Mal podiel na Pearl Harbor, Black Hawk Down, Dračom srdci či Kráľovstve nebeskom, no a nám poskytol rozsiahly rozhovor o tom, aké je to byť kaskadérom.
V rámci informovania o úspešných, i keď v širokých kruhoch verejnosti, a najmä pre našich mladších čitateľov, neznámych ľuďoch zo Slovenska a Česka, ktorí už čo-to vo filme dosiahli, sme si pre vás pripravili skvelý rozhovor s jedným z najkompetentnejších kaskadérov a koordinátorov na Slovensku a v Česku, Gustávom Kyselicom. Ide síce o dlhý rozhovor, garantujem vám však, že sa pri ňom zabavíte, dozviete množstvo zaujímavých informácií a určite budete aj o niečo múdrejší.
Ste zakladateľom divadelno-kaskadérskej spoločnosti Borseus, ktorá ma za sebou skutočne plodnú minulosť. Vznikla skutočne symbolicky, 17. novembra 1989. Môžete nám prezradiť, prečo ste sa ju rozhodli pomenovať práve BORSEUS, resp. čo jej názov demonštruje? Zároveň sa našim čitateľom môžete predstaviť.
Volám sa Gustáv Kyselica a narodil som sa v roku 1951. Skupinu BORSEUS sme naozaj založili 17. 11. 1989, ale nie symbolicky, keďže sme o 10-tej ráno pri podpisovaní zmlúv ani nechyrovali o tom, čo sa v Prahe ešte večer odohrá. K názvu našej divadelno-kaskadérskej spoločnosti ma inšpiroval starodávny názov. Borseus bol pre niektoré krajiny niečo ako starogrécky boh Zagreus alebo vták Fénix, ktorý je nesmrteľný a vždy sa zrodí z vlastného popola. Vybral som si ho aj preto, že jednotlivé začiatočné písmená, ak prižmúrime trocha oči, reprezentujú 7 cností chlapa a rytiera a ktoré by mali byť posolstvom pre každého muža aj dnes. B = bojovnosť, O = odvaha, R = rýchlosť, S = sila, E = elegancia, U = úcta a S = skromnosť.
Dračie srdce (pán Kyselica je druhý zľava)
Kedy vám prvýkrát učarovala tvorba kaskadérskych kúskov? Začínali ste pôvodne so šermom, potom sa vašou láskou stali kone, že? Ako ste sa dopracovali k jednotlivým koníčkom?
Nuž, toto sú dve ľahučké otázky, o ktorých by sa dala napísať aj kniha (a o tom viem svoje, keďže som jednu aj napísal, smiech). Áno, celé to začalo šermom s historickými zbraňami začiatkom roku 1974. K šermu som sa dostal úplnou náhodou. Pôvodne som totiž vyučený opravár ťažkých strojov a zariadení. Jedného dňa môj vtedajší kolega, Lajo Lačný, doniesol pod pazuchou niekoľko kordov, ktoré chcel opraviť. Popritom si ma začal doberať a vyzval ma na súboj (smiech). Bol veľmi prekvapený, keď som mu jeho kord vyrazil z ruky niekoľkokrát po sebe. Na to ma pozval, aby som sa prišiel pozrieť na tréning skupiny historického šermu, ktorú viedol Ing. Peter Koza. Tento „šport“ sa mi ihneď zapáčil a zostal som s touto skupinou, ktorú som aj niekoľko rokov viedol, až do spomínaného roku 1989.
Už v roku 1974 sme začali hrať rôzne šermiarske scénky. Vystupovali sme na hrade Červený kameň a neskôr sme boli prizvaní k spolupráci s Poetickou scénou SND. Pravidelne sme sa tak zúčastňovali na Kultúrnych letách na námestí Starej Radnice v Bratislave. Tieto naše divadelné skúsenosti nás postupne priviedli k hraniu a boli sme prizývaní aj do divadiel. Neskôr som pre našu skupinu začal spolu s manželkou písať scenáre a režírovať. Začiatkom 90. rokov som pôsobil v rôznych divadlách, pripravoval som choreografie na šermiarske a bitkárske scény. Nechcem, aby to znelo ako samochvála, ale iba na „Rómea a Júliu“ som robil päť šermiarskych choreografií. Tieto divadelné choreografie a réžie šermiarskych predstavení mi v mnohom pomohli pri príprave akčných scén vo filmoch. Asi aj vďaka tomu, že pri divadelnom predstavení sa nedá zastaviť a povedať: „Prepáčte, zabudol som, poďme ešte raz“. Pri plenérových (pod holým nebom, pozn.) programoch s koňmi to platí ešte viac, a preto naše tréningy boli tvrdé a mnoho ľudí sa na mňa možno aj hnevalo, no nepopustil som. A oplatilo sa! Ale to som o niekoľko rokov preskočil.
Samozrejme, ako pri každom povolaní, aj pri tom mojom nastali nečakané zvraty. Najprv nás oslovila Slovenská televízia na spoluprácu do rôznych programov a neskôr z Koliby do veľkých slovenských rozprávok. Pri rozprávke Plavčík a Vratko sme však už mali v „náplni práce“ ako historické postavy aj jazdu na koni. Trénovali sme v rôznych bratislavských jazdeckých kluboch. Bolo to veľmi nutné ovládať, keďže nároky našich objednávateľov stúpali, keďže sme začali pracovať aj na zahraničných koprodukčných projektoch (Rakúsko, Nemecko). Režisér Martin Ťapák ma obsadil do filmu Popolvár najväčší na svete ako jedného z troch kráľovských princov, a to Branislava – Slaninu. Pre túto rolu som musel vedieť jazdiť, ale aj pribrať 8 kíl, ktorých som sa doteraz nezbavil (smiech). Pre zaujímavosť, pre túto úlohu bol oslovený aj známy slovenský režisér, Jozef Bednárik.
Postupom času náročnosť filmových projektov stúpala a šerm či jazda na koni nestačili a začali sme sa tak venovať kaskadérskym výkonom - pádom zo schodov, z výšky a iným. Naše prvé kaskadérske výkony boli aj trochu bolestivé, kým sme sa zorientovali v tom, ako padať a kedy padať, ako si chrániť telo a tak ďalej. Jeden z prvých kaskadérskych výkonov sa točil na bratislavskom Sandbergu, kde sme spolu s kolegom, ktorého som strhával dolu z koňa, leteli v zdvojenom páde zhruba 10 metrov. V tom čase bola hlavná a asi jediná kaskadérska skupina, spoločnosť pána Hrabinu, s ktorou sme začali postupne úzko spolupracovať. Oni však nejazdili na koňoch a ani nešermovali. Tak sme sa pri rôzných ťažších scénach spájali a dopĺňali, no a spolupráca vyvrcholila vo filmoch ako „Rozpávka o živej vode“ či koprodukčnom seriáli „Vojna volov“. Postupne nám však pán Hrabina dával čoraz viac priestoru, pretože povolanie a rodinné starosti mu brali čas. Bolo mi veľmi ľúto, keď tento nestor slovenských kaskadérov zomrel.
Caraibi
Podarilo sa vám úspešne vycvičiť množstvo koní, napríklad Šejk si zvládol sadnúť s človekom na chrbte či vojsť do horiacej budovy. Ako dlho v priemere trvá naučiť koňa takéto kúsky a akými inými sa ešte môžete pochváliť?
Zasa otázka, na ktorú sa nedá odpovedať jednou vetou. Robili sme s rôznymi koňmi z rôznych jazdeckých oddielov. Problém však bol v tom, že to, čo sme potrebovali od koní my a filmári, tak jazdecké kluby to kone, naopak, odúčali. Napríklad, ako sa stavať na zadné nohy, biť kopytami do štítov alebo padať. To v jazdeckom klube nie je potrebné vedieť, keďže je to veľmi nebezpečné pre bežného jazdca.
A tak sme si museli zadovážiť kone vlastné. K prvým našim štyrom koňom nám dopomohli aj naši talianski manažéri a neskôr sme si za svoje vlastné peniaze prikúpili ďalších osem koní a medzi nimi aj spomínaného Šejka. Bolo obdobie, keď sme mali 52 koní a z toho 20 bolo najlepšej kaskadérskej kvality. Momentálne máme kaskadérske kone ustajnené na ranči Anna Majer, kde sa o ne stará s láskou kolegyňa Monika Fišerová a iní.
Attila Hun
Naše kone sa postupne vypracovali tak, že boli a sú až do dnešného dňa, pozývané do filmov do celej Európy. Konkrétne Šejk filmoval takmer v celej Európe. Keď si zoberiete, že kone mohli podľa predpisov denne precestovať 8 až 12 hodín a museli mať každé 4 hodiny prestávku a nocovať v normálnych stajniach, tak musíte uznať, že preprava koní je naozaj drahá záležitosť. Takže keď producenti chceli naše kone do rôznych veľkých zahraničných filmov, museli byť naozaj veľmi šikovné.
Kone sú ako ľudia a práca s nimi vyžaduje veľkú trpezlivosť a hlavne veľa lásky. Kôň musí človeku veriť. Napríklad spomínaný Šejk si dokázal po 6 mesiacoch sadnúť na povel. Po ročnom výcviku dokázal vojsť na country bále do preplnenej sály PKO a uprostred tanečného parketu za potlesku 3000 ľudí si sadol. A vôbec sa nebál. Nikdy som pri výcviku koní či nakrúcaní nepoužíval upokojujúce alebo omamné látky, koňa sme jednoducho vycvičili tak, aby nám dôveroval.
Boli scény, kde horela maštaľ a kone z nej mali vystrašene vybehnúť. Na to, aby si kone zvykli na oheň, som si nechal vyrobiť horiaci box, kde sme kone postupne navykali od maličkého ohníka až po veľké plamene tak, že pri tom zvykli dokonca aj jesť. Kone sa nám tak naučili dôverovať. Keď sa raz filmovalo, zostali všetci prekvapení. Miesto toho, aby kone z maštale vybehli z plameňov splašené, ostali tam v pokoji stáť. Došlo to až do toho bodu, že kolega Andy Hric si musel ľahnúť, aby ho nevidela kamera a doslova v pote tváre bičom vyháňal kone z horiacej maštale (smiech).
Black Hawk Down
Za Gangy v New Yorku ste boli nominovaný na významnú cenu Taurus. Doteraz mám v hlave tú masívnu scénu bitky dvoch gangov. Aké je to koordinovať také množstvo ľudí? Keď ste si uvedomili, že za nich zodpovedáte, asi vám nebolo všetko jedno.
Tu vás vyvediem trochu z omylu. Pri spomínanom filme som mal na starosti koordináciu 26 slovenských a amerických kaskadérov. V celom filme bolo 400 kaskadérov z rôznych krajín a každá skupina mala svojho, nazvime to, veliteľa či koordinátora. Naša skupina kaskadérov, ktorú som koordinoval, úzko spolupracovala s hlavným koordinátorom Georgom Agilarom. O kvalite našich kaskadérov sa môžete presvedčiť aj priamo vo filme – ak ho budete pozorne sledovať, uvidíte našich slovenských kaskadérov v oboch nepriateľských stranách bitky, pretože boli vybraní vždy pre najnáročnejšie výkony.
Nominácia na Taurusa mi veľmi polichotila. V tom čase to bola veľmi prestížna cena, keďže vo východnej Európe som patril medzi úplne prvých nominovaných (ak nie prvý). Pre kaskadéra je to niečo ako pre herca byť nominovaný na Oscara. Nebola to ale jediná cena, ktorú som získal. O rok neskôr som sa stal spoludržiteľom prestížnej americkej televíznej ceny Emmy za mini-seriál Uprising, ktorý ako hlavný koordinátor viedol Angličan Steve Griffin. A dokonca aj v Rusku som dáku tu cenu obdržal. Ale nech sa chváli práca a nie ceny.
Kedy prišiel ten zlomový moment, kedy ste sa zrazu ocitli na pľaci veľkej filmovej produkcie Pearl Harbor a ako ste v tej dobe znášali jazykovú bariéru? Účasťou na akých iných hollywoodskych projektoch sa môžete pochváliť?
Dozvedel som sa to v Litve pri natáčaní amerického miniseriálu „Attila Hun“, na ktorom som pracoval takmer 6 mesiacov ako „horse master“. Zhruba dva týždne pred ukončením som dostal pozvánku od oscarmi-ovenčeného Kennyho Batesa na nakrúcanie filmu Pearl Harbor. S Kennym sme sa poznali už roky (pracoval na Slovensku vo filme „Adrenalín“ s Christoferom Lamberom.) Vedel, že rád pracujem pri výbuchoch a ohňoch, tak si ma aj s kolegom Martinákom pozval do Ameriky, kedže vo filme Pearl Harbor o takéto scény nebola núdza. Na „Attilovi“ sme najväčšie scény mali už za sebou a už sa iba dorábali herecké veci, režisér nemal námietky, tak som Kennyho ponuku mohol prijať.
Na Pearl Harbor bola zo začiatku jazyková bariéra dosť veľká, keďže, keď si zoberiete, že tam boli kaskadéri z LA, New Yorku, Južnej Afriky, Nového Zélandu a Austrálie a všetci rozprávali po anglicky vo svojom dialekte, občas si skrátka nerozumeli. Takže sa stávalo, že s kolegom Martinákom sme medzi nimi slúžili niekedy ako prekladatelia z angličtiny do angličtiny, najmä po niekoľkých pivách (smiech).
Pearl Harbor
Čo sa týka projektov BORSEUS, ako naozaj výnimočná skupina sme sa zučastnili toľkých projektov, že sme sa postupne museli úplne vzdať plenérových a divadelných predstavení a robiť iba filmy. Napríklad také najznámejšie: Traja mušketiri, Dračie srdce, Peacemaker, Kull dobyvateľ, Atilla Hun, Gangs of New York, Behind Enemy Lines, Pearl Harbor, Black Hawk Down, Uprising, Gladiator, Johanka z Arcu (Canada-USA), Johanka Z Arcu - Luc Beson (Francúzsko-USA), Cárov kuriér, Príbeh o rytierovi s Heathom Ledgerom, Kráľovstvo nebeské, Narnia, Tristan a Izolda, Cézar, Spartakus, Vojna a Mier.
To sú len tie, na ktoré si momentálne spomeniem a kde je americká produkcia. Samozrejme, že tam boli aj iné filmy z iných krajín, a tak sme sa museli často rozdeľovať a vytvorili sme Slovenskú kaskadérsku asociáciu, aby sme mohli pokryť požiadavky, ktoré boli na nás kladené, a tak sa vyprofilovalo osem samostatných slovenských koordinátorov, ktorých som vychoval a ktorí momentálne robia po celom svete. Niektorí so mnou začínali, keď mali 15-16 rokov, a preto je úžasné sledovať, ako sa mojim „žiakom“ veľmi darí aj po toľkých rokoch a musím uznať, že v niektorých veciach sú už pomaly lepší než ja (smiech).
Práca kaskadéra je v niektorých prípadoch skutočne nezávideniahodná. Pri tejto vete mi napadne snímka XxX s Vinom Dieselom, kde to bohužiaľ skončilo až smrťou. Boli, alebo cítili ste sa niekedy vo vážnom ohrození života? Určite ste si z natáčania odniesli aj pár štichov a odrenín, ktoré z tých zranení bolo najvážnejšie?
Iste, bez štichov sa to občas nezaobíde a samozrejme, stávajú sa aj smrteľné úrazy. Ale so všetkou vážnosťou môžem povedať, že pri futbale asi zomrie viac ľudí a sú tam nepomerne vážnejšie úrazy ako pri našej práci. U nás dochádza k úrazom najmä pri tréningoch, pretože to býva človek niekedy menej sústredený, a to sa vypomstí.
Čo sa týka mojej osoby, ja mám toho na sebe dosť, štichy som si prestal počítať pri 136 (smiech). Mal som zlomené obe ruky (lakeť, zápästie), nohu - členok a odišli mi kolená a zopár stavcov. Ja ale patrím ku starej garde, kde nosiť chrániče sa akosi nepatrilo, o to viac som to vyžadoval od svojich chlapcov. Hrešili, nadávali, výcvik bol tvrdý. Ale na jednu vec som naozaj hrdý, že vždy pri akokoľvek ťažkej práci sa všetci, s ktorými som za prácou vycestoval, sa aj v zdraví vrátili domov ku svojim rodinám. Ale pre ilustráciu, vo filme Black Hawk Down, pri fast ropingu - to je keď helikoptéra dosiahne výšku cca 15 metrov a vy musíte skočiť na meter vzdialené lano a držíte sa iba rukami a nohami a ste v plnej poľnej - tak tam naši chlapci boli bezpečnejšie a rýchlejšie na zemi ako špeciálne americké vojenské jednotky (smiech).
Kráľovstvo nebeské
So spoločnosťou Borseus sme sa prvýkrát stretli už pri Vladimírovi Furdíkovi. Informácie o ňom na internete sú, povedzme, mierne nedostačujúce. Čo by ste nám o ňom mohli povedať vy ako človek, ktorý ho pozná osobne?
Vlada, alebo Furďa, ako ho voláme, poznám od jeho 15 rokov. Najprv jazdil na koni, potom začal šermovať a začal padať. Výšky mu, ako bývalému paragánovi, nerobia problémy, slušne jazdí na koni a zahrá si vo filmoch aj menšie úlohy. Bol jeden zo spoluzakladateľov skupiny BORSEUS a jeden zo základných piliérov. Je to aj on, o ktorom hovorím, že patrí medzi tých 8 ľudí, ktorí spoznali, že moje tréningy sú tvrdé, ale majú zmysel a smer.
Pri skúškach do zatiaľ-nemenovaného filmu (prepáčte, som poverčivý a nechcem to zakríknuť) sa stala zaujimavá vec: režisérovi sa tak páčila jeho robota, že začal hľadať herca, ktorý by sa naňho podobal. Kaskadér si snáď ani väčšiu poctu nevie predstaviť! Teraz momentálne robí v zahraničí a je obľúbencom režiséra RIDDLEYHO SCOTTA, no a to je to, o čom tu hovorím, príklad pre mnohých - litre potu, disciplína a tvrdá, a ešte raz, veľmi tvrdá robota prináša úspech. Momentálne je opäť v Írsku, kde natáča pokračovanie seriálu Game of Thrones ako jeden z koordinátorov. Ja mu aj touto cestou ako môjmu žiakovi a neskôr veľmi dobrému priateľovi, držím veľmi palce, aby mu zdravie aj jeho nadšenie pre prácu vydržali čo najdlhšie!
Napadá vám nejaký najbláznivejší či najbizarnejší kaskadérsky kúsok, ktorý ste podstúpili?
No, tých bolo viac: Nechal som sa týždeň zhadzovať trikrát denne naživo pred publikom dolu schodmi, bolo ich 27 a dodnes ich „poznám po mene“ - moja chrbtica si s nimi môže tykať (smiech). Nechal som sa hodiť do vody aj s koňom, skákal som na Pearl Harbor denne z 15 metrov do vody a padal medzi člny, ľudí a niekedy sa ešte aj režisér Michael Bay prišiel pozrieť, či žijem. V „Kráľovstve nebeskom“ som bil Orlanda Blooma tri dni po hlave. Za to poslal mojej dcére fotku s vlastnoručným podpisom. To snáď stačí (smiech).
A čo tak nejaký, ktorý ste odmietli čo i len skúsiť, pretože bol veľmi nebezpečný, respektíve, zrušili ste nejakú akčnú scénu, pretože by bolo náročné a nebezpečné natočiť ju? Aké silné slovo má v tomto prípade človek zodpovedný za životy kaskadérov a hercov? Dokáže si dupnúť a scénu upraviť, alebo ju musí natočiť stoj čo stoj?
Režisér je ten, čo nesie kožu na trh, a preto si vopred musí rozmyslieť, čo a ako chce točiť. Preto si všetko pripravuje dopredu a hlavne má dobrého prvého asistenta. Pri ruskej, nemeckej alebo americkej produkcii je to inak ako pri slovenských filmoch. Prvý asistent zvolá poradu, vyberú sa scénare a prechádza sa strana po strane a replika po replike. Asistent nanáša režisérové požiadavky a akýkoľvek problém sa dá na mieste vyriešiť.
Ja, ako koordinátor kaskadérov, mám naozaj silné slovo a neraz som ho aj využil. Bývajú režiséri, ktorí si na pľaci zmyslia nejaké novinky a majú rôzne predstavy, ale ak sa mi zdá niečo ťažko zrealizovateľné, alebo by bol výkon nebezpečný, tak to, samozrejme, môžem zastaviť.
Zrušil som napríklad zbytočné naháňanie koní hore hradom Devín, keď si režisér povedal, že ešte potrebuje taký či onaký záber. Zašiel som za producentom a povedal som: „Toto je poslednýkrát, čo tie kone po tomto tvrdom povrchu pobežia, tak nech si režisér dobre rozmyslí, čo ešte chce, lebo nedovolím mrzačiť kone!“
Alebo v „Tristan a Izolda“ - chlapčisko padal z koňa asi desaťkrát, keď som sa to dozvedel, tak som tam dobehol, zobral som hlavného koordinátora a išli sme k režisérovi a povedal som: „Koniec, stačilo!“
Dokonca náš učiteľ, Paul Weston, zašiel až tak ďaleko, že odišiel z filmu a povedal, že nie je ochotný mrzačiť ľudí.
Dračie srdce
Práca na ktorom filmovom projekte bola pre vás najnáročnejšia/najmasívnejšia?
Každý filmový projekt je náročný, lebo je to nový projekt a všetko treba pripraviť a ide aj o prácu s novými ľuďmi. Čo sa týka masívnosti, tak to boli ruské a americké veľkofilmy ako Attila Hun – tu sme pracovali s takmer 300 koňmi a ja som ich koordinoval, robil som „horse mastera“, Spartakus či Gangy v New Yorku (tu sa zúčastnilo 400 kaskadérov z celého sveta). Zmieniť môžeme aj Kráľovstvo nebeské a ruské filmy Vlkodav z rodu šedých psov a Taras Bulba, alebo aj taliansku sériu „Caraibi“, kde sme boli celé dni na otvorenom mori.
Podarilo sa vám odniesť si z natáčania nejaký suvenír, prípadne inú zaujímavú spomienku alebo zážitok?
Pri nakrúcaní rozprávky Fantaghiro 3 nám talianská produkcia Amfree nevyplatila poslednú dávku dohodnutého honoráru a môj priateľ a učiteľ, Freddy Unger, nám dal kľúče od skladu s rekvizitami a povedal „Gusto, zoberte si všetko, čo chcete do výšky honoráru a kľúče mi hoď do schránky v hoteli“. Otočil sa a odišiel. Prišli sme s nákladnym autom (smiech) a vybrali sme si. Okrem zbraní a rôznych potrebných vecí k výkonu povolania som si zobral 2 sochy samurajov, ktoré mi dodnes zdobia záhradu a sú predmetom obdivu mnohých okoloidúcich na prechádzke.
Peacemaker
A čo vojna? Vieme, že ste si svoje odslúžili, určite máte teda nejaké zážitky, mohli by ste nám o nejakom povedať?
Slúžil som začiatkom sedemdesiatych rokov a vojna mi v mojej neskoršej práci veľmi pomohla - ako vojak prvého sledu v zaisťovacej jednotke som pracoval s rôznymi zbraňami a výbušninami. Zúčastnil som sa mnohých výcvikov a cvičení, z ktorého najväčšie bolo cvičenie vojakov Varšavskej zmluvy - „Štít 72“. Spomienky naňho ešte dnes nebývajú vždy veselé.
Vďaka vašej práci kaskadéra ste určite navštívili množstvo krajín. Ktorá z nich vám najviac učarovala a prečo?
Taliansko, lebo som ho navštevoval veľmi často. Stretol som sa s mnohými vynikajúcimi ľuďmi počas našich živých vystúpení. Najviac sa mi páčia Benátky, Bari a Neapol. Učarovala mi aj Kuba, je to taká konzerva – všetko tam vyzerá ako v 50. rokoch. Spôsob myslenia tamojších ľudí a spôsob ich života mi pripomínali moju mladosť – 60. roky na Slovensku. Ľudia tam žijú veľmi jednoducho a neženú sa za peniazmi a všetci boli veľmi priateľskí a milí. Skrátka, úplne iná mentalita ľudí, ako tá naša. Samozrejme, Amerika má tiež čosi do seba, konkrétne som chvíľu žil v Kalifornii a tam sa mi tiež páčilo. Až na L.A, ktoré mi pripomínalo veľkú dedinu zhruba o 150 x 150 km, v strede ktorej stojí niekoľko mrakodrapov. A nevedia ani variť kávu. A tie ich plastové kelímky „to go“ tiež nemusím (smiech).
Prejdime ku kultúre. V jednom z dávnejších rozhovorov ste spomínali, že máte v obľube historické filmy. Môžete nám prezradiť, či máte nejaký najobľúbenejší?
Jeden z mojich najobľúbenejších historických filmov je určite film Traja Mušketieri (réžia Richard Lester) s Michaelom Yorkom v hlavnej úlohe. Samozrejme, mám rád neuveriteľné množstvo historických filmov. Určite tam patria aj Bondarčukova Vojna a mier, Ben Hur s Charlesom Hestonom či pôvodný francúzsky film Bedári s Jeanom Gabenom v hlavnej úlohe.
Vojna pre volov
Čo filmy všeobecne, sledujete súčasnú tvorbu, či už hollywoodsku, európsku alebo artovú? Chodíte do kina alebo je to pre vás už pasé?
Nie, ešte stále zájdem do kina, keď ma deti vytiahnu (smiech). Samozrejme, neustále sledujem trendy a nové filmy. Rád pozorujem kaskadérske kúsky v jednotlivých scénach a všetko späté s mojím povolaním, takže si pozriem aj akčné béčkové filmy (smiech). Jeden z posledných filmov, ktoré som videl, bol Southpaw (Bojovník) s Gyllenhaalom, ktorý napriek tomu, že kamera a herecké výkony boli veľmi dobré, veľmi sklamal. Scenáristicky mi to prišlo ako vykradnutý Rocky so Sylvesterom Stalloneom, a to všetkých päť dielov. Akoby Hollywoodu už došli nápady.
Vieme o vás, že radi položíte ruky aj na knihy. Čo ste čítali naposledy a čo by ste rozhodne našim čitateľom odporučili?
Naposledy som čítal pokračovanie úspešnej trilógie S. Larsena, Milénium, ktoré napísal David Lagercrantz. Ten sa, podľa mňa, veľmi snažil udrieť skôr ako na čitateľov na americkú nôtu, ale pravdupovediac, bol som z tejto knihy dosť sklamaný. Moja manželka vravieva, že je to ako prevárať hotový guláš.
Knihu, ktorú by som ale určite odporučil čitateľom, ktorí sa zaujímajú o životy reálnych ľudí, sa volá Musashi od Eiji Yoshikawa. Je o jednom z najznámejších šermiarov v histórii Myamota Musashi, ktorý bol nielen šermiar, ale aj maliar, sochár a spisovateľ. Sám napísal knihu „Päť kruhov“, ktorá sa dodnes v Japonsku odporúča menežérom a vedúcim veľkých podnikov, hoci je niečo cez 400 rokov stará. No a nebudete mi veriť, ale na staré kolená sa vraciam ku klasikom, teraz im dochádzam na chuť, asi to je vekom...(smiech)
Taras Bulba
S hudbou to asi máte taktiež rôznorodé, že? Ste skôr na klasiku, rock alebo nepohrdnete ani kvalitnou harmonikou?
S hudbou je to podobné ako so všetkým, čo mám rád. Ak je to dobré, tak si to rád vypočujem. Vyrastal som na Beatles, ale nepohrdnem ani česko-slovenskými spevákmi alebo Alexandrovcami, Vivaldim či Bachovým koncertom. Mám rád dobrú filmovú hudbu. Jeden z mojich najväčších favoritov je Ennio Morricone, na ktorého koncert v januári sa veľmi teším.
Čomu presne sa venujete v súčasnosti? Pracujete ako poradca, prípadne ešte pomáhate pri natáčaní? Neušlo nám, že máte aj vlastný ranč.
Samozrejme, neodišiel som úplne zo scény, aj keď som mal z rodinných a zdravotných dôvodov dlhšiu pauzu. Tento rok som pracoval na šermiarskej choreografii v hre Cyrano z Bergeracu v Divadle Andreja Bagara v Nitre. V týchto dňoch sa ukončuje filmovanie pripravovanej rozprávky Juraja Nôtu, „Johankino tajomstvo“, kde som vypomáhal s akčnými scénami. Okrem toho si ma volajú komerčné televízie, kde koordinujem akčné scény do rôznych talentových súťaží, ale aj do slovenských a zahraničných seriálov. Prizývajú si ma aj niektoré šermiarske skupiny, aby som im vypomohol s výcvikom. Takže sa nemôžem vlastne ani sťažovať! (smiech)
Tristan a Izolda
Na záver vám chcem poďakovať za váš čas a úžasný rozhovor, budeme radi, ak našim čitateľom zanecháte čo i len stručný odkaz. Želáme všetko dobré.
Nuž, keď čakáte dáke „múdro“, tak z toho asi nič nebude. Môžem povedať iba to, čo som tu už neraz hovoril o sebe a o svojich kolegoch: Sú len dve cesty k úspechu – poctivá práca a obrovská dávka osobnej disciplíny. A je úplne jedno ,v akom „fachu“ človek pracuje. Buďte poctiví a choďte tvrdo za svojím snom. Niekedy to môže byť ťažké, poznám to z vlastnej skúsenosti. Stáva sa, že človeka zrazí na kolená nečakaná prekážka, alebo ho podrazia ľudia, o ktorých by to nikdy nepredpokladal. Tu však nepomôže sadnúť si a plakať nad sebou, alebo hádzať do seba poldecáky! Treba sa zdvihnúť a znovu ísť ďalej. Prípadne nakopnúť idiota, čo vás podrazil a potom makať ešte tvrdšie a vyšplhať sa ešte vyššie, ako ste boli. Poučte sa z vlastných chýb, lebo profesionalita a virtuozita vo vašom povolaní sa nedá oklamať. Ako hovoril Alexander Dumas: „Nemám čas na pomstu a idiotov, lebo musím tvoriť.“ Asi tak.
Dúfame, že sa vám rozhovor páčil, ja osobne som z neho nemohol odtrhnúť oči a modlil som sa, aby nikdy neskončil. Ak sa vám páčil, už teraz vám môžeme prezradiť, že plánujeme rozhovory s minimálne troma ďalšími tvorcami nielen hollywoodskeho formátu pôvodom z Česka a Slovenska. Niektorí z nich pracovali na Guardians of the Galaxy, Gravity či Star Wars. Ale o tom neskôr.
PS: Ak máte niekto priamy kontakt na pána Furdíka, boli by sme radi, keby ste sa nám ozvali. Radi by sme vyspovedali aj jeho. Niečo mi hovorí, že by to stálo za to, rovnako ako v prípade pána Kyselicu :)
