Panovník a despota, ktorý posilnil postavenie Anglicka.
V druhej polovici 15. storočia sa Anglicko nachádzalo v nezávideniahodnom stave. Porážka od odvekého rivala v Storočnej vojne a následné mocenské zápasy o následníctvo, ktoré vyvrcholili Vojnou ruží, zanechali krajinu v troskách. Až po skončení spomínaného občianskeho konfliktu a nástupom mocného rodu Tudorovcov sa vnútorné pomery v ostrovnej krajine postupne konsolidujú, pričom sú položené prvé základy pre budúcu celosvetovú ríšu. Vláda novej dynastie však nebola úplne bez komplikácií, rozkol s pápežskou autoritou istým spôsobom rezonuje dodnes v podobe takzvanej anglikánskej cirkvi, o vznik ktorej sa nemalou mierou zaslúžil druhý Tudor na tróne – Henrich VIII.
Henrich VIII. sa narodil 28. Júna 1491 ako tretie dieťa Henricha VII. a Alžbety z Yorku. O jeho skorom živote veľa nevieme, keďže právoplatným nasledovníkom trónu bol jeho starší brat Artur. Dobové spisy preto len okrajovo opisujú 10-ročného Henricha ako talentovaného hudobníka, úžasného atléta, lukostrelca a poľovníka. Vlastnil služobníctvo, ministrov a dokonca aj chlapca na bičovanie, ktorý bol trestaný vždy, keď mladík spravil niečo zlé. Úplná pozornosť sa naňho upriamila až v roku 1502, kedy bol po smrti kráľoviča menovaný princom waleským a z iniciatívy svojho otca zasnúbený s bratovou vdovou – Katarínou Aragónskou. V tomto prípade išlo najmä o premyslený politický ťah, keďže kráľ chcel udržať dobré vzťahy so španielskou korunou. Po smrti Henricha VII. a zároveň štyri dni pred svojimi osemnástimi narodeninami, zasadá mladý Henrich na anglický trón. Krátko predtým sa koná svadba, na ktorej ešte málokto tuší, že Katarína bude iba prvou z celkovo šiestich kráľových manželiek. V tom čase je mladý Tudor na dvore nesmierne populárny, známy je ako milovník lovu, zábavy a tanca. Už v tomto mladom veku však používal nástroj, ktorý sa neskôr pre jeho panovanie stal pomerne bežným – politické popravy. Počas prvých rokov jeho vlády nechával štátne záležitosti v rukách svojho radcu a kancelára Thomasa Wolseyho, ten mnohokrát drží v rukách takú veľkú moc, že ho neoficiálne prezývajú aj druhým kráľom. V roku 1511 sa Henrich pridal na stranu svojho svokra Ferdinanda a pápeža Júliusa II. v ich konflikte proti francúzskemu kráľovi. Išlo o pomerne nevýznamnú vojnu, Henrichove víťazstvá v bitkách na starom kontinente však poslúžili propagande za účelom zvýšenia jeho obrazu v očiach domáceho obyvateľstva.
Aj keď sa Henrichovi v zahraničnej politike darilo, jeho súkromie bolo poznačené mnohými tragédiami, keďže kráľovná viackrát potratila, prípadne sa novorodenci dožili len niekoľkých mesiacov. Jediným žijúcim potomkom kráľovského páru sa tak stala Mária, ktorá však bola pre Henricha nedostačujúca, keďže sa fanaticky upäl na myšlienku mužského nasledovníka. Bál sa totiž, že bez syna vzniknú po jeho smrti konflikty o korunu. V roku 1525 sa zahľadel do dvornej dámy Anny Boleynovej a začal sa pohrávať s myšlienkou na zrušenie manželstva, čo v tej dobe nebol bežný jav. Aby sa tak mohlo stať, potreboval súhlas pápeža. V Európe sa však medzitým zmenila politická situácia, zomrel ako Ferdinand II. tak aj cisár Svätej ríše rímskej a najmocnejším mužom na kontinente sa stal ich nasledovník Karol V., ktorý bol zároveň Kataríniným synovcom. Henrich prostredníctvom svojho radcu žiadal pápeža o zrušenie manželstva, ten však zo strachu pred nahnevaním Karola odmietol. Henrich sa však nenechal odradiť, Thomasa Wolseyho zbavil moci a uväznil (krátko na to bývalý kancelár zomiera), odtrhol sa od katolíckej cirkvi a v roku 1533 sa s Boleynovou tajne oženil. To viedlo k jeho exkomunikácii a de-facto k začiatkom anglikánskej cirkvi.
Ešte v tom istom roku sa Henrichovi a Anne narodila dcéra Alžbeta, ktorá v budúcnosti zasadla na trón a ukončila vládu Tudorovcov. Druhým najmocnejším mužom v krajine sa stal kráľov blízky radca Thomas Cromwell. Ten pomohol Henrichovi stať sa hlavou novej cirkvi a prostredníctvom rušenia kláštorov mu nahromadil obrovské bohatstvo. Avšak ani majetok a moc nepriniesli Henrichovi mužského potomka, po dvoch Anniných potratoch ju v roku 1536 obvinil z nevery a nechal verejne popraviť. Počas tohto obdobia si kráľ začal pomer s Jane Seymorovou. Tá mu v roku 1537 konečne dala vysnívaného syna Eduarda, pri pôrode však nastali komplikácie a krátko po ňom nová kráľovná zomrela. Pri konsolidácii moci v tomto období Henrich často bez milosti vešal, upaľoval a stínal nepohodlných luteránov a šľachticov. Obhajoval sa tým, že každý pokrok musí priniesť obete. Začal si tak budovať povesť despotu, na jeho verejnom obraze mu nepridalo ani to, že vystriedal už tri manželky. Medzitým kráľov radca Cromwell na podnet svojho panovníka začal hľadať ďalšiu vhodnú nevestu, ktorou mala byť z politických dôvodov dcéra nemeckého protestantského vodcu Anna Klevérska. Po jej príchode na anglický dvor však Henrich zistil, že ju nepovažuje za príťažlivú a odsunul ju z politického života na perifériu. Cromwell bol čoskoro, aj na základe tohto zlyhania, uväznený a popravený. Ešte v tom istom roku sa Henrich oženil s mladou a pohľadanou Katarínou Howardovou, ktorá ho ale podvádza, a tak v roku 1542 prišla na popravisku o život.
Rok na to si vzal vdovu Katarínu Parrovú, ktorá mala byť jeho poslednou manželkou. Henrichov imidž na verejnosti, ale aj v politickej sfére, bol teraz na pomedzí výsmechu a strachu z tyranie. Hovorí sa, že počas jeho vlády bolo popravených vyše 70,000 ľudí. V roku 1542 sa v konflikte medzi francúzskym kráľom a cisárom nemeckej ríše pridal na Karolovu stranu, čím obnovil konflikt so Škótmi, ktorí boli na strane Francúzov. Aj napriek upadajúcemu zdraviu však dokázal svojich severných susedov absolútne rozdrviť. O dva roky neskôr sa na podnet svojej manželky uzmieril so svojimi dvoma dcérami Máriou a Alžbetou, ktoré v minulosti vyhlásil za nelegitímne. Vrátil im dokonca aj možnosť zdediť trón, avšak až po smrti Eduarda. V tomto období bolo už každému zjavné, že kráľov koniec sa neodvratne blíži, Katarína mu bola v tých časoch skôr opatrovateľkou, než manželkou. Napokon 28. januára 1547 Henrich zomiera v obrovských bolestiach a na trón nastupuje jeho iba 10-ročný syn Eduard.
Aj keď nepatril medzi najväčších štátnikov či vojvodcov, do anglických dejín sa Henrich zapísal ako významná osobnosť. Podporoval vzdelanie a výstavbu loďstva, čím položil základy anglickému koloniálnemu systému. Na konci svojho života bol samoľúbym despotom a úspechy, ako napríklad vytvorenie jednotného národa Anglicka a Walesu či odluka anglikánskej cirkvi od pápežskej autority, nezaujali historikov natoľko ako jeho intrigy a pestrý osobný život.
