Zjednávanie cien na trhoch je súčasťou tureckého folklóru. Fejky tu idú na dračku a nikto sa nad etickou či právnou stránkou ani nepozastavuje.
„A je to originál?“
„Áno, originál. Originálny fejk,“ uškŕňa sa turecký predajca na trhu a vzápätí sebavedome dodáva: „A tiež je z originálnej kože!“
Zrazu vytiahne z vrecka zapaľovač, s ktorým pred našimi očami začne rituálne mávať a plameňom prechádzať po koženej napodobenine Louis Vuitton opasku, ktorých má v stánku vyvesených z každej veľkosti niekoľko. Chce nám tým dokázať, že jeho produkty sú skutočne kvalitné.
Je pondelok popoludní a my sa nachádzame v centre mesta Manavgat v provincii Antalya v Turecku. Pondelky a štvrtky totiž pravidelne zaplavujú ulice v Antalyi a jej regióne na Tureckej riviére rôzne stánky a predajcovia textilu, kožených výrobkov, šperkov, kobercov či tureckých pochutín ako tradičný med, čaj, sladké baklavy či placky gözleme.
Avšak hlavne pre Slovákov sú neoddeliteľnou súčasťou týchto trhov predovšetkým napodobeniny oblečenia a doplnkov luxusných módnych domov ako Gucci, Prada, Dior, Balenciaga alebo Chanel. Fejky sa tu predávajú ako „teplé rožky“ a absolútne nikto sa nad etickou či nebodaj právnou stránkou nepozastavuje.
A to aj napriek tomu, že Turecko je členom viacerých medzinárodných dohovorov a tamojšie zákony stanovujú ochranu duševného vlastníctva. Na druhej strane sú však nákupy na trhoch dôležitou súčasťou miestneho hospodárstva a turistického ruchu, takže nejaké kontroly obchodnej inšpekcie, colného úradu alebo patentového úradu sú tu vraj nanajvýš zriedkavé.
Ako to na trhu vyzerá v nákupný deň, ako celý biznis s fejkovým oblečením funguje, koľko stoja jednotlivé napodobeniny a koľko dokážeš zjednať z pôvodnej ceny produktu? Poď s nami nazrieť do pravého tureckého trhoviska v Manavgate – na miesto, kde každý jeden nákup je malým dobrodružstvom.
Turecká Miletička
Miestny bazár v Manavgate sa koná pravidelne každý týždeň a schádzajú sa tu obchodníci a kupujúci z celého okolia. Trhy sú však najväčším lákadlom najmä pre turistov ubytovaných v okolitých rezortoch, ktorí sa z neho vracajú s preplnenými taškami. Aj počas našej návštevy si niektorí dokupovali ďalšie cestovné kufre navyše, aby sa im tovar z bazáru zmestil do lietadla.
Turkyňa Özge, ktorá nás po trhu sprevádzala, hovorí, že miestni sa pondelkovému bazáru radšej vyhýbajú a zvyčajne chodia na menšie bazáre v iné dni. Dôvod je prostý, nechcú sa s turistami tlačiť v davoch. Bazár sa delí na vnútornú – hlavnú časť s potravinami, čajmi, koreniami, zelovocím či cukrovinkami, a vonkajšiu – vedľajšiu časť, vyhradenú pre fejkové oblečenie, parfumy, bižutériu či koberce.
Atmosférou, kopou stánkov a predaja chtivými obchodníkmi sa bazár v centre Manavgatu ponáša na bratislavskú Miletičku. Len s tým rozdielom, že je asi päťkrát väčší. Özge tvrdí, že je to jeden z najväčších a najkrajších trhov na Tureckej riviére. Je tiež krytý provizórnou strechou, ktorá ľudí a samotné produkty chráni pred intenzívnymi lúčmi slnka, čo sme v týchto horúcich letných dňoch viac než ocenili.
Už pri vstupe na trh nás očarila zmes farieb, vôní a rôznorodosť tunajších predajcov v stánkoch. Každý z nich má za sebou iný životný príbeh, no na trhu ich spája jedno – snaha predať turistom čo najviac a ideálne za čo najvyššiu sumu. Pred vstupom na bazár sme dostali malú mapku trhu, aby sme sa na ňom nestratili, a hneď po vstupe to začalo.
„Dzień dobry! Privet! Zadarmo!“ ozývalo sa z jednotlivých stánkov. Náruživí obchodníci na nás kričali vo všetkých možných jazykoch, prevažne rusky, poľsky, anglicky, ale občas sme tiež započuli lámavé pokusy o češtinu či slovenčinu. Akýkoľvek (pokojne aj len trojsekundový) očný kontakt s niektorým z obchodníkových produktov znamenal okamžitú pozvánku do jeho stánku a minimálne minútový monológ o tom, čo všetko ti dokáže ponúknuť.
Zjednávanie cien je súčasťou ich folklóru
Tento bazár, podobne ako aj množstvo ostatných v Turecku, je špecifický tým, že predaj funguje na systéme zjednávania. Turci doslova žijú vyjednávaním. Predajca povie svoju cenu, ty povieš jej zlomok, za ktorý si daný produkt ochotný/-á kúpiť, a potom je to už len na tvojej šikovnosti, na akom kompromise ste ochotní sa s predajcom dohodnúť a na akej cene sa vo výsledku stretnete.
Nezjednáva sa len slovne, ale často doslova aj rukami, nohami, respektíve perom a kalkulačkou. Keď totiž obchodník nerozumie anglicky, zjednávate tým, že každý svoju cenu napíše na papier alebo do kalkulačky. Vyjednávanie cien je doslova súčasťou ich folklóru, a hoci tento spôsob nakupovania nie je pre každého, sú aj takí ľudia, ktorí si to vyslovene užívajú. Pocit úspechu z dobre vyjednanej ceny produktu, o ktorý možno ani nemali záujem, je ako droga.
Vyskúšali sme si to na vlastnej koži aj my. Netrvalo totiž dlho a okamžite po vstupe do trhoviska sme už držali v rukách fejkovú Gucci ľadvinku. Tureckí obchodníci sú profíci. Sú veľmi milí, priateľskí a tvária sa, že ich zaujíma, odkiaľ si, ako sa voláš a čo máš rád/rada. Keď im prezradíš svoju národnosť, snažia sa zo seba vypotiť minimálne jedno naučené slovo v tvojom jazyku, a pokiaľ žiadne nepoznajú, skúšajú aspoň jazyky okolitých krajín.
Ide o výborne premyslenú taktiku. Počas krátkeho rozhovoru si s tebou obchodník podáva ruku, širokým gestom druhej ruky ti predstavuje svoj stánok. Ani nevieš ako a zrazu stojíš vnútri a skúšaš si produkt, ktorý si dovtedy ani nechcel/-a.
Napokon prišlo až na citové vydieranie
„How much is this bag?“ pýtame sa obchodníka na cenu, keď už nám nanútil ľadvinku zo svojho stánku. „Only 26 euros,“ odpovedá. Všetky ceny sú v stánkoch v eurách alebo dolároch, keďže miestna mena (turecká líra) stále stráca na hodnote. Aktuálne je 1 € okolo 26,5 líry.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Akú cenu sa nám podarilo zjednať za fejkovú Gucci ľadvinku.
- Ako sa nás obchodník snažil citovo vydierať.
- Kde sme stretli najviac Slovákov.
- Odkiaľ pochádzajú a kde sa vyrábajú fejky z tureckých trhov.
- V čom sa turecké fejky líšia od originálov a koľko stoja.
- Aký komický pohľad sa nám naskytol na česko-slovenských turistov kupujúcich fejky.
