Oplatí sa ti schladiť hlavu v oceáne z dielne Disney?
Kultový kreslený príbeh o malej morskej víle vypožičaný od Hansa Christiana Andersena sa po 34 rokoch dočkal hranej verzie. Pod celovečerák o nemožnej láske podvodnej oplutvenej princeznej Ariel a pozemského princa Erika sa podpísal režisér Rob Marshall, ktorý si v námornej tematike namočil prsty naposledy v roku 2011 pri Pirátoch z Karibiku 4.
Ikonické animované postavičky, ktoré v 90. rokoch zdobili nejedno detské pyžamko, zápisník či peračník v Morskej víle 2.0 nahradil živými hercami doplnenými o zvláštne CGI zvieratká. To všetko vo vyumelkovanom a niekedy až gýčovom prostredí. V takmer o hodinu dlhšej verzii ostali dva zásadné prvky z originálu: muzikálová forma a takmer totožná dejová línia.
CGI nedrží film nad vodou
Disney napriek štedrému rozpočtu 200 miliónov a bohatým skúsenostiam v rovnakej disciplíne (Aladin, Mulan, Kráska a Zviera...) stroskotalo v úplne najdôležitejšej úlohe „live-action“ verzií. Pri all-in stávke na fyzickú reálnosť zabudlo na divácky pôžitok.
Estetika filmu pôsobí miestami priveľmi rušivo. Postavy ani ich prostredie totiž nie sú celkom živé, no ani úplne animované. Pri sledovaní čudesných hybridov divák okúsi fenomén, ktorý vedci označujú ako uncanny valley.
Jedným zo zásadných hriechov filmu je nahradenie milučkých vtipných kreslených zvieratiek biologicky presnejšími, no práve preto desivými tvormi. Popri stále akceptovateľnom krabovi a vtákovi pôsobí najmenej znesiteľne anatomicky presná hovoriaca ryba Flounder. Mimochodom, od pozemských postáv koňa či psa charakterový antropomorfizmus nečakajte.
Diváci, ktorí sú ostatné roky zvyknutí na špičkové CGI blockbusterov, vo filme nepochybne vyruší aj podpriemerné znázornenie a osvetlenie podvodných scén. Ariel musí v porovnaní s prostrediami, aké sme videli napríklad v druhom Avatarovi, nutne blednúť závisťou. Navyše najmä prvá tretina filmu, ktorá sa odohráva takmer výhradne v noci a pod vodou, je neúnosne tmavá.
