Erik pracuje ako sanitár: Pľuvance, kopance a päste dostávam bežne. Kto myslí na peniaze, môže dať výpoveď (Rozhovor)

Práca sanitára v zdravotníckom zariadení je skutočne špecifická. Má zodpovednosť za základné, verejnosťou často prehliadané úkony, ktoré sú však pre chod jednotlivých oddelení a zariadení nevyhnutné.

Je to job, ktorý ťa možno nenaláka na vysoké finančné ohodnotenie a v istých prípadoch ani na nejaký špeciálne vysoký status v spoločnosti. Napriek tomu by sa bez tejto práce len ťažko zaobišlo akékoľvek zdravotnícke zariadenie. Ako potvrdil v našom rozhovore sanitár Erik, túto práci musíš milovať bez ohľadu na peniaze a súčasne mať rád prácu s ľuďmi. Inak to proste nejde.

S Erikom Ellerom z bardejovskej nemocnice sme sa skontaktovali najmä preto, aby sme zistili, o čom práca sanitára je, ako sa na túto pozíciu pozerá verejnosť, či sa nad sanitárov povyšujú ostatní zamestnanci, prípadne akú dôveru k nim majú pacienti.

Bral som si každého príbeh osobne, poznal som z rozprávania ich rodinné príbehy a ak sa stalo, že v priebehu niekoľkých hodín ten človek umrel, nebolo to ľahké, človek si to berie k sebe.

Za týmito aj ďalšími odpoveďami sa vyberáme do bardejovskej nemocnice na anestéziologicko-resuscitačné oddelenie, známe skôr ako ARO. Erik znie už v telefóne veľmi priateľsky. Síce sme sa na prvýkrát v priestoroch nemocnice nenašli, no o pár sekúnd neskôr už vidíme energické mávanie ruky z druhej strany dlhej chodby.

Odporúčané

Slováci sa opäť spojili pre dobrú vec. V zbierke pre choré deti vyzbierali takmer 80 400 eur 10. júla 2024 o 11:30

„Vitaj Timo, rád ťa spoznávam. Tu je to také menšie bludisko, neraz sa ľudia postrácajú. Dohodol som sa s primárom, že môžeme byť v jeho kancelárii,“ začal Erik v skvelej nálade našu debatu. Kým zapnem diktafón, na stole pristane tácka s kávou a čokoládkou, ktorú priniesla Erikova kolegyňa. „My sme tu na ARO skvelý kolektív, všetci sú veľmi zlatí,“ dodáva Erik a ďakuje zdravotnej sestre, ktorá za sebou o pár sekúnd neskôr zatvára dvere.

Hneď na úvod nášho rozhovoru nás Erik doslova zaskočí svojim životným príbehom, ktorý je vskutku pozoruhodný. V prvých minútach stihol prezradiť, že do zdravotníctva sa dostal len pred necelými troma rokmi.

„Mám 46 rokov, študoval som ekonomické zameranie a následne aj sociálnu prácu. Vždy ma veľmi bavila tá s ľuďmi, ale nikdy som neinklinoval k tej v zdravotníctve. Venoval som sa dlhodobo obchodnej činnosti," začína Erik svoj rozhovor pre Refresher.

Ako si sa teda dostal k práci sanitára?

Hneď v prvej vlne zomrel môj otec na covid. V nedeľu bol diagnostikovaný, vo štvrtok mŕtvy. Mesiac som sa hľadal, ako sa s tým budem vedieť vyrovnať. S otcom som sa nemohol nijako rozlúčiť, ani ho pochovať, nič. Dostal som tak nápad, že pôjdem do nemocnice a opýtam sa, či nepotrebujú dobrovoľníka na covidové oddelenie. Nastúpil som a dva mesiace som pracoval bez nároku na peniaze. Potom som dostal ponuku na prácu v nemocnici.

Musel si absolvovať nejaký kurz či si doplniť vzdelanie?

Jasné, v septembri som nastúpil na ročné externé štúdium zdravotníckej školy vo Svidníku. Následne som bol pridelený na oddelenie ARO, ktoré by som v živote nikdy nechcel vymeniť.

Ako si si zvykal na nové, úplne iné zamestnanie, s akým si sa dovtedy stretol?

Zo začiatku to nebolo úplne jednoduché. Najmä čo sa týka osudov ľudí. Bral som si každého príbeh osobne, poznal som z rozprávania ich rodinné príbehy a ak sa stalo, že v priebehu niekoľkých hodín ten človek umrel, nebolo to ľahké, človek si to berie k sebe. Ale postupne som si vybudoval akúsi hrádzu, ktorá mi pomohla prijať veci, aké sú.

Je to dnes už iné?

Naučil som sa, že tieto náročné veci musíš nechať v tej práci. Ak sa chrániš zvnútra, dá sa to zvládnuť. Pomáha mi aj to, že si vždy zapamätám niečo pozitívne z dňa, aj keď je to najmenší detail. Dnes som stretol pacienta, ktorého som prijímal po ťažkej autonehode.