Dnes nám obranca pôsobiaci v tíme Oklahomy, ktorá sa momentálne nachádza na čele Západnej konferencie AHL, prezradí niečo viac o svojom detstve, aj sezónnom stereotype.
V poslednej dobe sa nám rozsypalo vrece s rozhovormi, ktorých hlavní aktéri sú úspešní športovci za veľkou mlákou. Po Rišovi Pánikovi a Tomášovi Tatarovi sme sa dnes rozhodli zájsť trochu viac na východ a vyspovedať nádejného rodáka z Prešova, Martina Gernáta. Ak si náhodou nevedel, tak Martin bol v roku 2011 draftovaný do klubu Edmonton Oilers a je len otázkou času, kedy ho uvidíme korčuľovať na tom najprestížnejšom ľade. My sme sa rozhodli položiť mu pár otázok, na ktoré veľmi ochotne odpovedal. Dozvieš sa teda, aká bola jeho cesta až k NHL a čo všetko so sebou nesie život hokejistu. Na záver nám môžeš do komentárov posielať svoje ďalšie otázky a my sa postaráme o dodatočné odpovede. Poďme teda na to.
Čau, mohol by si sa nám na začiatok v krátkosti predstaviť?
Zdravím. Volám sa Martin, mám 21 rokov a pochádzam z Prešova, kde som aj vyrastal. Pri výbere školy som stavil na jedinú kartu, a to športové gymnázium v Košiciach, na ktorom som vydržal do svojich 18 rokov. Momentálne pôsobím na farme Edmontonu Oilers, ktorá sa nachádza v Oklahoma city na pozícii obrancu.
Kedy približne sa stal hokej tvojou hlavnou prioritou?
Od malička som sa venoval viacerým športom. Okrem hokeja som skúsil aj hádzanú, futbal a bedminton. Myslím, že to máme v rodine. Dedo dokonca vyhral titul Majstra sveta v hádzanej s Duklou Praha v roku 1963 a po jeho šľapajách sa vybral aj otec. Ja som ako dieťa dostal možnosť vybrať si cestu sám a som rád, že zvíťazil práve hokej.
Tento zimný šport nie je práve najlacnejšou záležitosťou, hlavne čo sa týka výstroje. Sú v dnešnej dobe možnosti, ako vykryť aspoň časť nákladov?
V dobe, keď som bol ešte malý chlapec sa výstroj v žiadnom prípade nepovažovala za prioritu. Hrávali sme drevenými hokejkami a nikoho nezaujímalo, akú máš značku. Mám pocit, že dnešná doba je úplne iná. Hokej hrajú tí, ktorí na to majú a deti sa predbiehajú v tom, kto má viac, drahšie a krajšie. Takáto výchova sa neskôr odrazí nielen na hráčoch, ale aj celkovo v hokeji, ktorý môže stratiť na kvalite.
Máš pocit, že sú hokejisti, ktorým sa nedostane pozornosti kvôli prostrediu, v ktorom hrajú? Prípadne môžeš byť aj konkrétny.
Určite áno. Na Slovensku už dávno nie je záujem o hokej porovnateľný s obdobím pred 15 rokmi, keď som začínal ja. Financie sú často faktorom, ktorý zastaví nejeden talent. Predsa len, rodičia si nemôžu dovoliť sponzorovať svoje deti a čakat, či si ich niekto všimne. Výsledkom je, že hokej u nás stagnuje a nenapreduje.
Už vieme, ako si začínal. Poďme sa teda bližšie pozrieť na tvoju hokejovú dráhu. Za aké kluby si mal možnosť počas svojej zatiaľ krátkej kariéry hrať?
Začínal som v rodnom Prešove. Do 9. triedy som hrával za domáci klub. Keďže náš dorast neúčinkoval v extralige, tak som sa musel presunúť niekam inam. Na ďalšie 3 roky si ma vyhliadli Košice, odkiaľ som po drafte putoval priamo do Edmontonu, kde som chvíľu pôsobil v juniorskom tíme – Edmonton Oil Kings. Rok na to som podpísal svoju prvú profesionálnu zmluvu s tímom NHL, Edmontonom Oilers. Od svojich 20 rokov som súčasťou farmy tohto tímu, ktorá sa nachádza v Oklahoma city a bojujem o miesto v prvom tíme.
V ktorom z nich sa ti hralo doteraz najlepšie? (Prečo?)
Z každého som si odniesol nespočetné množstvo krásnych spomienok. V Prešove mám najlepších kamarátov, s ktorými som našťastie v kontakte doteraz. Košice sú pre mňa špeciálne hlavne úspechmi. S tímom sa nám podarilo získať titul Majstra Slovenska, čo sa opakovalo dokonca štyrikrát za dva roky - v doraste aj juniorke. Edmonton bola v prvom rade veľká výzva a aj zmena. Iný jazyk, život v cudzej rodine, proste všetko nové. Dokonca sa nám v roku, kedy som nastúpil, podarilo vyhrať ligu, čo bolo opäť obrovské. Aktuálne som v Oklahome obklopený hlavne profesionálmi. S určitosťou môžem povedať, že všade, kde som pôsobil, som bol sa dostával do kontaktu so skvelými ľuďmi, ale doma je doma. Vždy si užijem leto, kedy mám možnosť všetkých postretávať. Týmto pozdravujem aj chlapcov!
V roku 2011 si bol klubom Edmonton Oilers draftovaný medzi najlepších hráčov sveta. Dokázal by si opísať svoje pocity? Ako to celé prebiehalo a ako si prijal túto informáciu?
Počas draftu som bol u tety v Kolíne a celý ceremoniál som zachytával len jedným očkom. Sem-tam som pozrel, koho si tímy vybrali. Neskôr večer som dostal hovor z neznámeho čísla. Po zodvihnutí sa v angličtine ozvalo: „Martin, vítame ťa v Edmontone Oilers“. Hneď po tom som bol prepojený na môjho agenta, ktorý k celej situácii pridal aj vysvetlenie. Vraj som bol draftovaný v piatom kole a mám to hneď poriadne osláviť. Zložil som, kľakol si na kolená a chvíľu predýchaval. Keď som si všetko začal naozaj uvedomovať, veľmi som sa tešil. No a po tom som to oznámil hádam každému, koho som poznal. Veľa ľudí dokonca neverilo, až pokiaľ to oficiálne nezverejnili.
Aký bol tvoj odchod za veľkú mláku? Váhal si alebo to bolo pre teba jednoznačné rozhodnutie?
Od začiatku som vedel, že chcem bojovať o miesto v NHL, preto to bolo úplne jasné rozhodnutie. Teraz viem, že to bolo jednoznačne to najlepšie, čo som mohol spraviť – naučiť sa štýl hry z kolísky hokeja, jazyk a zároveň zabojovať o zmluvu.
Bolo niečo, čoho si sa pri odchode bál?
Opustiť rodinu na taký dlhý čas je stále smutné, no na druhej strane som sa veľmi tešill, že idem do niečoho nového, čo ma asi najviac motivovalo.
Život hokejistu je náročný aj kvôli stálemu cestovaniu. V ktorom meste, prípadne, na ktorom štadióne sa ti páčilo zatiaľ najviac?
Ako hovoríš. Cestujeme veľmi často, takže si vytiahol pomerne ťažkú otázku. Hmm, New York bol ako mesto úplne úchvatný. Fanúšikovia sú bezkonkurenčne najlepší v Kanade, takže aj Vancouver a samozrejme môj domáci Edmonton.
Vedel by si nám opísať tvoj bežný deň?
Môj bežný deň začína o 8:00 ráno. Pripravím si raňajky a presuniem sa na štadión, kde ma čaká príprava na tréning a následne samotný tréning. Po ňom ešte dávam posilovňu. Najčastejšie sa presúvam na bicykli, lebo auto nemám a keďže bývam asi 5 minút od štadióna, je to príjemné riešenie. Domov sa vraciam niekedy poobede, čo pre mňa znamená čas na varenie, relax a spánok. Keď je večer čas, s chlapcami vybehneme niekam do kina alebo na večeru.
S tým bicyklom ťa určite inšpiroval Zdeno Chára (haha). A ako ti ide spomínané varenie?
Bývam sám, takže variť musím. Prvý rok to bolo s mamčou cez skype, no teraz mi to už ide podstatne lepšie, teda nie som obmedzovaný svojimi schopnosťami a varím s to, na čo mám chuť. Väčšinou sa stále držím slovenskej kuchyne a snažím sa vyhýbať polotovarom.
Často býva zvykom, že si hokejista nájde najlepšieho kamaráta práve v radoch svojho tímu, ako je to u teba?
Mám šťastie, že je tu v našej organizácii so mnou aj Maťo Marinčin a trávime spolu strašne veľa času. Okrem neho tu mám ešte štyroch spoluhráčov z juniorky, takže sa naozaj nemám na čo sťažovať. Celovo sme velmi dobrá patria.
Na chvíľu zmeníme lokál a prenesieme sa do reprezentácie. Len pred pár týždňami sa našim chlapcom na MS20 podarilo uloviť cenný bronz. Zaspomínal si si aj ty na zápasy z reprezentácie, ktoré už máš za sebou?
S tímom sme sledovali väčšinu zápasov a každý dôkladne fandil práve svojej krajine. Stále sme sa s chlapcami podpichovali a doberali na základe výsledkov, takže dokonca aj malá rivalita. Spoločne sme si zaspomínali aj na tie naše Majstrovstvá, na ktoré hádam nikdy nezabudnem.
Keď už sme pri úspechoch. Kde vidíš slovenský hokej o pár rokov, keď zavesia korčule na klinec „seniori“ ako Zdeno Chára, Majo Hossa, či Majo Gáborík?
Ešte stále máme silné generácie, či už je to tá staršia - Pánik, Tatar a Jurčo, alebo tá spomínaná mladšia, ktorá svoje výkony pečatí úspechmi. Reway, Cehlárik, Černák a Jaroš sú jasným príkladom toho, že na Slovensku je talentu ešte stále dosť.
Ak by si si mohol vybrať vysnívanú formáciu, s ktorou by si sa mal možnosť ocitnúť na ľade, koho by si do nej zaradil?
Fuu, to je ťažká otázka, na ktorú neviem konkrétne odpovedať. Ale jednoznačne by to boli Slováci v národnom mužstve.
O väčšine športovcov je známe, že sú aspoň trochu poverčiví. Máš aj ty nejaký špeciálny rituál, ktorý dodržiavaš pred každý zápasom?
Ani veľmi nie. Jediné, čo mám vybudované ako stereotyp je, že si vždy zaviažem najprv ľavú korčuľu a aj holene si navliekam z tej istej strany.
Čo považuješ za svoj doteraz najväčší úspech?
Je toho určite viac. Strašne ma tešia tituly z domácej pôdy, no vyhrať ligu v jednej z najsilnejších kanadských juniorských líg je tiež krásne. Plus ešte samotná zmluva v NHL, to je pre mňa veľká odmena.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
V prvom rade sa snažím spraviť všetko pre to, aby som sa dostal do NHL. S mojim tímom sme zatiaľ na prvej priečke, takže nás čaká ešte ťažký boj v play off. Tiež by som sa rád ukázal v národnom mužstve, ak by si ma vybrali na kemp.
Čo slovenské ti v US najviac chýba?
Rodina, priateľka, kamaráti a strava.
Prvý rozbitý nos a prvý vybitý zub.
Na fotkách pôsobíš vždy štýlovo a upravene. V spojení s aurou hokejistu musí mať táto kombinácia veľký vplyv na opačné pohlavie. Ako to vnímaš?
K nejakému tomuto štýlu ma priviedla moja mamča. Stále ma učila, ako mám zladiť jedno s druhým, čo mi tak nejak ostalo do dnes a rád sa starám o seba aj o to, čo nosím. Čo sa týka opačného pohlavia, k tomu sa za ne neviem vyjadriť. Každý sme iný, každý máme vlastný štýl, ktorý sa okoliu buď páči, alebo nie.
Nájdeš si počas sezóny čas na filmy, seriály, prípadne konzoly? Môžeš byť konkrétny.
Filmy sú u mňa číslo jedna. Dosť aj čítam, takže aj mám čo i len chvíľu voľno, hneď siaham po knihe alebo ovládači. Momentálne čítam knihu Manažér a z filmov mám rád všetky žánre s výnimkou hororov. Najobľúbeneší film? Asi Intouchables.
Poznáš, respektíve, stíhaš sledovať aj našu stránku? Ak áno, ktoré kategórie ťa bavia najviac?
Začal som ju sledovať len pred nedávnom. Rád si pozriem všetko – z každého rožku trošku. Dávate ľuďom možnosť dozvedieť sa veľa nového, čo určite nie je na škodu. Z kategórii najčastejšie klikám módu, tá je top.
Ďakujeme za tvoj čas. Na záver máš priestor na pár motivačných slov pre čitateľov RFRSHR.sk.
Niečo motivačné? Fuu, tak asi to, že by sme si mali užiť každý jeden moment a žiť naplno. A neodkladať na neskôr všetko, čo môžeš spraviť dnes. Ale to už je asi klišé.
A za pozornosť patri vďaka aj vám. Ak by ste mali záujem sledovať Martinov progress aj naďalej, určite odporúčame jeho facebookovú stránku a instagram.
