Slovenský herec si v rozhovore zaspomínal aj na študentské časy či stáž v Madride.
Vladimír Hajdu (60), známy najmä ako Ady Hajdu, patrí medzi najznámejších slovenských hercov. Pamätať si ho môžeš z filmov Chodník cez Dunaj, Na krásnom modrom Dunaji alebo Rivers of Babylon či zo seriálu Ordinácia v ružovej záhrade.
Momentálne ho nájdeš aj v komediálnej minisérii Jana Hřebejka s názvom Víťaz, stvárnil v nej expremiéra, ktorý po odchode z úradu nevie, čo so životom. V októbri ho uvidíme v dráme A máme, čo sme chceli o rozpade Československa, budúci rok zažiari na plátne v úlohe skorumpovaného SIS-kára v trileri Vojna policajtov.
Okrem toho slovenského herca môžeš vidieť aj na javisku bratislavského Divadla Astorka Korzo '90. Hajdu pre Refresher prezradil, ktorá rola mu dala počas kariéry najviac zabrať, na aké predstavenia najradšej spomína a koho zo súčasnej generácie hercov považuje za najväčší talent.
Ak si chceš prečítať viac článkov o kinematografii a televíznej tvorbe, pridaj sa do klubu Refresher+. Budeš si môcť prečítať napríklad rozhovor s režisérom Petrom Bebjakom či Jakubom Kronerom alebo herečkou Danou Droppovou. Na našom webe nájdeš aj profily známych hollywoodskych celebrít či filmové rebríčky.
Povedali ste, že rola expremiéra v seriáli Víťaz vám sadla ako „riť na šerbeľ“, na televíznych obrazovkách sa to skutočne potvrdzuje. Vyzerá to tak, že túto rolu ste si užili, ako už dávno žiadnu inú. Je to len môj pocit alebo to tak skutočne je?
Máte veľmi správny pocit. Keď režisér Jan Hřebejk hľadal Víťaza, povedal som si, že to je moja rola. Presne na niečo také som čakal. Vedel som, že toto môžem hrať, ale vlastne hrať nesmiete. To mi pán režisér zakázal. Po prvých dvoch dňoch na pľaci som sa ho pýtal, či sú tam náznaky hrania, a povedal: „Neboj sa, tie odstránime.“ (smiech) Ja som naozaj žil život Víťaza a to je to najdôležitejšie.
Ďalšia vec je obsadenie. Keď idete do práce s Ivanou Chýlkovou, ktorú celý život obdivujete a ona vás na pľaci podporuje a pomáha vám, je to skvelé. Je fantastický človek a až tak sme si sadli, že ma zavolala do Prahy, aby som s ňou ďalej spolupracoval. V divadle Studio DVA preto budem budúci rok hosťovať v jednom predstavení.
Scenár k Víťazovi písala Zuzana Dzurindová, dcéra skutočného expremiéra Mikuláša Dzurindu. Zaujímali ste sa, koľko z toho, čo vidíme v seriáli, odzrkadľuje jej reálne spomienky na život s otcom?
Je to skôr otázka pre ňu, ja som sa jej na to nikdy nepýtal, nezaujímal som sa o to ani som to nerozoberal. Myslím si, že by sa to nehodilo. Ja beriem svoju prácu profesionálne a mojou úlohou je hrať postavu, ktorú ona napíše.
Kto bol podľa vás najlepším slovenským premiérom alebo premiérkou a prečo?
Myslím si, že najdôležitejší moment za posledných 30 rokov bol, keď nás Mikuláš Dzurinda vzal spod pazúrov Ruska, „mečiarizmu“ a pridali sme sa k Európe. Teraz sme na podobnom rozhraní, pretože spoločnosť je nesmierne roztrieštená a manipulovaná ruskou propagandou. Po voľbách pôjde o novú etapu Slovenska a ukáže sa, kam chceme vlastne patriť. A preferencie sú také rôzne, že to neviem vôbec odhadnúť.
Pre Aktuality ste povedali: „Ľudí, ktorí počas pandémie alebo vojny zmenili svoje názory, na Facebooku alebo na Instagrame prosto škrtám. Zostáva mi menej a menej priateľov, ale neprekáža mi to.“ Museli ste škrtať aj ľudí z hereckej, umeleckej obce?
Zatiaľ nie. Nestretol som v našich kruhoch človeka, ktorý by mal vyhranený názor voči demokratickým silám. Som presvedčený, že čo sa týka hercov u nás v divadle Astorka, sú naše názory jednotné. Poznáme sa dlho, sme si blízki.
Tí, ktorí sú frustrovaní a neobsadzovaní, potrebujú na niekoho hodiť vinu. Väčšinou za to podľa nich môže Soros, Progresívne Slovensko a neviemkto ešte, len oni nie.
Nájdu sa aj v tejto sfére ľudia, ktorí sú proti NATO alebo bagatelizujú vojnu na Ukrajine?
Tí, ktorí sú frustrovaní a neobsadzovaní, potrebujú na niekoho hodiť vinu. Väčšinou za to podľa nich môže Soros, Progresívne Slovensko a neviemkto ešte, len oni nie. (smiech) Nechcem však nikoho konkrétne menovať. Nech si tam každý dosadí, koho chce.
Dokázali by ste s človekom s vyššie spomenutými názormi a hodnotami stáť na jednom pódiu či filmovom pľaci?
Na pódiu určite nie, pretože tam je to veľmi osobné. Keď sa však stretnete na filmovačke, to je iný svet. Je tam veľa hercov, kopec ľudí zo štábu... človek sa sústredí najmä na to, čo má hrať. Keď som naposledy točil s Bohdanom Slámom, boli sme takí sústredení, že sme vôbec nerozoberali nič osobné. Bavili sme sa iba o filme a jednotlivých scénach. Čiže aj keby som chcel riešiť nejaké názory a podobne, čo som však ani nechcel, nebol by na to priestor.
Dostali ste nejaké kritické alebo až nenávistné reakcie od fanúšikov, známych či možno blízkych po tom, ako ste vystúpili v kampani Týždňa na podporu volebnej účasti?
Jasné. Aj po Víťazovi mi ľudia nadávali do svíň a pýtali sa ma, koľko som zobral Sorosových peňazí. Aj pod rôznymi rozhovormi so mnou býva veľa nenávistných komentárov. Snažím sa ich nečítať, nemá zmysel riešiť zlobu a frustráciu ľudí, ktorí sa potrebujú realizovať týmto spôsobom.
Málokto vie, že ste boli počas štúdia spolu s Romanom Luknárom polroka na stáži v Madride. Čo vám z tohto obdobia najviac utkvelo v pamäti? Čo najšialenejšie ste tam zažili?
Ježišmária, to sme boli ešte deti. Hlavný cieľ bol, že sme Luknára šli do Španielska oženiť a popritom sme tam chodili do školy. Lenže my sme už mali po klasickej škole a točili sme už seriály, filmy, mali sme nejaké skúsenosti. Zrazu sme sa mali učiť to isté odznova, čiže to bolo vlastne zbytočné.
Ale nie tak úplne, keďže Roman sa tam naozaj oženil. Ja som potom odišiel za svojou ženou na Slovensko. Čo sa týka spomienok, utkvelo mi v pamäti rozhodne tancovanie flamenca. Rád som pri tom Španielov pozoroval. Bolo to fascinujúce. To sa nemôžete naučiť, to musíte mať v sebe.
Keďže som sa to nevedel naučiť, aspoň som to parodoval. (smiech) Raz nás preto chceli miestni zbiť. Robili sme totiž v Madride aj pouličné divadlo a parodovali sme okrem flamenco tanečníkov aj býčie zápasy. Tí ľudia to nechápali. Neskôr mi došlo, že v tom prostredí to nebolo vhodné. Vtedy nám to však netrklo.
Snažím sa aj v dramatických úlohách nájsť komické či tragikomické prvky, pretože byť jednoznačne dramatický alebo jednoznačne komický môže byť nuda.
Študovali ste v osemdesiatych rokoch, v čom to majú dnes študenti herectva jednoduchšie a, naopak, komplikovanejšie?
Jednoduchšie majú to, že majú slobodnú voľbu. Môžu sa rozhodnúť, či chcú zostať v tejto republike a v tejto práci. Ďalšia vec je, že my sme mali kedysi len jednu televíziu a nebol internet. Súčasná generácia má výhodu aj v tom, že tu máme dve herecké vysoké školy a súkromné herecké konzervatóriá. Horšie to majú v tom, že potom mnohí nemajú uplatnenie, pretože ich je na náš malý trh až príliš veľa.
Kto je podľa vás z nastupujúcej generácie hercov najtalentovanejší?
Ide to vo vlnách, ale bohužiaľ to tak veľmi teraz nesledujem. Môžem to posúdiť len na základe toho, s kým hrám. Povedal by som preto mená ako Petra Dubayová, Natalia Germani, Katka Krajčiová, Janka Balková, Anežka Petrová a z mužov Jakub Somora, Tomáš Turek, Paľo Šimun, Dávid Hartl. Vidím, ako sú herectvu odovzdaní. Majú rovnakú energiu, ako sme mali kedysi my, a veľmi im držím palce.
Verejnosť vás má dnes zafixovaného najmä ako komediálneho herca, aj keď vo vašej filmografii nájdeme viacero typologicky rozličných úloh. Neprekážala vám niekedy táto škatuľka? Nebránilo vám to v získaní hlavných a vážnych úloh?
Ako starnem, dostávam vo filmoch a seriáloch viac dramatických úloh. V divadle dramatické roly hrávam bežne. V každom prípade sa vždy snažím hrať akúkoľvek rolu najlepšie, ako viem. Snažím sa aj v dramatických úlohách nájsť komické či tragikomické prvky, pretože byť jednoznačne dramatický alebo jednoznačne komický môže byť nuda.
Musíte hľadať tie správne výrazové prostriedky, aby ste neboli ako herec nudný. Keďže mám stále prácu, asi divákov ešte nenudím. Vidno to najmä v divadle. Teraz sme znova začali sezónu a máme všetko vypredané. Cítiť, že ľudia chodia do divadla, lebo sa potrebujú uvoľniť.
Na ktoré divadelné predstavenie spomedzi toho množstva spomínate dnes najradšej a čím vám utkvelo v pamäti?
Je to prvé a posledné. Nikdy nezabudnem na prvé predstavenie Maratón, ktoré sme urobili s Paľkom Mikulíkom, Romanom Luknárom a Igorom Krempaským. To nás dostalo do povedomia. Zrazu sa na nás chodili pozerať režiséri aj herci, ktorých sme obdivovali. Mali sme pred nimi obrovský rešpekt, čo sa potom odrazilo na našej tréme, ale zamilovali sme si to.
To bolo to prvé. Posledné bolo predstavenie Nevesta. Je to adaptácia knihy pána Ladislava Grosmana. Hra je o prvých transportoch slovenských dievčat do Osvienčimu. Ide o veľmi aktuálnu hru, keďže rieši tému odlišnosti ľudí, keď ich pre pôvod, vierovyznanie alebo sexuálnu orientáciu určitá časť spoločnosti pokladá za menejcenných alebo nebodaj hrozbu.
A čo vaše posledné nakrúcanie?
Bolo to nakrúcanie filmu Koniec sveta. Režíroval ho Bohdan Sláma. Tou rolou stále žijem. Stále nad ňou premýšľam a vravím si, čo som mohol spraviť lepšie. Hral som tam opäť dramatickú rolu, nešťastného človeka, ktorý vlastne ako jediný z dediny, v ktorej sa príbeh odohráva, víta ruské vojská.
Ktorá rola vám dala počas kariéry najviac zabrať?
Bola to rola v hre Letmý sneh od Pavla Vilikovského. Bol som v úlohe rozprávača a musel som mať na javisku úplný pokoj. To som sa musel naučiť, pretože až z toho pokoja môžete ísť do emócií. Vilikovský je myšlienkovo taký silný, že to nechcete za žiadnu cenu pokaziť a musíte pri tom potlačiť samého seba, teda Adyho Hajdu. Bolo to ťažké, no to predstavenie som miloval. Následne ma nominovali za túto rolu aj na divadelné Dosky.
Viem, že ste fanúšikom starších československých komédií, sú nejaké súčasné slovenské filmy, ktoré vás v poslednom čase zaujali?
Veľmi sa mi páčili filmy Slúžka, Piargy, Svetlonoc, Invalid.
V akom stave je dnes podľa vás slovenská kinematografia?
Takýto rozvoj sme ešte nezažili. Získavame veľa ocenení po celom svete. Mladí režiséri nakrúcajú témy, ktoré boli doteraz tabu. Teším sa z toho a som zároveň rád, že som toho súčasťou. Paradoxne, čím to je v spoločnosti horšie, umeniu sa viac a viac darí. Vznikajú vyhrotené témy a máme o čom hrať. Je to na jednej strane smutné, ale pre kinematografiu dobré.
Aj keď v Česku poviem, že chcem pohár vody, čašníčka sa na mňa zvláštne pozrie a nerozumie mi. České deti vôbec nepočujú slovenčinu a je to podľa mňa pre ne škoda.
Čoskoro vás uvidíme v kinách vo filme A máme, čo sme chceli o rozpade Československa. Na Silvestra 1992, keď k tomu došlo, ste vraj ste doma pili a plakali, zatiaľ čo podporovatelia Mečiara oslavovali na námestiach. Ako vnímate dnes vzťah týchto dvoch národov a čo vravíte na to, že sa dnes slovenské seriály dabujú do češtiny? Prestali sme si ako národy už rozumieť?
Čo sa týka umenia alebo biznisu, je ten vzťah spravodlivo nastavený. My potrebujeme Čechov a oni potrebujú nás. Myslím tým, že keď film ide do koprodukcie, každá strana dá doň istú čiastku a sú obaja spokojní.
Keď sa bavíme o jazyku, je to veľký problém, no najmä mladej generácie a v Česku. Moje deti napríklad vyrastali na českých rozprávkach a nemajú s češtinou vôbec problém.
Opačne to však asi nefunguje.
Aj keď v Česku poviem, že chcem pohár vody, čašníčka sa na mňa zvláštne pozrie a nerozumie mi. České deti vôbec nepočujú slovenčinu a je to podľa mňa pre ne škoda.
Budúci rok príde do kín nový slovenský film Vojna policajtov inšpirovaný skutočnými udalosťami, v ktorom tiež účinkujete.
Hrám v ňom SIS-kára. Pomáha mafii, aby odstraňovala policajtov, ktorí jej robia problémy.
Čo môžeme od snímky čakať?
Príbeh filmu je z 90. rokov, ale téma je stále aktuálna. Mám pocit, že v istom smere tu tá temnota deväťdesiatych rokov stále zostala a vojna policajtov sa síce v tom čase začala, ale doteraz neskončila.
Videli ste už finálny výsledok?
Nie, priznám sa, že ani nechcem. Videl som len teaser, ktorý pred pár dňami vyšiel. Taktiež som videl trailer na film A máme, čo sme chceli. Už v ňom je dokonca scéna, kde Daniel Fischer, ktorý vo filme hrá môjho syna, zistí, že som spolupracoval s ŠTB. Od toho sa odvíja celý príbeh. Priznám sa, že s týmto mám osobnú skúsenosť. V každom divadle totiž kedysi boli dosadení ľudia, ktorí spolupracovali s ŠTB.
Dokonca si pamätám, že keď sme šli počas štúdia na VŠMU do Francúzska na festival, jeden z pedagógov, keď si viac vypil, sa priznal, že o nás musí napísať správu. My sme boli takí, že: „Jasné, daj to sem, my ti to napíšeme.“ Tak sme mu to diktovali. (smiech) Nemali sme pred nimi rešpekt a boli z toho bezradní. Nevedeli, ako sa majú správať. Boli sme úplne otvorení.
Povedali sme mu: „Tu sme sa stretli so Španielkami a potom sme sa s nimi bozkávali.“ (smiech) A tak to asi aj napísal. Teraz to už beriem s humorom, ale neviem si predstaviť, ako by som sa zachoval, keby som sa dozvedel ako práve postava vo filme, že môj otec tiež spolupracoval s ŠTB. Samozrejme, že by som mu vedel odpustiť, pretože je to moja najbližšia rodina, ale určite by ma zaujímalo, prečo to urobil. Lebo v tom filme sa vy ako diváci odpoveď dozviete.
