Garáže na bratislavskom Zátiší, ktoré už dávno neplnia svoj pôvodný účel, sa zmenili na útočisko asi stovkám bezdomovcov. Pozreli sme sa, ako sa tu žije v skutočnosti.
V bezprostrednej blízkosti od obytnej štvrte, asi 5 minút od nákupného centra Polus, sa v bratislavskej štvrti Nové Mesto nachádza miesto, ktoré mnohým naháňa strach. Garáže, ktoré už dávno neplnia svoj pôvodný účel, sa zmenili na útočisko asi stoviek bezdomovcov, ktorí tu prebývajú už desiatky rokov. Mnohí Bratislavčania “garážové mestečko” každodenne vídajú pri pohľade z vlaku, ktorý prechádza priamo okolo. My sme sa rozhodli toto miesto navštíviť a zistiť, ako sa tu v skutočnosti žije.
Príjazdová cesta ku garážam na bratislavskom Zátiší
Špina a smrad
Je skoré štvrtkové popoludnie, väčšina ľudí stále zarezáva v práci a my s napätím zabáčame z obytnej zóny Zátišie k spomínanému miestu. Po asi 50 metroch sa pred nami odkrývajú zdevastované garáže, ktoré už na prvý pohľad majú čo to odžité. Všade okolo nás sa začína hromadiť odpad, šatstvo a predmety rôzneho druhu. Čo je však horšie, je prenikavý a neznesiteľný zápach. Vstup ku garážam je zahradený betónovou barikádou, autom sa sem nedostanete. Väčšina garáží je zahádzaná odpadom, ostatné sú prerobené na provizórne obydlia. Hoci je deň, miesto naozaj naháňa strach.
Jedna zo stovky garáží
Prvý kontakt
Ako prekračujeme betónovú barikádu a pokračujeme ďalej, stretávame prvého obyvateľa. Ide o muža v strednom veku, ktorý na našu prítomnosť reaguje zmätene, veľa “cudzích” na toto miesto asi nezavíta. Pozdravíme sa a keď sa pán po chvíli ubezpečí, že nie sme od polície, čo to o sebe aj prezradí. V slušne upravenej garáži, ktorú mu daroval kamarát, žije už neuveriteľných 19 rokov. Pri otázke, či je tu spokojný, odpovedá, že toto nie je ako život na ulici, garáž je jeho domov a dokonca tu má aj trvalý pobyt. Počas dňa si privyrába zberom surovín a taktiež spomína, že neholduje alkoholu ako väčšina ľudí na ulici. Nakoniec sa zveruje, že s ostatnými obyvateľmi garáži sa nestretáva, lebo si s nimi nemá čo povedať. Lúčime sa a pokračujeme ďalej.
Garáže sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti vlakovej trate
Hádky a fyzické útoky
Prichádzame k ďalšej skupinke bezdomovcov. Pred garážami majú vlastnoručne postavenú kuchyňu, na ohni sa práve varí obed. Z diaľky sa ozýva spev a vyhrávanie hudby. Ako prvý sa k nám pristavuje zranený muž, ktorý sa predstaví ako Jozef. Tmavofialové monokle okolo očí a tržné rany na hlave utrápene vysvetľuje napadnutím. Chceli ho okradnúť aj o to posledné, čo mal - kúsok jedla. Sťažuje sa, že na nás dobré nevidí, no pokračuje v opisovaní svojho životného príbehu. Na ulici sa ocitol, keď mu pred 9 rokmi zomrel otec a zdedený byt si privlastnil brat. Tvrdí, že si s ostatnými bezdomovcami navzájom pomáhajú, no život v garážach na Zátiší nie je zrovna najideálnejší. Niektorí bezdomovci sa okrádajú navzájom, čo často končí hádkami, pri ktorých sa vyťahujú nožíky a sekery. Na záver sa nás pýta, aké má byť ďalšie dni počasie, nasadzuje si ruksak na ramená, slušne pozdraví a vzďaľuje sa.
Dobitý bezdomovec Jozef
Kandidát vied
Vtedy sa k nám už približuje ďalší muž. Ušmudlaný, bez nohavíc a mierne potužený alkoholom sa nám ospravedlňuje za to, ako vyzerá. Údajne práve oslavuje výročie úmrtia svojej mamy. Najväčšie prekvapenie však príde pri predstavovaní. “Nazdar, ja som Ladislav Lisko, kandidát vied filozofie a histórie Univerzity Komenského.” Ostávame v nemom úžase. Rozpráva nám, že v prerobenej garáži žije aj so svojou družkou už dva roky a poberá dôchodok 320 eur mesačne. Pri otázke, ako sa ocitol na ulici, rozpráva dlhý príbeh. Všetko to pripisuje tej “nešťastnej chvíli”, kedy komunisti stroskotali, odmietol sa prispôsobiť novému režimu a stratil zamestnanie. Keď sa ho pýtame, či je tu šťastný, odpovedá, že šťastie je pofidérna vec. “Chvíľu ste šťastní, chvíľu nešťastní, ale musíte žiť. Ale keď žijete a žijete čestným spôsobom, tak vás uspokojí všetko, čo urobíte. Mám rád svojich psov, mám rád svoje auto a píšem knihu, ktorá keď vyjde, tak ma preslávi.” Ešte dodáva, že hoci tu podľa jeho slov žije 90 percent kriminálnikov z väzenia, nebojí sa ničoho, ani vlastnej smrti. Jeho družka Soňa stále pobehuje okolo a utišuje psy. Na chvíľu zmizne v útrobách garáže a keď sa vráti, drží v ruke rôzne predmety vrátane obrazov. Chváli sa, že obchoduje na burze, čo je aj jej zdroj obživy. Obaja sa k nám správajú priateľsky. V tej chvíli sa však z diaľky začnú ozývať výkriky a vyhrážky. Na štvrtkové popoludnie tu panuje celkom rušná atmosféra.
Docent s družkou Soňou, ktorá sa živí predajom na burze
Čas odísť
Usudzujeme, že je najlepší čas odísť a keď sa lúčime s pánom docentom a jeho družkou, prechádza okolo nás mladé, značne zanedbané dievča, ktoré pred sebou tlačí bicykel. Chváli sa ostatným obyvateľom, že ho práve ukradla. Áno, čítate správne. Prítomnosť cudzích ľudí ju nezaujíma a pokračuje ďalej, pravdepodobne k svojej garáži. Ako toto miesto opúšťame, konštatujeme, že garážové mestečko na Zátiší ukrýva komunitu zaujímavých ľudí s rôznymi životnými príbehmi. Stačí pár minút a sme naspäť v úplne inom svete. V tej starej rušnej Bratislave, ktorá zaručene ukrýva ešte veľa nezvyčajných miest podobných tomuto.
Provizórna kuchyňa
Tu sa rodí nová kniha
Aj takto to vyzerá v garážach na Zátiší
