Ak dáš tejto minisérii predsa len šancu, celkom zaručene ťa potešia búrlivé vzťahy v dynastii Ptolemaiovcov, ktoré pripomínajú Game of Thrones, ale aj Kleopatrine romániky s Caesarom a Marcom Aureliom. Nič pre náročných, no za pokus to stojí.
Dokumentárna miniséria s prvkami drámy Queen Cleopatra je vďaka režisérke Tine Gharavi už od vydania prvého trailera vnímaná kontroverzne. Dôvodom má byť práve tmavá pleť herečky Adele James, ktorá v štvordielnej novinke Netflixu stvárňuje postavu Kleopatry, poslednej egyptskej faraónky, ktorá sa popasuje s dynastiou Ptolemaiovcov, politikou, smrťou milovaných a nekonečnou láskou k dvom osudovým mužom.
Hoci nás trailer novinky, ako aj samotný námet najskôr zaujali, po pozretí seriálu musíme priznať, že ide o obrovské sklamanie roka. Napriek veľkolepej produkcii Jady Pinkett Smith a snahe režisérky experimentovať je táto dokuséria skôr chaotickým ako vydareným filmárskym počinom.
Hoci sa tvorcom v štyroch 50-minútových epizódach podarilo zhrnúť tie najväčšie momenty zo života Kleopatry, pre intenzívne a rušivé sekvencie s výpoveďami historikov sa ti akákoľvek vydarená dráma seriálu bude zdať zbytočná a zrejme ju ani nedopozeráš.
Ak už nič iné, tak aspoň trochu vášne
Pozitívom dokusérie, ktoré ťa nakoniec prinúti zotrvať pri obraze, sú najmä presvedčivé herecké výkony Johna Partridga v úlohe Iuliusa Caesara či Craiga Russella stvárňujúceho Marca Aurelia.
Ich prirodzená reč tela a nenútenosť v dramatických, ako aj romantických scénach (ktorých si užijeme neúrekom) sú akousi kompenzáciou za veľmi rušivé sekvencie s Octavianom (James Marlowe) a Arsinoe (Andira Crichlow). Túto hereckú dvojicu by sme v niektorých momentoch najradšej teleportovali na dosky divadla v 19. storočí, keď sa prehnaná gestikulácia a pohyb na javisku ešte nosili.
Skutočnou hybnou silou dokumentu je najmä herečka Adele James v úlohe Kleopatry, ktorá vo všetkých štyroch častiach dostáva prirodzene najväčší priestor. A. James sa priam majstrovsky zhostila všetkých akčných scén, dialógov, ale aj neverbálneho vyjadrenia emócií. Vďaka detailnej mimike, prepracovanému držaniu tela a rafinovaným gestám predvádza azda najlepší herecký výkon tohto formátu.
Jedinečné zobrazenie Kleopatry, ktoré nevidíš často
Pri postave Kleopatry pozorujeme aj veľmi nečakané, no tentoraz vydarené rozhodnutie zo strany tvorcov. Režisérka Tina Gharavi sa s vyobrazením tejto historickej postavy pohráva veľmi unikátnym spôsobom a jej charakterové črty nám ponúka v novej, sviežej perspektíve.
Chceme tým povedať, že väčšina doterajších filmových či seriálových formátov reprezentovala Kleopatru ako archetyp nádhernej femme fatale, ktorej najväčšími zbraňami sú jej výzor, šarm a inteligencia. Spomeňme si napríklad na stvárnenie Kleopatry herečkami Elizabeth Taylor (Mankiewicz, 1963) či Monicou Bellucci (2002), ktoré si aj v dramatických situáciách dokázali zachovať nepoškodenú očnú linku a „nepoškvrnený“ kostým. Režisérom Mankiewiczovi aj Chabatovi sa svojimi dielami podarilo v popkultúre sformovať síce krásny, no nie príliš relevantný obraz Kleopatry.
Pod režisérskou taktovkou Gharavi a v podaní Adele James sa nám naskytne pohľad na odvážnejšiu vládkyňu, ktorá sa nebojí podstúpiť tvrdý fyzický tréning a za svoj ľud a trón bojovať vlastnými rukami. Cez scény, v ktorých faraónka rodí deti, vyjadruje svoje strachy a nemá problém sa zašpiniť od krvi, sa zase stretávame s jej ľudskejším a zraniteľnejším ja.
Kontroverzia v súvislosti s farbou pleti hlavnej herečky neutícha
Už ako bolo spomínané na začiatku, miniséria o poslednej egyptskej faraónke sa už od uvedenia trailera stretávala s kontroverziou pre tmavú pokožku Adele James. Hoci už stvárnenie Kleopatry herečkou Elizabeth Taylor odbočuje od historickej relevantnosti, v prípade režisérky Tiny Gharavi otvárame nové a zatiaľ naprebádané kapitoly histórie a pýtame sa, či je naozaj možné, že by bola Kleopatra tmavej pleti.
