Oplatí sa vidieť drámu Zóna záujmu, ktorá získala dva Oscary?
Snímka Zóna záujmu získala dva Oscary v kategóriách najlepší cudzojazyčný film a najlepší zvuk. Práve zvuk je v tejto dráme kľúčový.
Dej rozpráva o nacistovi menom Rudolf Höß, ktorého dejiny poznajú ako vojaka zodpovedného za smrť takmer štyroch miliónov Židov v koncentračných táboroch. Film zobrazuje jeho úspech v tábore Auschwitz, ktorému velil.
Höß so svojou rodinou býval doslova za múrmi tábora, kde si pestovali zeleninu a robili oslavy, zatiaľ čo im nad hlavami poletoval popol z ľudí spálených v peciach. Samotný tábor však nie je ani v jednom zábere, aspoň nie zblízka. Režisér Jonathan Glazer (Under the Skin) sa rozhodol pre nekonvenčný postup.
Divák tak neuvidí priame týranie Židov, ich popravy, spaľovne ani prosby o pomoc. Keď sa však kamera sústredí na domov nacistov, v pozadí počuje výkriky ľudí, výstrely či iné prejavy utrpenia. Nonstop pritom na oblohe vidieť kúdoly čierneho mraku avizujúce nepretržitý chod spaľovní.
Režisér počas filmu využije viacero výrazných, ale i menej nápadných spôsobov na to, aby divákovi sprostredkoval dianie v táboroch. Dôležitejší je však dôraz na nacistov a zobrazenie ich života a problémov počas toho, ako pri rannej kávičke odsúdili na smrť tisícky nevinných ľudí.
Film skutočne rozpráva o zóne záujmu, respektíve nezáujmu. Ide o nezáujem nacistov a ich rodiny vnímať to, čo sa okolo nich v skutočnosti deje, prijať za to zodpovednosť a postaviť sa zlu namiesto toho, aby z neho ešte profitovali.
Glazer zdrvujúco zobrazuje, s akou ľahkosťou sa nacisti dokázali stotožniť s Hitlerovou ideológiou a ako bagatelizovali jedny z najohavnejších činov v histórii ľudstva, keď k nim pristupovali ako k banálnym dennodenným aktivitám.
Aj keď film nie je príliš dlhý (105 minút), tento ambiciózny audiovizuálny štýl rozprávania má postupne tendenciu začať diváka nudiť. Po približne hodine záberov sa už témy príbehu opakujú a až na niekoľkosekundové bravúrne scény či dialógy ich režisér neprehlbuje dostatočne. Výsledkom je tak trochu mdlý filmový zážitok, ktorý stavia na výrazných a depresívnych myšlienkach.
Zóna záujmu dokáže byť emotívna, ale ide skôr o emócie prameniace z dobre známych ohavností a činov nacistického režimu než z konkrétnych scén, ktoré Glazer vytvoril. Film je tak v závere až príliš sugestívny na to, aby diváka zasiahol priamo, a niektorí sa pri jeho pozeraní možno budú nudiť. Nemá totiž klasické dialógy ani postavy či príbeh. Nie je tu takmer žiadna klasická gradácia ani konflikt.
Ten predstavuje jedine neschopnosť diváka vstrebať a pochopiť myšlienkové pochody nacistov, akým bol Höß, ale mnohým divákom to stačiť nebude. Sledovať hodinu a pol „obyčajnú“ nacistickú rodinu v neuveriteľnej situácii nás teda až tak nebavilo, preto film dostáva „len“ šesť bodov z desiatich.
Rozhodne ide o jeden z najunikátnejších vojnových filmov s inovatívnou formou, ktorej obsah však drhne. Vykresliť to, že nacisti vnímali ohavnosti a zlo ako úplne banálnu záležitosť, proste nestačí.
