Vyspovedali sme jednu z najznámejších a najobsadzovanejších slovenských herečiek.
Edita Papeky, kaderníčka Duňa či Mora Monsterová. Aj tak si ju môžeš pamätať z kultovej satiry S.O.S. Miluje smiech, a preto sa ho snaží šíriť čo najviac. I keď na bratislavskej VŠMU študovala bábkoherectvo, dnes ju dennodenne môžeš vidieť aj na televíznych obrazovkách.
Petra Polnišová (47) divákov rozosmievala v seriáloch Horná Dolná a Hoď svišťom alebo vo filmoch Cuky Luky, Známi neznámi či Vitaj doma, brate. Momentálne ich zabáva v najnovšej komédii Jedeme na teambuilding, ktorá je práve v kinách.
Okrem toho, že si v nej zahrala jednu z hlavných postáv – bláznivú konšpirátorku –, spolupracovala na scenári a je tiež producentkou filmu. V rozhovore pre Refresher prezradila, ako sa vyrovnala s týmito dvoma filmárskymi disciplínami, čím je spomínaná komédia výnimočná a či má ambíciu stať sa raz aj režisérkou.
Chceš si bez obmedzení prečítať ďalšie rozhovory, napríklad s Natáliou Germáni o filme Jej telo, s Milanom Ondríkom o gangsterke Miki, s Adym Hajduom o minisérii Víťaz alebo s Petrou Dubayovou o seriáli Dunaj, k vašim službám? Pridaj sa do nášho klubu Refresher+.
Ako herečku vás nikomu nemusíme predstavovať, nie každý však vie, že od roku 2017 ste aj scenáristkou. Podieľali ste sa najskôr na scenári k filmu Cuky Luky Film a potom ste písali aj Jedeme na teambuilding. Čo vás viedlo k tomu, vyskúšať si aj túto filmársku pozíciu, a ako ste sa do nej vžili?Veľmi ťažko. (smiech) Mala som s tým však nejaké skúsenosti, scenáre som písala už pre S.O.S a potom v rámci Kredenca. Písala som aj nejaké diely seriálu Hoď svišťom. Vždy ma to bavilo, ale je to profesia, na ktorú musí mať človek svoj priestor, a s dvoma malými deťmi to nie je úplne ľahké.
Čo sa týka filmu Cuky Luky, nemala som pôvodne so Zuzkou písať scenár. Boli na to iní ľudia a nejak to nebolo ono, a tak sme si s Danom Danglom povedali, že to skúsime my. Bol to totálny experiment. Naštudovali sme si od základov, ako sa píše scenár, a pustili sme sa do toho. Nakoniec sme boli pyšní, že sme to vôbec dali.
Ako herečka nepodstupujem žiaden risk, ako producentka veľký. Ak sa to nepodarí alebo neprídu diváci, ako herečke mi to môže prísť akurát ľúto, ale ako producentka môžete pekelne prerobiť a prísť aj o to, čo ste mali.
Neskôr ste sa stali aj producentkou, podieľali ste sa na filmoch Známi neznámi alebo Vitaj doma, brate.Je to asi mojou ADHD povahou. (smiech) S mojím mužom musíme stále niečo robiť, tak sme si povedali, že to skúsime. Začali sme s tým počas pandémie covidu s filmom Známi neznámi. Keďže vznik scenára jedného celovečerného filmu trvá zhruba od troch do piatich rokov, rozhodli sme sa, že skúsime niečo overené, a adaptovali sme zahraničný projekt.
Spojili sme sa s Wandou Hrycovou, zafungovalo to a potom sme sa už, ako sa vraví, za pochodu a na kolene, prirodzene, ďalej učili aj na vlastných chybách, ako v tejto sfére fungovať. Sme však malá firma, na Slovensku producenti nejazdia na cadillacoch a neváľajú sa v dolároch. (smiech)
Viete si ako producentka zarobiť viac ako herečka?Na to som sa nikdy takto nepozerala. Ako herečka nepodstupujem žiaden risk, ako producentka veľký. Ak sa to nepodarí alebo neprídu diváci, ako herečke mi to môže prísť akurát ľúto, ale ako producentka môžete pekelne prerobiť a prísť aj o to, čo ste mali. Film je drahá záležitosť, musíte investovať veľa peňazí, a keďže Slovensko nie je veľký trh, nikde nie je garancia, že sa vám peniaze vrátia. Takže dá sa tým uživiť, ale že by sme hovorili o nejakom bohatstve, tak to nie.
Naučilo vás to, že ste si skúsili scenáristiku aj produkciu, komplexnejšie uvažovať o filme ako takom?Samozrejme. Hlavne u nás nie je veľa žánrových filmov a ja osobne ich mám fakt rada. A komédie sa v tej filmárskej obci príliš „nenosia“, dokonca sa na ne pozerá cez prsty. Podľa mňa je však urobiť divácku komédiu mimoriadne náročné.
Dnes sa satira presunula na internet a vrátila na pódiá, takže kto chce, ten si ju aj nájde. Naopak, mám pocit, že priestor na ňu je oveľa väčší ako kedysi. Dnes je oveľa viac formátov, ktoré sa satire venujú.
Premýšľali ste aj nad tým, že by ste si raz skúsili réžiu? Láka vás to?
Pri mojom nastavení nikdy nehovor nikdy, ale na réžiu sa potrebujete koncentrovať dvanásť až štrnásť hodín denne. Nie som si istá, či by som toto dokázala ustáť. Je to povolanie, pred ktorým sa mimoriadne skláňam. Je náročné dať všetko dokopy a pretaviť svoju víziu na plátno.
Nemám momentálne ambíciu byť režisérkou. Produkcia ma napĺňa. Zahŕňa aj kreatívnu časť. Človek je istým spôsobom aj dramaturgom celého projektu. Od začiatku až do konca sedím s režisérom alebo režisérkou a riešime všetko spoločne. To mi stačí.
Ak by ste nabrali predsa len odvahu na réžiu, aký vyslovene autorský film by ste nakrútili?Mám jeden film v šuplíku. Je to komédia o láske medzi dvoma staršími ľuďmi. Fascinuje ma, že ako tínedžer sa viete správať v každom veku, ak ste zaľúbený.
Je nejaká postava, ktorú ste si ešte ako herečka nezahrali a chceli by ste?Úprimne? Ani nie. Som človek tu a teraz. Riešim len to, čo sa odohráva práve teraz, a neupínam sa veľmi na to, čo som nedokázala a nedokážem. Vždy som zvedavá, čo mi príde do cesty.
Začiatkom nového milénia ste sa stali veľmi známou vďaka politickej satire S.O.S. Chýba podľa vás dnes na Slovensku obdobná relácia?
Dnes sa satira presunula na internet a vrátila na pódiá, takže kto chce, ten si ju aj nájde. Naopak, mám pocit, že priestor na ňu je oveľa väčší ako kedysi. Dnes je oveľa viac formátov, ktoré sa satire venujú. Existujú standupy, internetové skeče, rôzne relácie a ľudia si ich vďaka internetu a sociálnym sieťam nájdu. Záujem je veľký.
Vo filme Jedeme na teambuilding hráte bláznivú konšpirátorku. Bolo náročné jej stvárnenie?Mňa tieto milé pani konšpirátorky veľmi bavia. (smiech) Takže vlastne nebolo. Myslím si, že sa nám to podarilo urobiť tak, že je celkom milá, aj keď pomýlená. (smiech)
Na Slovensku je posledné roky čoraz viac konšpirátorov. Ako vnímate tento súčasný fenomén?Nesúdim ľudí, ktorí majú tendenciu uberať sa týmto smerom. Jednoducho dostávajú pocit, že vedia niečo, čo my ostatní nevieme. Niektorí si myslia, že planétu riadi Bobor (smiech) alebo že Zem je plochá. Poznám aj takých ľudí a mám ich stále rada. Máme odlišný názor, no snažíme sa nejako spoločne fungovať. Každý máme nejaké presvedčenie, dôležité je, aby sa rôzne názorové strany neosočovali a normálne spolu dokázali žiť.
Stalo sa už aj vám, že ste niekedy uverili nejakému hoaxu, lebo ste si dostatočne neoverili informácie?Myslím, že nie. Aspoň dúfam, že to, čo vnímam, je realita a že naša prezidentka nie je hologram. (smiech) Snažím sa sledovať médiá, ktoré si overujú informácie a poskytujú na to relevantné dôkazy, nie len že jedna baba povedala.
Je to bohapustá sranda. Žiadna moralitka, žiaden presah, iba sa čisto zabavíte. Myslím, že v dnešnej dobe je dôležité sa iba uvoľniť a zasmiať... Treba odložiť mozog do igelitky a rehniť sa ako kôň.
Bolo náročnejšie byť v prípade „teambuildingu“ na dvoch pozíciách – hereckej a producentskej?Občas áno. Herec by nemal vnímať, čo sa deje okolo, musí sa sústrediť na svoju rolu. Ale keďže sme aj my ako produkcia museli čeliť rôznym komplikáciám, tak som sa občas musela rozdvojiť. Keďže však v úlohe producenta nie som len ja, ale aj môj muž a český producent, tak sa to dalo. (úsmev)
Prečo by si mal ísť slovenský divák pozrieť váš najnovší film? Čím je v súčasnej domácej kinematografii výnimočný?Je to bohapustá sranda. Žiadna moralitka, žiaden presah, iba sa čisto zabavíte. Myslím, že v dnešnej dobe je dôležité sa iba uvoľniť a zasmiať. Je vedecký dokázané, že vďaka smiechu človek podprahovo vníma život lepšie. Jednoducho treba odložiť mozog do igelitky a rehniť sa ako kôň. Proste užiť si to. Na to je humor. Aby uvoľňoval. To je naša jediná ambícia.
