Než ho zabila rakovina pľúc, stihol priviesť k životu 4 skvelé postavy. Veľa toho nenahovoril, no jeho smutné oči a dlhé fúziky nám ostanú v pamäti naveky.
John Cazale je pre mnohých ľudí len tým zvláštnym hercom s fúzikmi a smutnými očami, ktorý si zahral Freda, brata Sonnyho a Michaela Corleonovcov. Niektorí z nás však vedia, že to bol skvelý herec, ktorý tomuto druhu umenia doslova venoval svoj život. Narodil sa 12. augusta 1935 v Bostone, kde aj začínal so svojou kariérou. Bol taliansky Američan, a teda mal, ako väčšina takýchto ľudí, pôvod v Sicílii. Jeho rodina tam emigrovala ešte v 19. storočí. Ako mladý študoval Oberlin College a na Boston University, kde aj promoval. Zarábal si aj ako taxikár, no peniaze pre to, aby mohol naštartovať svoju kariéru naháňal všade možne. Neskôr odišiel do New Yorku, kde sa spoznal s Al Pacinom, vtedy ďalším začínajúcim hercom. Neskôr sa o ňom vyjadril nasledovne: „Keď som po prvýkrát uvidel Johna, vedel som, že je v ňom niečo špeciálne. Vždy mal okolo seba mnoho ľudí, za čo vďačil aj svojmu príjemnému vystupovaniu.“
V divadelnej hre Line si ho všimol šéf kastingu Krstného otca, Fred Roos. Ten ho nakoniec aj predstavil Francisovi Fordovi Coppolovi, režisérovi kultového snímku. Krstný otec, okrem toho, že sa stal jedným z najlepších filmov vôbec, urobil aj zo začínajúcich hercov skutočné hviezdy (svoje by o tom vedel povedať aj Al Pacino). Jeho stvárnenie Freda bolo dokonalé. Cítili sme jeho bolesť v očiach, jeho slabšieho ducha, jeho inteligenciu i jeho slabšiu časť mozgu. Zdá sa mi, že pohľad do jeho duše, do jeho očí, sme videli prvýkrát až pri scéne, kedy nemohol zabrániť atentátu na svojho otca, Dona Vita Corleoneho. Len málokto dokázal v tvári vytvoriť toľko pocitu zúfalstva, bolesti či viny. A aj keď by sme ho za jeho činy mali nenávidieť, je nám sympatický, je nám ho ľúto a je to len vďaka schopnostiam Cazalea. Zabudnúť na scénu, kde pred Michaelom hovorí o tom, že je múdry a nie hlúpy a dokáže sa postarať o zložitejšie veci, než s akými mu Michael verí, je nemožné. Fredo dostal v Krstnom otcovi 2 oveľa viac priestoru, čo pomohlo Johnovi lepšie rozvinúť jeho charakter a ukázať divákom, aký v skutočnosti je. Citlivý, ctižiadostivý, no veľmi zraniteľný. Fredo Corleone je významná filmová osobnosť a producenti, samotný režisér a celý štáb je veľmi rád, že po dlhom hľadaní toho správneho herca natrafili práve na Johna. Celkom trefne jeho charaktery poznamenala aj Meryl Streep: „V každej postave, ktorú hral, akokoľvek bola vtipná, bolo v nej aj niečo tragické... a v každej postave, akákoľvek tragická bola, bolo v nej aj niečo vtipné.“
Ak by ste chceli vidieť tohto herca aj v inej perspektíve, pozrite si Rozhovor od Coppolu. V ňom sa smutný, zúfalý a slaboduchý Fredo mení na celkom inú postavu, než akú si v prípade zjavenia tejto tváre viacerí z nás predstavia. V Deer Hunterovi, po boku De Nira, zahral postavu Stanleyho Stosha úžasným spôsobom. Každý jeho pohyb, jeho mimika, každé jedno slovo evokovalo pocit, že sa dívate na herca, ktorý sa vžil do svojej postavy akoby sa bol pre ňu narodil. A podobne to vyzeralo s každou jeho rolou. Keď mu diagnostikovali rakovinu pľúc, dúfal, veril, že sa z toho dostane, ako každý jeho priateľ navôkol. No on sa hlavne zaujímal o to, či bude môcť hrať. Tak prebiehala aj pred-produkcia Lovca jeleňov. Vedenie Universal Studios nechcelo režisérovi Michaelovi Ciminovi dovoliť, aby ho obsadil, keďže slabol každým dňom. Tu sa ale na jeho stranu postavil Robert De Niro a Meryl Streepová, s ktorou bol už vtedy zasnúbený a hrozili svojim odchodom. Cimino ale musel natočiť všetky scény s Johnom vopred, pred všetkými ostatnými. Ku koncu natáčania sa už Cazele ledva zmohol na pár viet a vyzeralo to s ním veľmi zle. Umrel 12. marca 1978, ešte pred dokončením filmu a rok predtým, než sa dostal do kín. Išlo o veľmi smutné obdobie.
V ňom ho podporovala práve Meryl Streep. Vždy mu bola nablízku a preukázala mnoho lásky najmä pri posledných dňoch jeho života. Je o ňom známe, že mal mnoho krásnych priateliek, hoci je jasné, že nebol žiaden playboy. Panuje názor, že to bolo práve jeho osobnosťou a niečím tajomným, čo v ženách vzbudzovalo pocity, ktoré ho k nemu vždy pritiahli. V skutočnosti šlo o veľmi charizmatického a milého muža, oddaného herca a nezabudnuteľného človeka. Ako zaujímavosť vám môže poslúžiť fakt, že fajčil, čo pomohlo rakovine pľúc. V tom ale pointa ešte nie je. Vo filme Dog Day Afternoon má totiž (jeden z mála) dialóg, v ktorom odhovára ženu od toho, aby začala fajčiť, pretože to zabíja. Irónia osudu, že? Bohužiaľ som sa ale nedopátral, či sa v dobe písania scenára, respektíve tohto dialógu už vedelo o Johnovej diagnóze.
Richard Dreyfuss (áno, ten, ktorý nahovoril kampaň Aplle - Think Different) na neho taktiež spomínal v najlepšom. Nakoniec, bol to on, vďaka komu si ho všimol Fred Ross. John Cazale pracoval s najväčšími talentami a hviezdami 70. rokov - Marlon Brando, Al Pacino, Robert Duvall, Robert De Niro, Meryl Streep, Gene Hackman, Harrison Ford či Christopher Walken. Skúsil si, aké je to hrať vo filme režírovanom Coppolom či Ciminom, no a v neposlednom rade hral len v 6 filmoch. Trilógia Krstného otca (v trojke sa objavil v archívnych záberoch), The Deer Hunter, The Conversation a Dog Day Afternoon. Všetky z týchto filmov získali nomináciu na Oscara za najlepší film (a mnohé iné), pričom sa nominácia premenila na víťazstvo hneď v troch prípadoch. Sám nikdy nezískal Oscara, no mnohí o ňom dodnes tvrdia, že si ho zaslúžil. Nedostal však dostatok priestoru a my môžeme len hádať, čo by asi tak stihol vytvoriť za tých takmer 40 rokov, čo už nie je medzi nami. Osobne som si istý, že by nabral status legendy ako Pacino či De Niro. A tak, po úžasnej práci a odkaze, ktorý po sebe zanechal, dúfam, že si jeho už odteraz budete všetci pamätať. Nebol to len Fredo, volal sa John Cazale, a bol to mimoriadne nadaný herec s veľmi sľubnou budúcnosťou. Tú však zrušila zákerná choroba, ktorá ukončila jeho život v skorých 42 rokoch.
Na záver jeden citát, ktorý toho možno mnoho osvetlí a zároveň vysvetlí, ako dokázal tento herec vniesť do svojich postáv toľko života a realistického chovania.
„Občas rozmýšľam, či neschopnosť nájsť seba samého nenúti ľudí hľadať sa v niekom inom, v iných postavách.“
