Najväčšia bitka helenistických kráľovstiev.
Rozhodujúci stret chamtivých diadochov o bohatú korisť v podobe kolosálneho impéria Alexandra Veľkého. Počty zúčastnených armád v najdôležitejšej bitke staroveku ďaleko presahovali akúkoľvek konkurenciu, pričom sa využité strategické manévre stali ukážkovým príkladom helenistickej mašinérie a jej svetlých stránok.
Alexander Veľký, meno, ktoré naháňalo hrôzu v celom známom svete. Kým sa on snažil spájať, po jeho smrti v roku 323 pred Kr. sa začal ríša rozpadať ako domček z karát. Macedónsky dobyvateľ nezanechal žiadneho oficiálneho a tým pádom ani legitímneho následníka, čo vyvrcholilo v otvorený boj o prázdny trón. Kto mohol, snažil sa pre seba získať čo najväčšie územie, vplyv a moc. Oficiálne síce ríšu viedol Perrdikas, ktorého za svojho dočasného nástupcu určil samotný Alexander, avšak iba do bodu, pokým jedna z jeho tehotných manželiek neporodí dediča trónu. Nestalo sa nič nezvyčajné a nasledoval (na tú dobu) štandardný postup, jedna jeho manželka bola otrávená, kým druhá, Roxanna, sa tešila pomerne veľkej úcte. Ak by sa jej narodil syn, bol by pravdepodobne právoplatným následníkom trónu. Zdalo by sa to ako ideálne riešenie, lenže samotní Macedónci s tým nesúhlasili, nakoľko Roxanna bola podľa nich barbarka a miešanca jednoducho na svojom tróne vidieť nechceli.
Tu vstupuje do dejín Alexandrov nevlastný brat, Filip III., absolútne neschopný vladár, hračka v rukách vplyvných ľudí ťahajúcich nitky spoza opony. Práve vtedy Roxanna porodila syna Alexandra Veľkého – Alexandra IV, ktorého v nároku na trón podporovala i babička Olympia. Nastala patová situácia a krajina sa ocitla na pokraji občianskej vojny. Impérium slablo a jeho vláda mala prejsť do rúk slabomyseľného Filipa alebo nemluvňaťa Alexandra. Armáda sa ocitla vo vákuu, kde nikto nevedel, na ktorú stanu sa pridať a aby toho nebolo dosť, začali sa viesť i spory o uloženie ostatkov Alexandra Veľkého. Tie nakoniec jeho bývalý osobný strážca, priateľ a teraz generál Ptolemaios odniesol do Egypta, kde ich aj pochoval. Perrdikas v snahe udržať moc v Babylone tiahol s vojskom na Egypt, aby ukázal, že sa v ríši nič nezmenilo. Aké veľké muselo byť jeho prekvapenie, keď sa pri pokuse o prekročenie Nílu proti nemu postavila vlastná armáda. Raz darmo, armádu tvorili hlavne žoldnieri, pozberanci z celej ríše a ich rečou boli peniaze a ako sa potvrdilo, egyptské boli lákavejšie ako babylonské. Tento fakt stál Perrdikasa život a Filip i Alexander dostali jedného spoločného regenta. Ptolemaios nemienil opustiť Egypt, tak sa správy Babylonu ujal Seleukos ,ktorý si ju vyslúžil ako odmenu za zradu Perrdikasa.
Dalo by sa povedať, že rozbroje boli na istú dobu zažehnané a takmer na 4 roky zavládne aký-taký mier. Lenže nie je možné udržať ríšu, akú dovtedy svet ešte nevidel s dvomi vládcami, ktorí prakticky nevládnu. Regent Antipatros umiera, napodiv prirodzene, hoci ihneď po jeho smrti sa chcel regentského miesta zhostiť jeho syn Kassandros. Obmotal si Filipa III. okolo prsta a zdalo sa byť jasné, kto povedie Macedóniu. No na javisku dejín sa objavuje babička Olympia, nárokujúca si sťa matka Alexandra Veľkého pozostalosť po synovi. Podľa nej je následníkom trónu jej vnuk Alexander, nie nemanželský potomok nenávideného manžela. Olympia bola ženou činu, ale ani poprava Filipa III. ju nezachránila od nezvratného osudu. Obetovala vnuka i jeho matku a vydala ich Kassandrovi, nerátajúc pritom, že sama skončí na popravisku.
Kým sa v Babylone odohrávali vnútorné rozbroje, ríša sa začala rozpadať, chýbalo jej pevné vedenia a predchádzajúca sláva začínala upadať. Túto situáciu by bolo škoda nevyužiť. Možno niečo takéto si povedal i Antigonos I, výborný vojvodca, člen macedónskej vyššej triedy, charizmatický muž, ktorý napriek strate jedného oka dokázal na svoju stranu strhnúť pozornosť. Do armády vstúpil ešte za vládnutia Filipa II, takže na tróne zažíval už tretieho panovníka, čo ho veľmi netešilo. Veľmi dobre si pamätal na deň, keď Alexander Veľký naposledy vydýchol. Vtedy dostal do správy Malú Áziu a teraz sa takmer po 7 rokoch nemienil ďalej len prizerať úpadku toho, čo sám pomáhal budovať. Antigonos patril medzi diadochov, bývalých mocných generálov Alexandrovho vojska. Samozrejme, nebudeme si robiť o vtedajšom stave vojska žiadne ilúzie, väčšinou sa skladalo z nelojálnych žoldnierov a tých bolo potrebné vyplácať. Žiaden diadoch sa nedotkol zlata v pokladnici až do roku 319 pred Kr., keď vybral Antigonos 600 talentov zlata (468 miliónov eur), ktoré boli uložené v Kyindii. Urobil tak bez súhlasu „kráľovského dvora“, t. j. bez súhlasu ostatných generálov. A to bol len začiatok. V roku 316 pred Kr. vybral Antigonos z pokladu v Ekbatane 5000 talentov zlata (3,9 miliardy eur) a v Súzach 25 000 talentov zlata (19,5 miliardy eur). Keď ostatní „mocní“ požadovali „svoj podiel“, odmietol ich. Toto svojvoľné nakladanie s peniazmi prinieslo Antigonosovi veľa nepriateľov a ostávalo len otázkou času, kedy sa tenké ľady mieru prelomia a príde vojna, ktorej víťaz si vezme územia, moc, peniaze a všetko, čo mu bude po vôli.
Zhrňme si situáciu. Na jednej strane máme nespokojných diadochov, stojacích zatiaľ viac menej za Antigonom, na strane druhej uzurpátora kráľovského trónu. Síce skúsení velitelia nesúhlasili so všetkým, čo sa dialo, ale Alexander Veľký bol ich panovníkov a jeho meno bolo zneuctené tým, že sa Kassandros zbavil jeho syna a tým pádom mu už nestál v ceste k trónu žiaden legitímny dedič. Kassandros vedel, že s týmto nebudú diadochovia súhlasiť a napriek sporom v minulosti sa spojil s Ptolemaiom, riadiac sa heslom: Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Výboje na oboch stranách pokračovali a postupne sa do tohoto sporu zapojilo i územie Grécka. Získalo samostatnosť a diadochovia na neho útočili, akoby práve porážka tohto kúsku zeme mala vrátiť na ich štíty upadajúcu slávu. Jeden z bojov, kedy sa Antigonov syn Demétrios pokúsil dobiť Rodos, nedopadol pre vojská diadochov najlepšie. Ich útok ostrovania nielenže ustáli, ale ho aj celkom slušne potlačili, čo oslávili stavbou majáku, zapísaného sa do dejín ako jeden zo siedmych divov sveta: Rodoský kolos.
Po tomto neúspechu sa generál Demétrios stiahol späť do centrálneho Grécka. Píše sa rok 302 pred Kr. a nespokojnosť na oboch stranách dosahuje vrchol, zatiaľ čo Antigonos stále sníval svoj sen o zjednotení ríše do podoby, akú mala za Alexandra Veľkého. S odstupom času by sme to mohli pokladať už len za bláznivý sen starého muža, nakoľko jednooký stratég mal v tej dobe už 80 rokov. Jeho vytrvalosť tak po vyše dvadsiatich rokoch opäť zjednotila bývalú elitu Alexandrovho vojska, ktorá nanešťastie stála proti nemu. Kassandros, Ptolemaios, Seleukos a nový člen aliancie Lýsimachos vládnuci v západnej časti ríše sa spojili proti Antigonovi. Hoci sa zdalo, že ich armády sú viac menej vyrovnané, veľmi skoro prišlo k ukážke skutočnej sily jednotlivých vojsk. Stalo sa tak v roku 301 pred Kr., v bitke pri Ipse. Tento stret sa stal vyvrcholením predchádzajúcich bojov, kde bolo každej strane jasné, že práve tu príde k rozhodujúcemu rozuzleniu všetkých sporov.
Údaje o veľkosti oboch armád sa v zdrojoch jemne rozchádzajú, ale na každej strane stálo približne 80 000 mužov. Takúto bitku vtedajší svet ešte nezažil a viac menej vyrovnané sily mohla podporiť len dobrá stratégia. Oproti sebe stáli bojom zocelení muži, ktorí mali za sebou už nejednu bitku, poznali sa a vedeli, čo môžu od seba očakávať. Kým s Alexandrom Veľkým bojovali bok po boku ako bratia, teraz sa na seba pozerali ako nepriatelia. Tohto stretu sa paradoxne nezúčastnil Ptolemaios, nakoľko dostal podhodenú falošnú správu, že vojsko jeho spojencov bolo porazené.
Bol to deň ako každý iný a predsa sa zapísal do dejín. Obe strany sa rozhodli pre začiatok využiť slony, taktiku používanú v macedónskych kruhoch pomerne často a tak bolo jasné, že ľahkodenci z opačných táborov pôjdu práve po kolenných šľachách týchto mohutných zvierat. Medzitým Demetrios velil hlavnému útoku a neviedol si vôbec zle. Razil si cestu cez šíky nepriateľov, avšak čoskoro zistil, že je v nevýhode, navyše sa pri snahe o návrat objavil Seleukos so zvyšným stádom slonov a odrezal mu cestu. Psychologický fakt tohoto manévru bol zničujúci, krvavý kotol pozostávajúci z mohutných indických zvierat doslova rozdrvil Demeteriosovu jazdu a jeho verných pobočníkov. Hluk , smrad, prach a krv... Morálka Antigonovho vojska začala upadať a dokonca niektoré zdroje uvádzajú i fakt, že časť jeho vojakov zbehla na stranu nepriateľa.
V tomto momente sa v bitke odohrávajú dva dôležité momenty. Antigonova pechota a ťažkoodenci získavajú v strede bojového poľa prevahu, kým jazdci pod nátlakom slonej presily strácajú pôdu pod nohami. Tým pádom sa ľavé krídlo pod vedením Demtriosa stalo nepoužiteľné, z čoho vyplýva, že nemal kto chrániť to pravé. Vzniká tak ideálna príležitosť pre vojsko aliancie, jej lukostrelci a oštepári sa snažili čo najefektívnejšie udrieť, pričom zasypávajú oslabených nepriateľov ostrým a bodavým dažďom šípov a oštepov. Toto bola posledná kvapka a vojsko starého Antigona sa rozpadlo na prach, čo bolo pre neho samozrejme neprípustné. Sám sa posadil na koňa a snažil sa svojich mužov motivovať do boja, no pri obnove morálky prichádza o život. Nevedno, či pochopil, že tento boj je stratený, alebo do poslednej chvíle dúfal, že zvíťazí. Nerobme si však ilúzie, obe vojská boli pomerne zmätené, zle organizované a na bojovom poli vypukol chaos. To bol jeden z faktorov, ktorý pomohol Démetriosovi využiť situáciu a uniknúť z bojového poľa rovno do Efezu. Jeho otec bol mŕtvy, čo znamenalo, že prišiel o všetky územia na ktoré si mohol nárokovať právo, no napriek porážke a strate dedičstva mu ostala pomerne silná námorná flotila. Celkom prekvapivo sa neskôr uzmieril so Seleukom a vzal si za ženu jeho dcéru.
Keď prach opadol a zem vsiakla krv porazených i víťazov, nadišlo veľké delenie. Bolo jasné, že kolosálna ríša už nebude zjednotená do slávnej podoby spred rokov a bitkou pri Ipse sa skončila jedna z najúžasnejších epoch starovekých dejín. Ríša ťahajúca sa od jedného kraja sveta po druhý, opradená bájkami a zocelená víziou nebojácneho muža sa definitívne rozpadla. Víťazná aliancia si ju rozdelila na štyri časti. Kassandros dostal Macedóniu, tak ako túžil od ranej mladosti. Lýsimachos dostal Tráciu a Malú Áziu. Seleukos dostal Babylóniu a Sýriu. Ptolemaiovi ostal Egypt a juh už bývalej ríše. Takto sa rozdelila ríša medzi diadochov, bojovníkov pomáhajúcich ju zoceliť. Napriek tomu sa dejiny k tomuto aktu stavajú zhovievavo. Tam, kde sa jedna éra skončila iná začala, ale to je už celkom iný príbeh...
