Mladá herečka nám prezradila, ktorá rola pre ňu bola doposiaľ najväčšou výzvou, no tiež to, čo najabsurdnejšie zažila počas divadelného predstavenia.
Môžeš si ju pamätať z politického trileru Sviňa, z rozprávky Zakliata jaskyňa alebo z minisérie Víťaz. Najviac sa však vryla do pamäti divákov vďaka markizáckemu historickému seriálu Dunaj, k vašim službám, kde hrá predavačku a nádejnú speváčku Evu, ktorá sa zapáči nacistovi Walterovi (Ján Koleník).
Herečka Petra Dubayová (23) pre Refresher povedala viac o svojej profesii aj štúdiu na VŠMU. Okrem iného prezradila, ako zvládala intímne scény na pľaci s Jánom Koleníkom a ako na ne reagoval jej priateľ či rodičia. Povedala, aké nepríjemné správy dostala na sociálnych sieťach, a nebrala si servítku pred ústa, keď prišla reč na vyjadrenia súčasných vládnych predstaviteľov.
Ak ťa zaujímajú články o filmoch a seriáloch, pridaj sa do nášho klubu Refresher+. Budeš si môcť prečítať napríklad rozhovory s hercami Milanom Ondríkom, Adym Hajduom, s herečkou Danou Droppovou alebo s režisérom Jakubom Kronerom.
Si študentkou herectva na VŠMU, napriek tomu máš za sebou už super skúsenosti a spolupráce s fakt veľkými menami nielen hereckými, ale aj režijnými. Zahrala si si malú rolu vo filme Sviňa Mariany Čengel Solčanskej a bola si aj pod vedením Jana Hřebejka. Je toto bežná prax mladých hercov alebo cítiš, že to je niečo výnimočné?
Beriem to ako veľké príležitosti a je to pre mňa zároveň veľká zodpovednosť. Nedeje sa to mladým hercom úplne bežne. Aj keď mám množstvo talentovaných a šikovných spolužiakov, nie všetci majú rovnaké skúsenosti ako ja. Vnímam to teda ako šťastie, zadosťučinenie aj ako zhodu istých okolností.
Nezávidia ti niektoré spolužiačkyy?Nemyslím si, že to je závisť. Skôr som sa stretla s tým, že mi to prajú. Aj keď niekedy povedia: „Toto by som chcela aj ja,“ nemyslia to tak, že by mi to nedopriali, ale tak, že to musí byť super a chceli by to tiež zažiť.
V akých úlohách sa cítiš najviac komfortne?
Je to zvláštne, ale nevyhovuje mi, keď sa pri hraní nejakej postavy cítim komfortne. Vtedy mám totiž pocit, že v nich je až príliš mňa. Príliš v nich vytŕčam ja a moja povaha. Dobre sa cítim v postavách, ktoré ma síce v niečom pripomínajú a viem sa s nimi stotožniť, ale zároveň majú prvky, ktoré sú mi úplne vzdialené. Tú konkrétnu postavu potom aj tvorím, nielen hrám.
Akú rolu by si si chcela niekedy určite vyskúšať?Veľmi sa teším na to, keď budem staršia a budem môcť hrať postavy žien, ktoré si už niečo odžili a majú istý nadhľad a skúsenosti. Momentálne nehrám žiadnu postavu, ktorá by tento nadhľad mala, keďže v mojom veku to je dosť nepravdepodobné. Aj keď roly, ktoré dostávam, sú úžasné a plné výziev, je to také ohnivé a živé. Život mladého človeka je veľmi intenzívny.
Ktorá rola bola pre teba doposiaľ najväčšou výzvou?
Najväčšou výzvou v rámci filmovej alebo televíznej tvorby bola pre mňa práca na filme Sviňa. Bola to pre mňa úplne prvá filmová skúsenosť, mala som vtedy 20 rokov. Šlo o naozaj náročné natáčanie, lebo tam boli časové deadliny plus to bolo vo veľmi nepríjemnej atmosfére vzhľadom na okolnosti, ktoré sa v tej dobe diali, ale aj vzhľadom na postavy, ktoré sme vo filme stvárňovali.
Nebolo to natáčanie, na ktoré som sa tešila, ale vlastne to ani nemalo, vzhľadom na príbeh, slúžiť na potešenie. Bolo pre mňa náročné zvyknúť si na kameru a tiež ihneď plniť pripomienky režisérky. A nakrúcali sme navyše extrémne vypäté situácie. Spomínam si vyslovene na jednu, ktorú sme točili v noci alebo nadránom, a bola to tá scéna, kde ležím na posteli a som pod vplyvom všelijakých vecí, ktoré mi dali, a len kričím o pomoc.
Bola to scéna, ktorú si zapamätám asi do konca života. Vtedy som si uvedomila, ako veľmi vie nejaká rola v človeku zarezonovať a čo všetko dokáže spôsobiť. Čo sa týka divadla, tam je mojou najobľúbenejšou, ale zároveň najťažšou postavou slečna Júlia, ktorá si za pomerne krátky čas prejde absolútnym prerodom z mocnej sebavedomej ženy až na úplnú trosku. Keď to v škole hrám, je to pre mňa vždy najväčší zážitok a obrovská výzva.
Nesú sa charaktery, ktoré stvárňuješ, s tebou aj do osobného života alebo sa vieš veľmi rýchlo „prepnúť“ späť do reality?
Je to veľmi individuálne. Najmä pri divadelných predstaveniach to býva intenzívne a tá postava zo mňa neodchádza hneď, ako sa vyzlečiem z kostýmu. Chvíľku sa so mnou ešte nesie. Som za to však aj rada, pretože to znamená, že tie emócie vnímam a spracovávam si ich. Keby som to všetko úplne odstrihla, iba by som to v sebe potlačila a bohviekedy by sa u mňa tie črty z jednotlivých postáv následne prejavili.
Vnímam to teda tak, že to je normálne, keď som istý čas po predstavení smutnejšia alebo menej komunikatívna. Je to vždy všetko v zdravej miere, neťahám to so sebou niekoľko dní. To by bol už asi problém. Snažím sa mať to pod kontrolou, aj keď niekedy to je náročné.
Jan Hřebejk od nás chcel, aby sme veci tvorili priamo na mieste. Veľakrát sme museli improvizovať a nechali sme sa na pľaci len tak unášať. Často nás len hodil do priestoru a povedal, že sa máme predviesť.
Ako vidíš svoje herecké smerovanie? Chcela by si si vyskúšať „z každého rožka troška“ narovnako alebo máš z trojice divadlo, televízia, film niečo, k čomu inklinuješ viac?
Vďaka tomu, že takmer na každodennej báze som v televíznom svete, je to niečo, čo ma baví. Našla som si k tomu cestu a cítim sa tam dobre. Mám tam ľudí, ktorým verím a s ktorými ma baví tvoriť. Zároveň by som si rada vyskúšala opäť niečo z filmovej tvorby, keďže aj v divadle som popri škole prakticky stále. Je však super, že práve v škole nikoho nezaujíma to, či točím nejaký Dunaj.
Tam sú moje úlohy jasne dané a ja sa ich snažím plniť čo najlepšie, ako viem. Keď mám pocit, že mám veľa natáčania a prerastá mi to cez hlavu, v škole sa uzemním a nájdem tam iné odpovede. A keď mám viacero predstavení, Dunaj vie byť príjemnou zmenou. Mám to dobre vyvážené. Čo sa týka filmového sveta, žiaden film som netočila od rozprávky Zakliata jaskyňa. Je to niečo, k čomu by som sa rada vrátila.
Čo bol pre teba profesijne zatiaľ najsilnejší moment?Myslím, že to bola celkovo spolupráca s Janom Hřebejkom pri nakrúcaní minisérie Víťaz. Nič podobné som nikdy predtým nezažila. Bolo to na veľmi vysokej úrovni a jeho humor, talent, inteligencia či nadhľad boli pre mňa prvé dni až takmer desivé, pretože som na nič podobné vôbec nebola zvyknutá.
Chcel totiž od nás, aby sme veci tvorili priamo na mieste. Veľakrát sme museli improvizovať a nechali sme sa na pľaci len tak unášať. Často nás len hodil do priestoru a povedal, že sa máme predviesť. Až po niekoľkých dňoch nakrúcania som si uvedomila, aké možnosti mi to vlastne ponúka. Zrazu to pre mňa bolo nesmierne oslobodzujúce.
Čo najbizarnejšie sa ti stalo na filmovom pľaci alebo divadelných doskách?Bolo toho viacero, napríklad keď sa niekto v úplne vážnej scéne zakoktal alebo spadol. Napadá mi však jedna vec, ktorá sa stala počas predstavenia Krotká v Národnom divadle. Ako študentky sme hrali dvojníčky Dominiky Kavaschovej, boli sme oblečené a namaskované ako ona. My sme len stáli na javisku, pričom ona reálne hrala.
Stalo sa však to, že jedna z mojich spolužiačok počas hry proste odpadla. Nevedeli sme, čo sa deje a čo máme spraviť, pretože sme to predstavenie nechceli narušiť. Dominika ako jediná za ňou šla, zdvihla ju a odviedla preč z javiska. Bol to jeden z najabsurdnejších momentov. Zamrzla som a nevedela som, ako mám reagovať. A hoci sa dnes na tom smejem, vtedy nám nebolo všetko jedno.
Tvoj priateľ je takisto herec. Je to Vladislav Plevčík, člen Divadla Nová scéna v Bratislave. Spoznali ste sa na javisku?Áno. (smiech) Spoznali sme sa na konzervatóriu. Keď on bol šiestak, ja som bola prváčka. Vtedy sme sa však ešte nestretávali, len som registrovala, že Vladko existuje. Už vtedy bol členom Novej scény takže som sa chodila pozerať na jeho predstavenia. Hrával aj v Kolonáde na RTVS. Dokopy sme sa dali, až keď som v maturitnom ročníku skúšala inscenáciu Punkrock. Hral v nej hlavnú postavu.
Okrem toho, že obaja hráte, obaja aj spievate. Na Youtube sa dá pozrieť vaše spoločné dueto. Odspievali ste skladbu Milovanie vĺn. Môžeš priblížiť, o aké vystúpenie šlo?Je to vlastná tvorba, konkrétne Vladkova pieseň. Má niekoľko vlastných nahrávok, on hudbu už od malička miluje a tvorí. A ja síce na hudbu momentálne nemám toľko času, ale aj ja raz chcem nahrať vlastné piesne. Milovanie vĺn nahral najprv len on sám, ale v rámci koncertu na Novej scéne počas pandémie, ktorý si spomenul, sme ho zaspievali obaja.
Išlo o online prenos, aby sa k ľuďom dostalo aspoň trocha kultúry. A bolo naozaj krásne, že sme niečo také vytvorili. My sme si ešte aj pred pandémiou spravili taký hudobno-poetický večer práve z našich vlastných textov a skladieb.
Tvoríte teda spolu hudbu a plánujte prípadne aj niečo vydať?Áno, zbierame postupne materiál a tvoríme doma, ale nemáme momentálne čas na to, aby sme ho dokázali spracovať a dať von. Verím však, že raz k tomu dôjde.
Vy ste si zahrali pár aj v minisérii Víťaz. Aké to bolo vo finále ukázať trocha z toho pravého súkromia, ktoré si človek často stráži, na kamery pred tisíckami divákov? Bol to väčší stres než obvykle alebo to šlo úplne hladko a prirodzene?Bolo to v niečom veľmi prirodzené, keďže nepoprieme tú chémiu medzi nami. No aj napriek tomu, že sme v tom čase, keď sme seriál nakrúcali, s Vladkom boli spolu asi päť rokov, akoby som znova pocítila to prvotné zamilovanie, ktoré sme mali v seriáli zahrať. Bolo to krásne, že sme mohli tieto veci cez postavy znova objaviť a zažiť.
Miestami to bolo aj vtipné, pretože nie všetci na pľaci vedeli, že tvoríme pár. Niekedy, keď sme zostali v objatí aj po scéne bozkávania, na nás kameraman tak zvláštne pozeral a nevedel, či vzniká nový vzťah alebo čo sa deje. My sme si ešte z neho naschvál robili žarty. Spýtala som sa Vladka, či to jeho frajerke nevadí, a ten kameraman zrazu pozeral ešte divnejšie. (smiech) Potom sme mu, samozrejme, vysvetlili, že sme spolu aj v skutočnosti.
Intímne, respektíve intímnejšie scény si musela absolvovať aj počas nakrúcania ďalšieho populárneho seriálu Dunaj k vašim službám s Jánom Koleníkom. Čo si vtedy prežívala? Predsa len ide o oveľa skúsenejšieho herca, idol mnohých žien. Cítila si preto istý tlak?Mala som trocha trému a cítila som nervozitu, ale keď som sa s Jankom o tých konkrétnych scénach porozprávala a prebrali sme si, čo tým vlastne chceme povedať a podobne, všetko to zo mňa opadlo. A v tom čase, keď sa to už reálne deje, som nemyslela na to, že mi závidí polovica Slovenska, ale na to, čo prežíva moja postava.
Nie je to nič, v čom by som sa vyslovene vyžívala, no nebolo mi to ani nepríjemné. Beriem to tak, že to je súčasť našej práce. A veľmi záleží na tom, ako celú vec vníma herecký partner, no zatiaľ som v tomto smere nemala negatívnu skúsenosť. Berieme to veľmi profesionálne.
Nepísali ti potom nahnevané, nenávistné či až výhražné správy nejaké ženy, ktoré ho milujú a závideli ti? (smiech)Písali. (smiech) Skutočne boli aj také a ja som sa najprv veľmi vydesila. Zároveň som neverila tomu, že niektorí ľudia to môžu tak prežívať, pretože oni reálne neoddeľujú realitu od seriálu.
Čo konkrétne ti písali?Napríklad to, že rozvraciam rodinu. Akože tú seriálovú. Nevedela som, ako na to mám zareagovať, tak som sa úplne vydesená pýtala Janka, čo mám robiť. On mi povedal, že to je, bohužiaľ, úplne bežné a jeho herecké partnerky sa stretávajú s podobnými správami.
Veľmi sa mi za to ospravedlňoval a vravel, ako ho to mrzí, pričom za to, samozrejme, vôbec nemohol. (smiech) Aspoň ma však upokojil s tým, že sa to deje a nie je to nič neobvyklé. No stále nerozumiem tomu, prečo majú niektoré ženy potrebu ma z niečoho obviňovať, keď si len robím svoju prácu.
Podľa mňa sme sa ako národ odcudzili a nedokážeme spolu normálne diskutovať. Máme tendenciu veci zjednodušovať, ľudí škatuľkovať a tým aj polarizovať. A to je pre mňa to najväčšie zlo.
Ako spomínané intímne scény vnímajú tvoji rodičia?Na niečo podobné som ich pripravovala postupne tým, že sa chodili pozerať na všetky moje predstavenia. Špecifická situácia však nastala, keď bola premiéra filmu Sviňa, pretože tam bola aj moja babička a nevedela som, či úplne chcem, aby tam bola a videla ma – i keď len skrz tú postavu – tak trpieť. Bolo pre ňu predsa len ťažké, ale všetko pochopila a vzala to v pohode. No bolo jej to ľúto a po premietaní sme prežívali spolu dosť emotívny moment.
Ako reagoval na intímne scény z Dunaja tvoj priateľ a obzvlášť keď vedel, že ide práve o Jána Koleníka? Dokázal sa pozerať na tie scény alebo ich radšej nechcel ani vidieť?Máme šťastie v tom, že sme obaja herci a vieme sa lepšie pochopiť. Je to jednoduchšie, než keď chodí herečka s nehercom. Ten základ, že to je práca a že to je len „akože“, netreba vysvetľovať. Zároveň to však musí byť aj trocha naozaj, aby to bolo pre diváka uveriteľné. Samozrejme, nedokážeme sa však od toho ľudsky úplne odosobniť. Vieme to racionálne pochopiť, ale predsa len prežívame nejaké emócie.
Napríklad Vladko hrá v jednom predstavení, v ktorom sa bozkáva s druhou herečkou a ja som tom čase na javisku a pozerám sa na to. Je to zvláštny pocit, ale dnes už sa viem nad to povzniesť. Vladko so mnou pozerá Dunaj a vidí aj tie intímne scény. Možno občas to len vtipne okomentuje. Inak to berie racionálne a s nadhľadom.
Slovenskí herci a herečky sú známi tým, že sa neboja povedať verejne svoj názor na politiku. Ty nie si výnimkou. Keď Andrej Danko z SNS po voľbách povedal, že si nemyslí, že máme mať v balete tanečníka z Kórey alebo dirigentov zo zahraničia, keď máme umelcov na Slovensku, ty si sa k tomuto vyhláseniu kriticky vyjadrila na Instagrame. Dostala si v nedeľu prvého októbra strach o svoju prácu a smerovanie, keď si zbadala finálne výsledky volieb?Bol to veľmi nepríjemný pocit. Nenazvala by som to strachom, pretože si stále myslím – neviem, kde beriem ten optimizmus –, že nie je možné zakázať či zrušiť fungovanie toľkých slobodných a slušných ľudí. Nie je možné zakazovať veci, ktoré vyplývajú zo samotnej podstaty človeka. Zdá sa mi to scestné a absurdné. Ten strach vlastne trošku mám, ale mám aj nádej.
Podľa teba problémom tu u nás vôbec nie je to, že slovenskú kultúru tvoria aj zahraniční umelci, ale že ľudia na Slovensku prestávajú byť kultúrni. Vraj im chýbajú základné hodnoty, ktoré práve umenie môže rozvíjať. Čím to podľa teba je a ako sa to dá zmeniť?Je to veľmi ťažká otázka. Podľa mňa sme sa ako národ odcudzili a nedokážeme spolu normálne diskutovať. Máme tendenciu veci zjednodušovať, ľudí škatuľkovať a tým aj polarizovať. A to je pre mňa to najväčšie zlo. Cítiť ho, najmä v tejto dobe, na Slovensku fakt extrémne. Príliš sa separujeme, a keď je nejaký problém, potrebujeme ukázať prstom na nejakého vinníka. Je to totiž oveľa jednoduchšie než ísť do jadra a hľadať príčiny problému.
Aký je na to recept?Podľa mňa je to komunikácia. Keď stretnem človeka, ktorý má iný názor než ja, spýtam sa ho, prečo si to myslí, ako na to prišiel a či nepripúšťa možnosť, že to môže byť aj inak. A priznávam, že aj ja som si v minulosti pri niektorých ľuďoch povedala, že nemá zmysel s nimi diskutovať, len pre ich názory. Lenže ono to práveže zmysel má. Aj keď tá komunikácia môže byť zraňujúca, bolestivá a nepríjemná, verím, že sa dopracujeme k lepšiemu výsledku než len k prvotnému odsúdeniu.
Je podľa teba Martina Šimkovičová z SNS dostatočne kompetentná na to, aby viedla rezort kultúry?Myslím si, že človek, ktorý vraví vo verejnom priestore veci ako ona, tam nemá čo robiť. Viackrát sa veľmi nevhodne vyjadrila o ľuďoch. A to je jedno, akí sú tí ľudia, ona si ich nazve inak, ale stále sú to ľudia. Mňa zaujíma, prečo sa tak vyjadruje. Nemyslím si, že taký človek by mal zastávať post ministerky kultúry. Zároveň neviem, čo iné v rámci kultúry robila okrem toho, že moderovala na Markíze šport. Neviem, prečo by nás mala zastupovať práve ona.
