Jedna z najrozporuplnejších postáv anglických dejín.
Šľachtic, britský politik, vodca anglickej revolúcie a samozvaný lord protektor, ktorý rozdrvil okovy upadajúcej monarchie a nastolil vytúženú slobodu formou republiky. Svojimi krajanmi je dodnes považovaný za národného hrdinu, kým pre Írov zostal nenávideným náboženským radikálom a tvorcom cielenej genocídy proti katolíkom.
Narodil sa 25. apríla 1599 v Huntingdone, ako jeden z troch synov Roberta Cromwella a Elizabeth Stewardovej. Okrem dvoch bratov mal ešte sedem sestier, avšak kvôli vzmáhajúcim chorobám sa dospelosti z chlapcov dožil iba on. Cromwell vyštudoval gymnázium v rodnom meste a začal navštevovať Sidney Sussex College v Cambridge, no z dôvodu otcovej smrti ju nestihol dokončiť, keďže musel prevziať starostlivosť o matku aj sestry, nakoľko zvíťazil jeho zmysel pre zodpovednosť nad túžbou po vzdelaní. Napriek tomu ho štúdium výrazne ovplyvnilo a posilnilo jeho náboženské cítenie a príslušnosť k puritánstvu, ktoré sa začalo neskôr naplno prejavovať v jeho politickom pôsobení i súkromnom živote. Puritanizmus je vlastne radikálnou formou protestantizmu, s cieľom úplného odstránenia rímskokatolíckych prvkov z anglikánskej cirkvi, pričom práve tieto snahy o očistu štátneho náboženstva sa stali jedným, ale nie zďaleka jediným dôvodom fanatizmu lorda protektora a následného vypuknutia krvavej občianskej vojny.
Budúci najmocnejší človek Anglicka patril do šľachtickej rodiny, ktorej dejiny započal Oliverov praprastarý otec Morgan Williams vďaka sobášu s Katherine Cromwellovou, sestrou Thomasa Cromwella – kancelára samotného kráľa Henricha VIII. Jeho synovia a nasledujúce generácie tak začali používať priezvisko Cromwell z úcty k zakladateľovi rodu, keďže len vďaka nemu nadobudli nesmierne bohatstvo a významné postavenie v spoločnosti. Oliverov otec bol však druhorodeným synom, čo znamenalo, že zdedil len menšiu časť rodového majetku a po jeho smrti sa stal Cromwell v podstate neznámym, chudobným šľachticom živiacim seba, matku a nevydaté sestry z obrábania pôdy a vyberaním renty. Väčšinu života sa tak doslova pretĺkal svetom ako odraný malý statkár s pomerne nepatrným vplyvom.
Jeden z jeho najštastnejších krokov vpred sa udial v auguste roku 1620, keď sa oženil s Elizabeth Bourchierovou, vojvodkyňou z Northumberlandu a dvornou dámou kráľovnej Kataríny Parrovej. Ich manželstvo bolo šťastné, čoho dôkazom bolo deväť detí, pričom okrem rodinného blaha prinieslo Oliverovi prospech aj v jeho politickej kariére, keďže Elizabethin otec James Bourchier bol bohatý londýnsky obchodník s nehnuteľnosťami v Essexe s konexiami na vysokú šľachtu. Vďaka týmto kontaktom odštartovala Cromwellova závratná politická kariéra, keď v roku 1628 prvýkrát zasadal na rokovaniach parlamentu ako zástupca rodného kraja Huntingdon. Už na tomto rokovaní sa znovu naplno prejavili konflikty medzi parlamentom a kráľom Karolom I. Dôvodom dlhotrvajúcich sporov sa stala snaha kráľa vládnuť absolutisticky, bez ohľadu na právomoci parlamentu chcel svojvoľné vyberať dane, slúžiace na pokrytie nákladnej politiky krajiny, ale aj na neskromný súkromný život panovníka a jeho rodiny. Keď k tomu pripočítame náboženské problémy, nakoľko samotní puritáni boli rozdelení na dve nezmieriteľné skupiny: presbyteriánov a independentov (k independentom patril aj Cromwell) a svadbu Karola I. s katolíčkou - francúzskou princeznou - Máriou Henriettou , tak otvorený rozbroj bol len otázkou času.
Karol I. v roku 1628 zvolal parlament, nakoľko potreboval získať ďalšie financie potrebné na vedenie nákladnej vojny so Španielskom, parlament mu na to odpovedal vydaním Petície práv (tzv. Petition of right, neumožňovala zvýšiť dane bez súhlasu parlamentu), vymedzujúc pevne právomoci medzi obomi vládnucimi stranami. Túto petíciu, symbolizujúcu prvé oficiálne vystúpenie snemovne proti Karolovi I. vlastnoručne podpísal aj Cromwell a zaradil sa tak definitívne do radov rebelov. Po roku neúspešných rokovaní Karol I. parlament v roku 1629 rozpustil, zároveň uzavrel mier s Francúzskom a Španielskom (keďže by nemohol financovať vojny) a ďalších 11 rokov vládol absolutisticky, bez zvolávania snemovne.
Oliver Cromwell sa počas tridsiatych rokov 17. storočia trápil s depresiami a finančnými problémami, doslova sa len pretĺkal zo dňa na deň. Bol nútený predať takmer všetok svoj majetok okolo Huntingdonu a prenajať si statok v St. Ives, kde pracoval ako farmár až do roku 1636, kedy Cromwellov bezdetný a ovdovený strýko sir Thomas Steward zomrel, pričom mu prenechal podstatnú časť dedičstva, vrátane domu vedľa kostola Panny Márie v Ely a pozíciu zberateľa desiatkov v dvoch farnostiach: Ely St. Mary a Svätá trojica. Toto dedičstvo bolo ako dar z nebies, prostredníctvom neho sa dostal z najhoršieho a ešte viac zahorel pre vec puritánov v myšlienke posilnenia vplyvu parlamentu. V časoch keď anglikánska cirkev pod vedením Karolovej manželky naberá „nebezpečný“ smer rímskeho katolicizmu, Cromwell využíva situáciu a spoločne s ďalšími vplyvnými spoločníkmi vyčkáva na svoju šancu zažiariť.
Príležitosť mu ponúkol ako naservírovanú na striebornom podnose samotný kráľ a jeho verný lokaji. Despotický panovník z dynastie Stuartovcov totiž vyberaním lodnej dane netaktne presadzoval svoju anglikánsku cirkev v presbyteriánskom Škótsku, čo v konečnom dôsledku spôsobili krvavé povstanie, ktoré donútilo kráľa opäť zvolať parlament. Po tomto chybnom rozhodnutí opozíciu voči svojej osobe už nemohol zastaviť, hoci sa o to pokúsil radikálnym spôsobom, keď chcel v januári 1642 so 400-člennou ozbrojenou jednotkou priamo v parlamente zatknúť piatich vodcov parlamentnej opozície vrátane Olivera Cromwella, zastupujúceho mesta Cambridge. Nevinne vyzerajúca roztržka sa zvrtla do občianskej vojny, pričom Oliver Cromwell okamžite využije svoje vojenské schopnosti a postupne sa prediera do čela revolučného hnutia. Jeho moc vzrástla vďaka presadzovaniu armády nového typu, zloženej z dobre vyničených, platených a skúsených žoldnierov.
Elitné jazdectvo pod jeho velením spečatilo vlečúcu sa 9-ročnú vojnu v prospech parlamentu v rozhodujúcej bitke pri Marston Moore (1644) a Naseby (1645). Vďaka Škótsku, meniacemu bojujúce strany podľa aktuálnej situácie, sa kráľovi podarilo ujsť na sever krajiny, kde sa pokúšal o znovunadobudnutie moci. Táto snaha vyústila do druhej občianskej vojny, ktorá zároveň znamenala absolútny koniec snahám Cavalierov a vydanie kráľa do rúk parlamentu. Po súde nazývanom aj krutou nutnosťou a následnom vynesení rozsudku nad „zradcom národa“ bol Karol l. nemilosrdne sťatý. Proti tejto poprave sa postavili zarytí presbyteriáni, preto sa ich Cromwell rozhodol zbaviť jednoducho tým, že ich na ďalšie zasadania parlamentu už nepustil a vyhradil v ňom miesto výhradne pre oddaných indenpendentov. Po monarchovej smrti už takmer nič nestálo Cromwellovi v ceste, aby uskutočnil svoj sen – vyhlásenie republiky. V krajine sa o moc podelili parlament a mocnejšia štátna rada na čele s Lordom protektorom, ktorý sa chopil neobmedzenej vlády. Vysporiadal sa s poslednými zástancami monarchie, využívajúci pri tom podporu katolíckeho Írska sa pod zámienkou Božieho rozhodnutia rozhodol počas invázie „smaragdového ostrova“ zmasakrovať tisícky civilistov vrátane žien, starcov či detí. Následne vojensky porazil kráľovho syna Karola II. v Dunbare (1650) a Worcesteri (1651), čím definitívne zasadil smrteľný úder vládnucej dynastii a ukončil nejednotnosť národa.
Jeho kritike neunikol ani novo nastolený parlament, ktorý obvinil z korupcie a v apríli 1653 ho s príznačnou ráznosťou, po teatrálnom zhodení predsedu parlamentu zo stoličky, ako lusknutím prsta za pomoci ozbrojencov rozpustil. Následne zostavil nový parlament zložený z ctihodných veriacich mužov (tzv. „parlament svätých“), v skutočnosti to bol však len ďalší stupienok na rebríčku k absolútnej moci, nakoľko aj ten o pár mesiacov rozpustil pre neschopnosť poslancov dohodnúť sa a na základe ústavného dokumentu (tzv. „nástroju vlády“, angl. „Instrument of Government“). V decembri 1653 sa Cromwell stal lordom protektorom - fakticky neobmedzeným vládcom Anglicka. Vládol oveľa tvrdšou rukou ako ktorýkoľvek monarcha pred ním, zavádzal zákony v duchu puritánskej mravnosti, obmedzil súboje, dostihy, trestal alkoholizmus, v nedeľu dokonca zakázal otvárať obchody, krčmy či divadlá. Rovnako vypracoval dôslednú sieť tajných agentov a v roku 1655 rozdelil krajinu na 11 vojenských okresov, aby ju mal lepšie pod kontrolou.
Republiku za jeho vlády trápili najmä neprekonateľné finančné ťažkosti pretrvávajúce ešte z obdobia vlády Stuartovcov, tie vyústili až do bodu, keď štátna pokladnica v roku 1658 zbankrotovala. Úspešnejšia bola skôr jeho zahraničná politika, vo vojne so Španielskom sa Anglicku podarilo získať bohaté srdce Karibiku a rozšíriť svoj zaoceánsky vplyv. V roku 1657 mu bola ponúknutá kráľovská koruna (v skutočnosti sa tak mala obmedziť ústavne jeho vtedajšia až diktátorská moc), ktorú však apelom na starý zákon a so slovami: „Nebudem znova budovať Jericho.“ odmietol. Posledné roky života prežil v podstate v izolácii a vďaka odhaleniam chystaných atentátov na jeho osobu dôveroval iba rodine a rokmi osvedčeným generálom. Celý život bojoval za zrušenie monarchie a posilnenie moci parlamentu, čo sa mu ťažkou a často krvavou prácou nakoniec aj podarilo. Dúfajúc, že jeho celoživotné dielo ho prežije, odovzdal pomyselné žezlo moci synovi Richardovi.
Samotný Lord protektor zomrel 3. septembra 1658 na opakované záchvaty malárie, na ktorú prvýkrát ochorel počas bojov v Írsku po celkovom fyzickom aj duševnom vyčerpaní. Milovaný potomok však nenaplnil otcove nádeje a nepokračoval v jeho šľapajach, emigroval do Francúzska a v roku 1660 bola v Anglicku obnovená monarchia. Na trón zasadol syn mŕtveho panovníka Karol II. Stuart a Cromwellov krvopotne zrealizovaný celoživotný sen sa tak rozpadol ako domček z kariet. Vybratie Cromwellovho tela z hrobu a následná symbolická poprava odťatím hlavy bola len márnou snahou odstrašiť podobných revolucionárov v snahách o štátny prevrat, keďže ako z histórie dobre vieme, absolutistické vládnutie nemalo nakoniec dlhé trvanie ani v Anglicku a ani v iných častiach Starého sveta.
