Aj po nešťastnej udalosti a iba s časťou lebky je Jakub vzorom sily, odhodlania a pokory (Rozhovor)

Úvodom by som sa rád poďakoval nášmu čitateľovi Jakubovi Č., ktorý ma kontaktoval na email o tom, že vo svojom okolí pozná chalana, svojho menovca, ktorý, podľa jeho slov, je po istej nešťastnej udalosti vzorom pre ľudí vo svojom okolí. Musím povedať, že Jakubov príbeh ma počas nášho rozhovoru zaujal natoľko, že som sa tešil na moment, kedy rozhovor zverejníme. Pre mňa osobne ide o najemotívnejší rozhovor, plný úprimnosti, pokory a značnej intimity. A mne je veľkou cťou, že vám o živote Jakuba Rehma (26) porozpráva osoba na to najpovolanejšia - on sám.

Ahoj, Jakub, mohol by si sa, prosím, na začiatok predstaviť našim čitateľom?

Zdravím všetkých ľudí, ktorí čítajú Refresher. Pochádzam z Námestova, malého mestečka na hornej Orave. Mám 26 rokov a som na invalidnom dôchodku. 

Mohol by si, prosím, prezradiť, prečo si v takom mladom veku na invalidnom dôchodku?

Nedá mi sa ťa neopýtať, aké to bolo žiť 9 mesiacov bez časti lebky.

Tie opovrhujúce pohľady ľudí si pamätám dodnes, keď som sa raz za čas potreboval prejsť. S mojím vystrašeným pohľadom a obviazanou hlavou so šiltovkou SWAG som vyzeral ako najhorší raper na Slovensku. 

Ako dopadla druhá operácia?

Operácia dopadla dobre, vrátil som sa domov, chodil na rehabilitácie. Uvedomoval som si, čoho som vlastne schopný a načo môžem zabudnúť, no netrvalo to dlho a po čase sa mi implantát zapálil znova. Už som bol zranený a zúfalý - každý deň mi to hnisalo, mamina mi pravidelne musela prezliekať vankúše. Nie je nič príjemné, keď vám permanentne niečo vyteká z hlavy. Zvlášť na verejnosti, napríklad v obchode. Takže nasledovala ďalšia operácie, počas ktorej mi implantát vybrali. Vrátil som sa domov a zmierený s osudom starého mládenca a s polovicou hlavy som žil iba v snoch.

Dodnes mávam hrozné sny. Prešlo pol roka a na kontrole mi povedali, že mi implantát dajú naspäť, ale urobia to inak. Ihneď nasledoval plač - už som nechcel dookola zažívať neúspešné operácie. Povedal som, že implantát nechcem a radšej budem žiť s polovicou lebky, keďže vtedy mi to aspoň nehnisalo. Nakoniec ma mama prehovorila, nejako sa niečo vo mne zmenilo a začal som si hovoriť, že sa tá operácia podarí a že to bude fajn. Tak som zase išiel do Ružomberka, kde ma operovali a doktor mi vravel, že je to super. Konečne sa implantát prijal, tak som mal malú bitku vyhranú a bol som šťastný, že už mám to najhoršie za sebou. No pri pohľade do zrkadla som si začal všímať sám seba - pribral som, bol som slabý a pri pohľade na seba sklamaný, lebo som si uvedomil, že aj keď si možno raz nájdem dievča, pravdepodobne nebude pekné a určite nie zdravé, hoci tu šanca, samozrejme, bola. Na kontrole mi doktor povedal, že sa to hojí, tak som sa ho spýtal, či môžem aspoň po polroku začať cvičiť. Odpovedal, že áno - pomaly a s vlastnou váhou. Šiel som domov konečne šťastný. 

Deväť mesiacov bez časti lebky

 

Takže to, ako si sa napokon dostal k cvičeniu, bolo vlastne úplne logickým krokom.

Áno, máš pravdu. Bol som sklamaný z toho ako vyzerám a ako vyzerajú oproti mne chalani zo sídliska. Navyše som jedného dňa úplnou náhodou stretol dievča. Bolo úžasné. Bol to ten typ dievčaťa, ktoré som mal stretnúť ešte zdravý. Bol som z nej úplne hotový, lebo bola krásna, jednoduchá a zábavná. Mali sme si čo povedať, tak sme sa spriatelili na Facebooku a všimol som si, že lajkovala fitness stránky. Tak tom si jednoducho povedal, že toto je šanca, že na to mám a že ona je dôvod, prečo som od života dostal druhú šancu. Kontaktoval som kamaráta Mareka, ktorý pracoval vo fitku a začal sa mi venovať. Spočiatku som sa triasol a nezvládal ani základné cviky. No on mal aj napriek tomu so mnou trpezlivosť a hecoval ma. Strašne mu ďakujem za to, že ma podporoval a ukázal mi, ako ich správne cvičiť. Trvalo síce dlho, kým som ich zvládol, aj to tých základných cvikov bolo iba niekoľko, no postupne som niečo schudol a psychicky sa cítil čoraz lepšie. Postupne som upravil stravu a celý ten kolotoč cvičenia ma začínal čoraz viac baviť. Už rok a pol cvičím pod Marekovým dohľadom. Som vďačný, že takého človeka mám vo svojom živote. Pomohol mnohým ľuďom, už je z neho profesionálny tréner a my dvaja sa navzájom neustále hecujeme a pomáhame si. 

 

Rok a pol nie je krátka doba. Znamená to, že ťa cvičenie naozaj pohltilo a je teraz súčasťou tvojho ja? Ako často do týždňa chodíš cvičiť?

Cvičenie ma úplne pohltilo, je to môj životný štýl. Fitko, ktoré navštevujem, je super, ľudia v ňom sú tiež super - vždy poradia, povzbudia a môžeme sa spolu rozprávať o čomkoľvek.

 

Si aj fanúšikom kardia alebo ťa to tiahne len k činkám?

Nie som fanúšikom kardia. Teraz mi Marek nastavil intenzívny tréning, ktorý mi úplne vyhovuje a mojím kardiom sa stala tak akurát cesta pešo domov, keďže vodičský preukaz mať nemôžem.

 

Akým obmedzeniam v rámci tréningu sa musíš poddať - čo by si chcel, no nemôžeš cvičiť, kvôli tvojmu zraneniu?

Najviac ma hnevá, že nemôžem cvičiť s ťažkými váhami, napríklad benchpress, pri ktorom mávam úplné tlaky v hlave. Ďalej nemôžem drepy, kráľovský cvik a nevyhovujú mi ani jednoručky, nakoľko polovicu tela používam úplne inak. 

 

Prezraď nám teda niečo viac o tvojom tréningu. Ako vyzerá a akým štýlom cvičíš?

Cvičím podľa toho, ako mi dovolí telo. Niekedy šesť dní do týždňa, niekedy len dva-tri. Keď sa zobudím s bolesťami hlavy alebo sa od rána trasiem, v takom prípade ani necvičím. 

 

Hovoril si aj o zmene v rámci stravy. Snažíš sa teda jesť nutrične hodnotné potraviny a dbáš na dostatok bielkovín. Aké zmeny v rámci výživy ešte nastali?

Po zobudení vypijem aspoň tri decilitre čistej vody, väčšinou nasilu. Každé ráno si dávam za hrsť goji. Do obeda jem, na čo mám chuť. Poobede už jem menej sacharidov a na večeru bielkoviny, zdravé tuky a pred spaním kazeín, tvaroh. Počas dňa si trikrát namiešam proteín, popri tom pijem iba čistú vodu a čaje. 

 

Spomínal si aj úžasné dievča. Povedz nám niečo o ňom.

Na ňu určite zabudnúť nesmiem. Dominika je dievča, do ktorého som sa zaľúbil na prvý pohľad. Pamätám si, ako sa ma môj ošetrujúci lekár na kontrolách vždy na odľahčenie situácie pýtal, či som si už našiel frajerku. Smiali sme sa, že si musím nájsť takú, čo má tiež jazvu. Nezávisle od toho sme sa začali stretávať a neskôr sa zistilo, že má chorobu ako možno jediná na Slovensku, pri ktorej jej platničky zle rastú tak, že zasahujú do jej chrbtice. Musela podstúpiť operáciu a my sme sa spoznali v čase, keď mala tesne pred zákrokom, po ktorom jej na chrbte ostala veľká jazva. Chodili sme spoločne na rehabilitácie a ja som vždy žiadal personál, aby nám naplánovali procedúry v rovnaké dni. A tak sme randili na rehabilitáciách, čo nás ešte viac zblížilo. Ani jeden z nás to v živote nemáme ľahké, no vďaka tomu sa na svet pozeráme rovnako - jednoducho sme sa našli. Som za to naozaj vďačný, že sa mi dievča ako ona priplietla do cesty a zmenila mi život. Dominika je mojou motiváciou, mojím cieľom a hnacím motorom, bez ktorého by som nevedel, čo v živote chcem a čo mám robiť. 

 

Jakub a Dominika

 

Ostali ti po úraze nejaké následky?

Zakopávanie, neistota pri chôdzi a oslabená celá ľavá časť tela. Ďalej bolesti hlavy, závrate, nepríjemne pocity v žalúdku, pískanie v ušiach a studený pot. Našťastie, nemám to stále. Väčšinou tieto záchvaty mávam raz - dvakrát do mesiaca. Nesmiem zabudnúť ani na psychické problémy. Ale tie radšej nechajme tak. 

 

Neoľutoval si niekedy, že si sa tomu chalanovi pred 6 rokmi prihovoril? 

Myslím na to každý deň, aj keď by som bol radšej, keby mi to nechodilo po rozume. Či ľutujem? Aj áno, aj nie. Je mi ľúto, čím si prešla mama a celá rodina. Je mi ľúto aj to, že som veľmi veľa stratil. To mi ale na druhej strane dalo do života celkom iný pohľad na svet, na rodinu, na hodnoty, na všetko, čo som bral ako samozrejmosť, no už viem, že je to dar a som vďačný, že tu ešte s vami som. Teším sa, že môžem sám kráčať a žiť. Ľutovať - neľutovať, snažím sa na to nemyslieť. Bolo to naše najhoršie obdobie a poznačilo to celú moju rodinu.  

 

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Plány do budúcnosti by som si rád nechal pre seba, lebo by stratili na sile. Chcel by som sa však určite osamostatniť. Nechcem však žiť v podnájme a platiť niekomu za jeho byt. Rád by som si postavil skromný dom s vysokým plotom a rodinkoval sa. Ďalším mojím snom je mať vlastného sponzora, nakoľko dávam väčšinu svojich peňazí z dôchodku na proteín a BCAA. Občas som dostal proteín od známych a kamarátov a je to úžasný pocit, keď ťa niekto podporí. Chcel by som byť ešte lepší a lepší, aby som raz mohol radiť ľuďom so stravou, pretože strava je základ. Cvičím polhodinu pár cvikov s malými váhami, no stravu dodržujem na 95 percent a skúšam, koľko čoho môžem a aký to má na mňa dopad. 

 

Čo by si rád odkázal záverom?

Chcel by som sa poďakovať celej mojej rodine a skvelým ľuďom okolo mňa. Ďalej Active Sports, neurochirurgickému oddeleniu vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku a celému zdravotníckemu personálu v Trstenej, Martine a Kováčovej. A pre čitateľov Refresheru mám iba tri slová - pokora, úcta a skromnosť.