Upíri či nadpozemské bytosti s krvou na ústach vás nevystrašia, ale práve naopak, rozosmejú. Predstavujeme What We Do in the Shadows.
Novozélandský fiktívny, komediálny dokument (angl. mockumentary) sa vracia k tradícii a vyzdvihuje do popredia všetky ikonografické atribúty klasického Draculu Brama Strokera - východoeurópsky akcent, staromódny šarm 19. storočia a ohnivý temperament. A robí tak s nevídane sviežim vtipom a iróniou.
Viago (Taika Waititi), Deacon (Jonathan Brugh) a Vladislav (Jemaine Clement) sú niekoľko storočí starí upíri, žijúci v dnešnom skutočnom svete mesta Wellington. Dokumentaristi sledujú ich „každonočný“ život a problémy, ktorým musia starí upíri v súčasnosti čeliť. Autori nás privádzajú do sveta, ktorý je aj napriek dnes populárnym obmenám pevne spätý s klasickými príbehmi, ktoré majú základ, či už vo filmovom alebo historickom Draculovi. Napríklad, zatiaľ čo Vladislav predstavuje inšpiráciu skôr v histórii ako Valašské knieža Vlad Ţepeş, ostatní obyvatelia domu sú skôr klasickými filmovými poctami siahajúcimi až k Max Schreckovi (a nemyslím postavu Christophera Walkena v Batmanovi). Sám predstaviteľ Viaga a zároveň režisér Taika Waititi priznáva, že inšpiráciou mu bol mix Toma Cruisa a Brada Pitta z filmu Interview s upírom (1994) a jeho mama.
Film je jedinečný práve vďaka svojmu dokumentárnemu stanovisku. Postavy sú vytrhnuté zo skutočného sveta. Netvorí ich príbeh filmu ako tomu často u podobných formátov býva. Naopak, divák má pocit, že sa do domu upírov dostáva v reálnom čase. Nachádza ich unavených, rozrušených, niektorí reagujú na kameru s pochlebovačnosťou a nadpozemskou nadradenosťou, iní si filmárov nepúšťajú veľmi k telu. Z toho taktiež pramení väčšina humorných situácií, kedy je realita atakovaná nadprirodzenými postavami, ktoré poznáme len z hraných filmov. Výsledkom je svet, ktorý je reálny, ale neskutočný zároveň. Ako príklad môžeme spomenúť situáciu, kedy Viago skypuje so svojím starým posluhovačom z Nemecka, ktorý už je starý muž a sťažuje si, prečo sa mu Viago celé tie dlhé roky neozval, a prečo z neho neurobil upíra ako mu to vždy sľuboval! Viago reaguje podobne vyhýbavo ako na starú zlomenú lásku, ktorú človek jedného dňa nečakane stretne v supermarkete. Rýchlo off, rýchlo off! To samé platí aj o situácii kedy sa upíri stretávajú v nepriateľskom konflikte s partou vlkolakov, ktorí nie sú vydepilovaní bojovníci, ale parta normálnych chlapov na ceste do baru.
What We Do in the Shadows má tendenciu hrať na struny divákom, ktorí majú akési povedomie o upírskej kinematografii, stereotypoch a ikonografii. Tvorcovia priznávajú, že sa pri písaní scenára inšpirovali filmami, ktoré videli ako malí chlapci a z filmu to dobre vidieť. Pozorný divák si všimne odkazy na Draculu (1992) od Coppolu, Nosferatu (1922) od Murnaua alebo Lost Boys (1987) od Schumachera. Túto skvelú komédiu si neužijú len ľudia, ktorých predstava filmu o upíroch je čisto založená na sérii Twilight. Veď čo viac môže pripomínať postava prostého Stua, človeka, ktorý si získa sympatie trojice upírov, než práve mladú Bellu Swanovú? Prístup k materiálu je však v rámci tohto filmu skôr snaha o tradíciu a hlavne realizmus. Príkladom je vykreslenie skutočných vlkolakov ako ich poznáme z tradičných hororov, odhaľovať ich frustrácie z premeny, vzájomné priväzovanie sa ku stromom a nesnažiť sa stvárniť rozprávkových počítačových hafanov, ktorých srsť je na pohľad tak mäkučká, že má človek chuť ich vystískať.
Aj napriek scenáru a pridržiavania sa tradičného sveta upírov, Waititi priznáva, že väčšina scén bola aj tak čistá improvizácia. A to hlavne z dôvodu realizmu. Humor je buď situačný alebo postmoderne vychádza z ikonografických prvkov klasických filmov. Ako príklad môžeme uviesť Petyra (Ben Fransham), čoby starého Nosferatu, ktorého osobnosť sama o sebe v reálnom svete je viac než usmievavá. Film nestojí na nútených gagoch. Jediné, čo stačí, je zobrať skutočného upíra a ukázať ho v dnešnom svete.
