V príbehu mladého slovenského páru, ktorý sa vydal na potulky naprieč Áziou, sa dozvieš, ako sa stali učiteľmi jogy, prečo deti v Indii šúľajú hašiš aj to, akej dobrovoľnej činnosti sa venujú v Himalájach.
„Všetkým ľuďom by sme odporučili, že ak pôjdu na miesta s vysokou vlhkosťou, nech si nenechávajú šaty a iné osobné veci na zemi či pri stene. Za tri dni nám zožrali batoh huby a museli sme ho čistiť octom, aby sme sa plesne aspoň ako-tak zbavili,“ hovoria Táňa a Martin.
V strede augusta si Táňa s Martinom zbalili ruksaky a vydali sa na cestu Áziou. Prvou destináciou, ktorú navštívili, bola India. Cestovateľský pár však poňal návštevu krajiny inak ako väčšina turistov. Prihlásili sa na 200-hodinový kurz jogy, naučili sa novému životnému štýlu, spoznali lokálnych ľudí a v súčasnosti sa v Himalájach venujú dobrovoľníctvu. Počas viac ako dvoch mesiacov zažili množstvo zaujímavostí a bizarností, o ktorých ti povedia v našom rozhovore.
9 nadupaných Halloween párties v Bratislave: Kam ťa v maske pustia zadarmo?
23. októbra 2023, 9:00
Ak sleduješ náš web, určite ti neuniklo, že naň pravidelne prispievame článkami aj o cestovaní. Nájdeš tam napríklad tipy na lacné letenky alebo ubytovania, zaujímavosti z rôznych kútov sveta, zoznam miest, ktoré stoja za návštevu, ale aj nadupané rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi. Snažíme sa prinášať ti kvalitný content, preto ak sa ti naša tvorba páči, podpor našu redakciu a staň sa členom klubu Refresher+.
Zistili sme, že vďaka dobrovoľníctvu si môžeme čas v zahraničí predlžovať a ušetríme peniaze na jedle či ubytovaní.
Ako ste sa rozhodli, že odídete na backpack výlet do Indie?
Martin: Keďže som cestoval v minulosti a vždy ma to lákalo, zároveň ma nebavilo zostávať na jednom mieste príliš dlho, tak to v podstate prišlo prirodzene. Po roku a pol života v Bratislave, kde som sa usadil, som sa rozhodol ísť preč. Keďže som sa stretol s Táničkou a dali sme sa dokopy, asi po troch mesiacoch vzťahu sme sa začali baviť o tom, že pôjdeme niekam spolu. Začalo sa to podpichovaním, že navštívime Vietnam, nakoniec sme od toho upustili a po takmer roku vzťahu sme sa napokon vybrali do Indie.
Táňa: Za mňa to bolo tak, že posledný rok na vysokej škole som si uvedomila, že môj odbor nie je úplne to, čo chcem práve teraz robiť. Okrem školy som sa venovala na part-time programovaniu, no chcela som úplne zmeniť svoju každodennú činnosť. Od počítača som sa rozhodla ísť radšej do terénu.
Stanovili ste si, ako dlho chcete cestovať?Martin: Najprv sme si povedali, že chceme cestovať približne pol roka, do ďalšej jari, aby sme vynechali celú zimu na Slovensku. Keďže pre Táňu bol tento životný štýl nový, zdalo sa jej to najprv dosť veľa. Neskôr, keď sme tu už boli a zvykli sme si, sa nám to zase zdalo príliš málo. Takže ten čas, ktorý tu chceme stráviť, sa momentálne predlžuje.
A čo peniaze? Nebojíte sa, že vám dôjdu, ak zostanete dlhšie?Táňa: Zistili sme, že vďaka dobrovoľníctvu si môžeme čas predlžovať. Ušetríme na bežných veciach, ako je jedlo a ubytovanie. Zároveň nás to aj niečo nové naučí. Chceme to vyčerpať čo najviac.
Prestaňte fajčiť, piť a fetovať. Ušetríte, keď si budete jedlo variť doma.
Koľko sa vám podarilo zarobiť si na cestu?
Martin: Každý sme mali v priemere tak 8- až 9-tisíc.
Na čom ste šetrili najviac predtým, ako ste sa vydali na cesty?
Martin: Zábavné je, že som sa naučil šetriť pri Táni. Predtým ako som sa s ňou stretával, som mal väčšie výdaje ako príjmy. Bežne som minul na zábavu s kamarátmi aj 800 eur mesačne. Na šetrenie sme mali svoje spôsoby. Rada pre všetkých znie: Prestaňte fajčiť, prestaňte piť a prestaňte fetovať. (smiech) Varte si doma, nechoďte jedávať von. Nemateriálne veci sú dôležitejšie ako materiálne.
Táňa: Vedome sme si však naozaj nemuseli veľa vecí odtŕhať od úst. Stačilo prestať chodiť jesť von, zmeniť trocha životný štýl. Mali sme veľa času, ja som bola v poslednom ročníku na vysokej škole, počas dňa som okrem písania diplomovky veľmi nič nerobila a Martin mal remote robotu, v ktorej pracoval asi tak dve hodiny denne. Preto sme mali kopu času na vymýšľanie receptov a na varenie.
Ako dlho vám to trvalo, kým ste si našetrili?Táňa: Martinovi to trvalo asi pol roka, mne o niečo dlhšie, vzhľadom na to, že som bola stále iba študentka s part-time jobom. Dá sa povedať, že si od detstva šetrím peniaze, a tie som teraz vrazila do cestovania.
Prvý mesiac sme minuli 1100 eur, druhý 800, lebo sme si kúpili kurz jogy. Vďaka dobrovoľníctvu minieme tento mesiac iba 100 eur.
Vy ste dali obaja výpoveď v práci. Aký to bol pocit?
Táňa: Bolo to zvláštne. Do roboty som nastúpila v poslednom ročníku školy na polovičný úväzok. A plánovala som tam v podstate po škole aj zostať. Všetci v tom aj žili a rátali s tým, preto bolo pre mňa veľmi ťažké zrazu im oznámiť, že vlastne nejdem na plný úväzok, ale odchádzam. Boli z toho najprv veľmi nemilo prekvapení, napokon však pochopili, že som mladá a že mám na to plné právo. Nakoniec sa zhodli, že do toho mám určite ísť, a môj odchod napokon ospravedlnili moje cestovateľské plány.
Martin: Všetky HR manažérky sa zhodli, že Táničke odchod koniec koncov závidia. (smiech) V mojom prípade to bolo také rutinné, keďže to nebol prvý job, z ktorého som odišiel. Iba som im povedal, že hej, končím, čaute.
Pozrime sa však na váš život v Indii. Na čo tam bežne míňate peniaze?Martin: Na začiatku, keď sme išli cestovať, sa k nám na mesiac pridali Táničkina sestra a jej priateľ. Keďže sme boli štyria a bolo veľmi náročné skĺbiť to, aby boli všetci spokojní, tak sme boli prvý mesiac klasickí turisti. A keďže klasickí turisti často padajú do turistických pascí, spadli sme aj my. Minuli sme v tom období dosť veľa peňazí.
Táňa: Najväčšia položka, ktorú sme vtedy zaplatili, boli zážitky na celý mesiac skompresované do nejakého balíčka. Ponúkli nám ho a nám to pripadalo ako fajn nápad, tak sme si zaplatili 800 eur za organizovaný mesačný trip po Indii od človeka, ktorý nám to naplánoval. Nezastrešoval však žiadne jedlo, na čo sme tiež výrazne míňali peniaze. Prvý mesiac teda každý z nás minul približne 1100 eur, ďalší mesiac o niečo menej, asi 800. Stále to bolo dosť, ale investovali sme do niečoho, čo sme chceli, a kúpili sme si kurz jogy. Tento mesiac minieme aj vďaka dobrovoľníctvu iba približne 100 eur na hlavu.
Jogový kurz trval 28 dní. Každé ráno sme sa tri hodiny čistili, kanvičkovali a pili slanú vodu, ktorú sme následne vyvracali.
Spomínate jogový kurz. Koľko stál? Už ste licencovaní učitelia?
Martin: Jogový kurz sme si robili v Rišikéši, čo je takzvaná kolíska jogy. V neďalekom meste Haridwar je dokonca niekoľko jogových univerzít. Kurz nás vyšiel na hlavu asi 750 eur. Zahrnuté bolo ubytovanie, strava a program. Venovali sme v podstate deväť hodín denne joge, z čoho tri hodiny to bola prax a šesť hodín teória s meditáciou a ďalšími vecami.
Táňa: Licencovaní učitelia teoreticky sme, obaja sme dostali certifikát po tom, čo sme spravili skúšky. Aby z nás boli naozaj oficiálne jogoví učitelia, musíme si ešte uhradiť registračný poplatok Yoga Alliance a nejaké ďalšie veci.
Čo ste sa naučili?
Táňa: O teórii sa mi napríklad hovorí veľmi ťažko, pretože sme podľa mňa nemali úplne ideálneho učiteľa. Mala som pocit, že jednu myšlienku opisoval celú hodinu, veľmi ľahko sa preto vytrácala koncentrácia. Hovoril strašne pomaly. Myslím si, že takéto veci sa nevyučujú jednoducho a ten človek by mal byť niečím zaujímavý, aby ľudia dávali pozor. Okrem faktov by som prijala napríklad otvorené diskusie.
Martin: Bola to hardcore hinduistická história. Celý kurz trval 28 dní a náš bežný deň vyzeral asi tak, že sme sa ráno zobudili o pol šiestej a mali sme hodinu šatkarmy, čo je prečisťovanie sa. Vyzeralo to asi tak, že sme si teplú slanú vodu liali kanvičkou do jednej nosnej dierky a nechali sme ju vytiecť z druhej. Alebo sme si do nosa strčili gumenú hadičku, ktorú sme prestrčili cez priehradky a vyšla nám z úst. Následne sme vypili liter slanej vody, ktorú sme vyvracali.
Táňa: Za čistením nasledovala pránájáma, čo je séria dýchacích cvičení. Učili sme sa rôzne techniky, ako napríklad regulované dýchanie či striedanie nosných dierok počas nádychov a výdychov. Za tým bola hodina a pol s názvom aštanga vinjasa, kde sme cvičili jogu. Po týchto troch hodinách sme mali raňajky.
Martin: No a po raňajkách sme mali teóriu, ktorá sa začínala anatómiou, alebo sme sa učili, ako dať ľudí do správnych pozícií. Učili sme sa tiež, ako správne učiť jogu. Potom sme mali obed a hodinovú prestávku. Keď sme si oddýchli, učili sme sa filozofiu, naturopatiu a večer sme cvičili hathajogu. Po nej už nasledovala iba meditácia a večera. Takto sme fungovali šesť dní to týždňa, po čom sme vždy mali jeden deň voľno.
Veľa ľudí nevie, že joga nie je iba cvičenie, ale životný štýl. Ako ho definujete?
Martin: Nás na kurze učili, že joga skladá sa z ôsmich častí, pričom každá je rovnako dôležitá. Správne, nie je to iba o cvičení. Prvou časťou je jáma, ktorá značí abstinencie. Druhou je nijáma alebo v preklade pozorovania, kde sa učíš k ľuďom správať tak, ako by si chcel, aby sa správali oni k tebe. Nemáš spôsobovať zlo myšlienkami, slovami ani skutkami, čo je veľmi náročné, pretože, žiaľ, spoločnosť je často nastavená tak, že ak chceš uspieť, musíš niekoho potopiť.
Nasleduje ásana, čo sú jogové polohy, pránájáma alebo kontrola dýchania, pratjahára, čo v preklade znamená odňatie zmyslov. Poslednými tromi sú dháraná – koncentrácia, dhjána alebo meditácia a samádhi, teda absorbcia.
V Himalájach sa venujeme dobrovoľníctvu, učili nás, ako sa vyrába hašiš.
Plánujete svoje vedomosti využiť na Slovensku a začať tu biznis?
Martin: Pravdepodobne hej, ale je to ešte veľmi ďaleko. Vieme si predstaviť, že by sme sa vyučovaniu jogy venovali popri práci. Čiže taký side job, určite nie full time. Je fajn mať extra zručnosť, ktorú vieš ponúknuť ľuďom v rámci svojho portfólia.
Ako vyzerá váš život po kurze?Táňa: Chceli sme si udržať po jogovom kurze aspoň sčasti svoj životný štýl, takže vždy ráno začíname deň spomínaným kanvičkovaním. S tým rozdielom, že sa nachádzame momentálne v Himalájach, kde sa venujeme dobrovoľníctvu. Vyučujeme tu aj jogu, keďže sú v dome, kde bývame, rôzni hostia a správcovia. Ľudia sa k nám pridali buď sami, alebo ich zavolal Smart.
Chcela by som však vyzdvihnúť jednu zaujímavosť, že sú tu ľudia, ktorí s nami cvičili jogu prvýkrát v živote, a boli to rodení Indovia. Bolo to zaujímavé, že vlastne v krajine, kde bežne ľudia žijú takým životným štýlom, sme ich my západniari naučili pre nich typickú vec. Oni nás však za odmenu naučili robiť ich tradičné pokrmy a hrať kriket.
Čo robíte v Himalájach?
Martin: Venujeme sa dobrovoľníctvu. Ako som už spomínal, ráno vstaneme, urobíme si tie naše rituály, dáme si raňajky a pustíme sa do nejakej práce. V poslednom čase to bolo umenie, opravovali sme steny a kreslili sme po nich. Potom sme napríklad maľovali chatky, trhali trávu a podobne. Inak sa tu hráme s deťmi kriket, ale aj hru Rummikub.
Táňa: Okrem toho ešte pomáhame v kuchyni a tie jedlá, čo nás naučili, sme schopní potom aj sami variť. Bežne umývame aj riad, tak dva- až trikrát denne. Udržiavame čistotu a robíme to, čo sa prihodí, napríklad sme čistili aj jablká, keď to práve od nás potrebovali.
Martin: A ešte nás učili, ako sa vyrába hašiš. Himaláje sú povestné tým, že tu rastie strašne veľa trávy alebo teda konopí. Spracúvajú ju tu na všeličo, ale veľmi veľa Indov ju aj bežne fajčí.
Nikto z ľudí, ktorými sme obklopení, nerobí od deviatej do piatej a nechodí domov vystresovaný.
Povedali by ste, že tam majú s hašišom podobný problém ako Slováci s alkoholom?
Martin: Podľa mňa v rámci Himalájí húli každý okrem detí. Tie však hašiš, žiaľ, často vyrábajú. Ale stále si myslím, že je to menej škodlivé ako napríklad alkohol na Slovensku.
Učili vás, ako sa vyrába hašiš?
Martin: Áno, postup je dosť jednoduchý. Keď chceš z konopí urobiť hašiš, musíš si odtrhnúť dozretú rastlinu a zľahka si ju šúľaš medzi rukami. V postate sa ti na ruky z rastliny nalepí peľ, ktorého tam je tým viac, čím dlhšie rastlinu šúľaš. Keď už máš dlane celé pokryté hnedou vrstvou, zoškriabeš ju dole a máš hašiš.
Prečo túto prácu vykonávajú práve deti? Nemá to na ne nejaký negatívny vplyv?
Táňa: Hovorili nám, že čím má človek jemnejšie ruky, tým lepší je proces výroby. Nemáme s tým žiadnu osobnú skúsenosť a nikdy sme dieťa nevideli šúľať hašiš, ale od domácich sme sa dozvedeli, že je to bežné.
Martin: Neviem, som skôr toho názoru, že „ži a nechaj žiť“. Niektoré krajiny v Ázii sú v niektorých veciach nesmierne pozadu v porovnaní s Európou, nemôžeme od nich teraz čakať, že budú ako my. Kedysi sa konope pestovalo aj u nás a bolo to legálne, tiež ho ľudia využívali a brali ako normálnu vec.
Táňa: Nie sme tu nato, aby sme niekoho poúčali a moralizovali, že by to malé deti nemali robiť.
Aký najväčší rozdiel vnímate na ľuďoch?
Martin a Táňa: Sú šťastní, každý deň sa usmievajú a zabávajú. Nikto z ľudí, ktorými sme obklopení, nerobí od deviatej do piatej a nechodí domov vystresovaný. Väčšinou sa tu tiež domáci riadia spomínaným pravidlom „ži a nechaj žiť“ a sú dosť flegmatickí. Chcú mať prostý, jednoduchý, ale zároveň šťastný život. Aspoň tí Indovia, s ktorými sme sa doposiaľ stretli.
Čo je doposiaľ najväčší bizár, s akým ste sa tam stretli?
Táňa: Napríklad to, že sa umývame vodou z vedra. Zohrievame si ju špirálami, ktoré na Slovensku fungovali asi tak pred sto rokmi. Pre mňa osobne to bol obrovský skok z komfortu, že sa musíš oblievať malými vedrami a predtým polhodinu čakať, kým sa v nich voda zohreje. A niekedy sa môže stať, že to prešvihneš a obleješ sa vriacou vodou na partiách, na ktorých to nechceš. Však, Martin? (smiech)
Martin: Pre mňa bol bizár, keď mi batoh zožrali huby. A preto odporúčam všetkým, ktorí sa vydajú do krajiny, v ktorej je vlhko a sú tam obdobia dažďov, aby si veci nekládli na zem k stene. Pleseň a huby dokážu naozaj obrásť tvoj batoh do troch dní a zbavovať sa ich nie je úplne jednoduché. Museli sme na to použiť ocot, ktorý aj tak zabral iba čiastočne.
