Negatívne informácie ľudia vnímajú intenzívnejšie ako tie pozitívne. Slováci sa už roky pasujú s nepríjemnými pocitmi, ktoré vyplývajú zo situácie v krajine. Aj na to však existuje účinný liek. Volá sa informačná diéta.
„Je prirodzené, že negatívne veci evidujeme viac a takisto ich viac aj prežívame. Preto keď sa niečo nepríjemné stane v spoločnosti, má to intenzívnejší dosah na negatívne prežívanie jednotlivcov,“ hovorí psychológ Martin Miler v súvislosti s aktuálnou situáciou na Slovensku.
V posledných rokoch Slovenskom otriaslo viacero tragických udalostí. V roku 2018 to bola vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky, v roku 2022 streľba pri Teplárni v Bratislave a včera 15. mája 2024 sa pokúsil dôchodca Juraj Cintula zavraždiť premiéra Roberta Fica.
Situácia na Slovensku je pre mnohých ľudí ťažko zvládnuteľná. Opýtali sme sa psychológa Martina Milera, čo je podľa neho dôležité si uvedomiť v ťažkých situáciách a čo potrebujeme k správnemu fungovaniu spoločnosti.
Krízová linka pomoci: 0800 500 333
Linka dôvery Nezábudka: 0800 800 566
Linka detskej istoty: 116 111
Tento článok nechávame odomknutý pre všetkých čitateľov. Ak sa ti naša tvorba páči a chceš podporiť redakciu, staň sa aj ty členom klubu Refresher+ a získaj neobmedzený prístup k prémiovému obsahu.
Každá ľudská tragédia je tragédiou, a to bez ohľadu na to, o koho ide.
Vyhľadávajú vašu pomoc ľudia aj preto, aká je v spoločnosti napätá situácia?
Nepovedal by som, že ma ľudia zámerne vyhľadávajú preto, že je v krajine zlá situácia. Ale často to s ich problémami súvisí. Na stretnutiach to reflektujú a je jasné, že okolnosti na nich doliehajú. Väčšinou je to teda sprevádzajúca okolnosť a hlavnými problémami klientov sú iné záležitosti.
Aké napríklad?
Prichádzajú často s nepríjemnými emóciami, zažívajú stres, či už v práci, alebo sú negatívne pocity spojené s ich vzťahmi a podobne. Je prirodzené, že negatívne veci evidujeme viac a takisto ich viac aj prežívame. Preto keď sa niečo nepríjemné stane v spoločnosti, má to intenzívnejší dosah na negatívne prežívanie jednotlivcov.
Aký majú podľa vás vplyv na ľudí udalosti, akými bola napríklad streľba na Zámockej či včerajší atentát na predsedu vlády?
Každá ľudská tragédia je tragédiou, a to bez ohľadu na to, o koho ide. Ak sa niekomu niečo negatívne stane, prežívame to tiež. Je to ľudská bytosť a uvedomujeme si, že môžeme byť pokojne v rovnakej alebo podobnej situácii aj my.
Často mám pocit, že problémy vnímame intenzívnejšie a viac, ako by sme mali.
Myslíte si, že to môže u ľudí negatívne vplývať aj na pocit bezpečia?
Ten pocit bezpečia je veľmi kľúčový už od narodenia. Tak ako sme ho potrebovali pociťovať ako malé deti, potrebujeme ho aj teraz. Pokiaľ dieťa necíti dostatočné bezpečie, nevyvíja sa úplne optimálne. Zároveň treba povedať, že ľudia často bezpečie vnímajú aj cez ten politický kontext. Nie je to úplne nevyhnutné.
Ako to myslíte?
Mnohí to vnímajú ako niečo, čo určuje to ich bezpečie, ale nemusí to tak úplne byť. Stále žijeme v demokratickej spoločnosti a ľudia môžu robiť v podstate to, čo uznajú za vhodné, a nie je to protizákonné. Samozrejme, v každej spoločnosti sú nejaké obmedzenia a problémy. Často mám pocit, že ich vnímame intenzívnejšie a viac, ako by sme mali.
Čo by teda mali ľudia robiť, aby tieto veci nevnímali intenzívne?
Treba prehodnotiť, ako veľmi sa to tých mladých ľudí dotýka. Ako veľmi to zasahuje do ich životov. Treba sa opýtať samého seba, že: Áno, toto sa stalo – akým spôsobom ma to obmedzuje? Aký vplyv to na mňa má v tejto danej chvíli? Samozrejme, do budúcnosti nevidíme a to, ako sa bude situácia meniť, nevieme.
Nie nadarmo sa hovorí, že treba začať od seba.
To je pravda. Čo ak to však nestačí?
Dôležité je, že napriek akýmkoľvek okolnostiam a podmienkam, v ktorých sa človek nachádza, by nemal zabúdať na to, že ten, koho má stále pri sebe, je on sám. V takýchto situáciách by sme mali viac času venovať poznaniu samého seba, svojich silných stránok, schopností, toho, v čom sa vieme o seba oprieť.
A zároveň sa možno treba zamyslieť aj nad tým, že čo vieme pre spoločnosť urobiť, aby bola lepšia. Možno to tak explicitne nevnímame, ale implicitne to tak je, že sa v nejakej spoločnosti nachádzame a vplýva na nás. A zároveň je každý jeden z nás v nej dôležitý.
Takže koniec koncov, aj keď sa človek sústredí iba sám na seba, pravdepodobne to bude mať vplyv aj na tých ostatných. Ak jednotlivci fungujú optimálne, bude tak fungovať aj spoločnosť. Nie nadarmo sa hovorí, že treba začať od seba.
A čo sociálne médiá? Aj tie vedia zrejme zvýšiť hladinu stresu.
Keď sa bavíme o sociálnych médiách, internete a prijímaní informácií ako takých, treba povedať, že máme brutálnu infláciu informácií. To znamená, že tých informácií je neuveriteľné množstvo a náš mozog evolučne nie je vybavený na to, aby ich všetky spracoval.
Zároveň je väčšina tých informácií buď nerelevantných, to znamená, že sú to ľudovo povedané blbosti, alebo je tam potom množstvo negatívnych informácií. Tie logicky vyvolávajú v ľuďoch negatívne pocity.
Ľudský rod je pestrý. To, že sa však nerešpektujeme navzájom, môže byť nebezpečné.
Ako sa môžeme s tými pocitmi popasovať?
Pre lepšiu predstavu by som to ešte vysvetlil na príklade. Tu a teraz, tam, kde som, sa síce nič nedeje a som v pokoji, ale keď si pozriem na obrazovke môjho mobilného telefónu niečo negatívne, tak to v tom mojom mozgu vyvoláva tie pocity, že sa deje niečo zlé a nie som v poriadku.
Ja by som odporučil takzvanú informačnú diétu, teda kontrolovaný prísun informácií, aby človek nebol zahltený. Lebo sa v tom dá naozaj utopiť.
Ešte by som sa rada vrátila k tomu, čo ste hovorili, že mladí ľudia často bezpečie vnímajú cez ten politický kontext a že to prežívajú intenzívnejšie, ako by mali. Niektorých ľudí sa to však priamo dotýka a možno práve ich „spoločnosť“ je terčom kritizovania či šikany. Oni sa nad to povznesú asi ťažšie. Ako to vnímate vy?
Vnímam to tak, že sa v našej spoločnosti príliš skupinkujeme na „my“ a „oni“. Je to iba fiktívne členenie. Nie pre každého sú atraktívne rovnaké veci a je prirodzené, že majú ľudia iné názory, presvedčenia. To, že ich však nerešpektujú navzájom, môže byť nebezpečné.
My tu predsa spolu žijeme. A chceme tu spolu žiť. Je dôležité, aby sme to pochopili, aby sme sa naučili spolu žiť. Označovanie rôznych skupín tú našu situáciu skôr komplikuje.
Takže problémom nie je, že sme rozdielni, ale že nám chýba rešpekt.
Áno. Sme rozdielni a môžeme si navzájom aj nerozumieť alebo nechápať, prečo je niekto taký a niekto iný. Možno by bolo fajn sa v rôznych životných pozíciách rešpektovať a dohodnúť sa na tom, že sa nevieme dohodnúť.
V prípade, že chce mať niekto niečo jednotne a rovnako, to je jedno, či je niekto zelený, modrý alebo červený, skrátka ak chce mať niekto niečo úplne rovnaké, nebude to fungovať. Ľudský rod je pestrý. Tak ako v sebe samých potrebujeme integrovať rôzne časti, aj tie, ktoré sa nám nepáčia, rovnako ich potrebujeme integrovať aj v spoločnosti.
