť z ôsmych nepálskych osemtisícoviek, plával pri žralokoch, kúpal sa so slonmi a takto by som mohol pokračovať ďalej. No najčudnejšiu príhodu mám ešte čerstvú v hlave. Pri treku v Himalájach som sa pri prechádzaní jedného horského priechodu v nadmorskej výške cez 5300 metrov stratil na ľadovci. Bol som tam sám, okolo mňa šmykľavé skaly a ľadovec s puklinami. Pri páde zo skaly ma celkom poodieralo a vážne som si myslel, že sa už z tadiaľ nedostanem.
A vôbec, kde sa momentálne nachádzaš? Koľko ti ešte zostáva do konca tejto úžasnej cesty?
Momentálne vám píšem z Japonska. Koľko to ešte potrvá, to ani ja neviem. Predtým som zvykol podrobne plánovať, že kde a kedy sa presuniem a čo tam uvidím a navštívim. Toto mi odoberalo veľa energie a stalo sa, že som si napokon dané miesta neužil. Teraz cestujem prakticky bez plánu. Zhruba som si povedal, akými štátmi by moja cesta mohla ísť, no neváham to meniť, ak to spraví cestovanie zaujímavejším. Takto som raz mal ísť z Barmy do Nepálu, no nemohol som sa dostať na juhozápad Barmy, tak som si ešte odskočil do Thajska. Nemám dopredu zarezervované žiadne ubytovanie ani letenky (väčšinou cestujem autobusmi a vlakmi). A teraz napríklad nečakane bývam v pravej japonskej domácnosti.
V čom sa život v Ázii odlišuje od každodennej slovenskej reality?
O väčšine krajín sa dá povedať, že ľudia žijú pomalším životom. Na všetko majú čas, čo by Európanov miestami mohlo doháňať k šialenstvu. Z môjho pohľadu sú tu viac usmievaví ľudia a ku šťastiu nepotrebujú veľa peňazí. Väčšina príbytkov, ktoré som navštívil boli veľmi skromné a pre mňa až stiesnené (niekoľko členné rodiny bežne žijú v jednej miestnosti). No a nemôžem nespomenúť teplo. Osobne mám radšej chladnejšie počasie, preto existovať už polroka v krajinách, kde teploty sú neustále nad 30 stupňov pri vysokej vlhkosti je naozaj náročné.
Kde cesta Miki Way Home pre teba končí? Ktorý štát bude tvojou finálovou destináciou?
Nuž, ako napovedá názov, tak posledná krajina je Slovensko. Po Ázii bude nasledovať Austrália, Severná Amerika, Južná Amerika a potom cez Afriku sa dostanem do Európy.
Plánuješ sa vôbec aj niekedy vrátiť späť na Slovensko a usadiť sa?
Väčšina ľudí si myslí, že keď niekto vycestuje do zahraničia, tak uvidí ako sa všade majú lepšie a už sa nevráti. Moje skúsenosti sú však opačné. Skoro všetci kamaráti zo Slovenska a Česka, ktorých som cestou spoznal, sa plánujú vrátiť domov a usadiť sa tu. Ani ja nie som výnimkou a po tejto ceste sa mám v pláne usadiť v mojom rodnom meste.
Záverečná otázka nemôže znieť inak, ako obvykle: Čo by si odkázal našim čitateľom?
Určite aby žili naplno! Žiť svoje sny sa naozaj dá a "nič nie je nemožné" nie je len prázdna fráza. Najťažšie je spraviť prvý krok pred veľkou zmenou. No ak sa naučíte neľutovať svoje rozhodnutia, tak zažijete niečo neskutočné.
Ďakujeme Michalovi za rozhovor a na koniec vám ešte pridávame linky, kde všade môžete jeho cestu sledovať. Takže na výber máte blog, Facebook, Instagram či YouTube.
