Ak dáš tejto minisérii predsa len šancu, celkom zaručene ťa potešia búrlivé vzťahy v dynastii Ptolemaiovcov, ktoré pripomínajú Game of Thrones, ale aj Kleopatrine romániky s Caesarom a Marcom Aureliom. Nič pre náročných, no za pokus to stojí.
Dokumentárna miniséria s prvkami drámy Queen Cleopatra je vďaka režisérke Tine Gharavi už od vydania prvého trailera vnímaná kontroverzne. Dôvodom má byť práve tmavá pleť herečky Adele James, ktorá v štvordielnej novinke Netflixu stvárňuje postavu Kleopatry, poslednej egyptskej faraónky, ktorá sa popasuje s dynastiou Ptolemaiovcov, politikou, smrťou milovaných a nekonečnou láskou k dvom osudovým mužom.
Hoci nás trailer novinky, ako aj samotný námet najskôr zaujali, po pozretí seriálu musíme priznať, že ide o obrovské sklamanie roka. Napriek veľkolepej produkcii Jady Pinkett Smith a snahe režisérky experimentovať je táto dokuséria skôr chaotickým ako vydareným filmárskym počinom.
Hoci sa tvorcom v štyroch 50-minútových epizódach podarilo zhrnúť tie najväčšie momenty zo života Kleopatry, pre intenzívne a rušivé sekvencie s výpoveďami historikov sa ti akákoľvek vydarená dráma seriálu bude zdať zbytočná a zrejme ju ani nedopozeráš.
Ak už nič iné, tak aspoň trochu vášne
Pozitívom dokusérie, ktoré ťa nakoniec prinúti zotrvať pri obraze, sú najmä presvedčivé herecké výkony Johna Partridga v úlohe Iuliusa Caesara či Craiga Russella stvárňujúceho Marca Aurelia.
Ich prirodzená reč tela a nenútenosť v dramatických, ako aj romantických scénach (ktorých si užijeme neúrekom) sú akousi kompenzáciou za veľmi rušivé sekvencie s Octavianom (James Marlowe) a Arsinoe (Andira Crichlow). Túto hereckú dvojicu by sme v niektorých momentoch najradšej teleportovali na dosky divadla v 19. storočí, keď sa prehnaná gestikulácia a pohyb na javisku ešte nosili.
Skutočnou hybnou silou dokumentu je najmä herečka Adele James v úlohe Kleopatry, ktorá vo všetkých štyroch častiach dostáva prirodzene najväčší priestor. A. James sa priam majstrovsky zhostila všetkých akčných scén, dialógov, ale aj neverbálneho vyjadrenia emócií. Vďaka detailnej mimike, prepracovanému držaniu tela a rafinovaným gestám predvádza azda najlepší herecký výkon tohto formátu.
Jedinečné zobrazenie Kleopatry, ktoré nevidíš často
Pri postave Kleopatry pozorujeme aj veľmi nečakané, no tentoraz vydarené rozhodnutie zo strany tvorcov. Režisérka Tina Gharavi sa s vyobrazením tejto historickej postavy pohráva veľmi unikátnym spôsobom a jej charakterové črty nám ponúka v novej, sviežej perspektíve.
Chceme tým povedať, že väčšina doterajších filmových či seriálových formátov reprezentovala Kleopatru ako archetyp nádhernej femme fatale, ktorej najväčšími zbraňami sú jej výzor, šarm a inteligencia. Spomeňme si napríklad na stvárnenie Kleopatry herečkami Elizabeth Taylor (Mankiewicz, 1963) či Monicou Bellucci (2002), ktoré si aj v dramatických situáciách dokázali zachovať nepoškodenú očnú linku a „nepoškvrnený“ kostým. Režisérom Mankiewiczovi aj Chabatovi sa svojimi dielami podarilo v popkultúre sformovať síce krásny, no nie príliš relevantný obraz Kleopatry.
Pod režisérskou taktovkou Gharavi a v podaní Adele James sa nám naskytne pohľad na odvážnejšiu vládkyňu, ktorá sa nebojí podstúpiť tvrdý fyzický tréning a za svoj ľud a trón bojovať vlastnými rukami. Cez scény, v ktorých faraónka rodí deti, vyjadruje svoje strachy a nemá problém sa zašpiniť od krvi, sa zase stretávame s jej ľudskejším a zraniteľnejším ja.
Kontroverzia v súvislosti s farbou pleti hlavnej herečky neutícha
Už ako bolo spomínané na začiatku, miniséria o poslednej egyptskej faraónke sa už od uvedenia trailera stretávala s kontroverziou pre tmavú pokožku Adele James. Hoci už stvárnenie Kleopatry herečkou Elizabeth Taylor odbočuje od historickej relevantnosti, v prípade režisérky Tiny Gharavi otvárame nové a zatiaľ naprebádané kapitoly histórie a pýtame sa, či je naozaj možné, že by bola Kleopatra tmavej pleti.
Hoci sa národy dnešných Egypťanov a Grékov voči režisérkinej vízii bránia, Gharavi sa odvoláva na „nedokonalú“ historickú evidenciu, geografiu (a možno trochu aj vlastný subjektívny názor, či?). „Narodila som sa v Iráne, som Peržanka a Kleopatrin odkaz sa v tom či onom čase pripisoval Grékom, Macedóncom a Peržanom. Fakt je, že jej macedónsko-grécka rodina (ptolemaiovský rod) sa zmiešala so západoázijskou dynastiou Seleukovcov a nachádzala sa v Egypte 300 rokov. Kleopatra bola od týchto ptolemaiovských predkov vzdialená osem generácií, takže šanca, že by bola beloška, je trochu nepravdepodobná,“ vyjadrila sa režisérka a poprela, že by jej zámerom bola rozmanitá reprezentácia cast listu.
Počas dokumentu si môžeš vypočuť aj názory Dr. Islama Issu, ktorý hovorí, že si Kleopatru vždy predstavoval so svetlohnedou pokožkou a kučeravými vlasmi, aké má on sám. K nemu sa taktiež pridáva afroamerická akademička, profesorka Shelley P. Haley, ktorá si vraj podobne ako Issa, ale aj jej babička predstavovala Kleopatru s tmavou pleťou. Zdá sa nám, že takéto výroky v dokumente sú viac podložené osobnými preferenciami, dohadmi a tvrdeniami z druhej ruky než skutočnými faktmi.
Napriek nepopierateľnému prehľadu a znalostiam akademikov sme sa pri týchto výpovediach museli na chvíľu pozastaviť a sami seba sa opýtať, nakoľko sú relevantné. V niektorých sekvenciách nadobúdame pocit, že k nám namiesto historikov prehovárajú milovníci Kleopatry a epických príbehov, ktoré so sebou prináša jej život. V tomto smere sa jednohlasne zhodujeme aj s portálom The Guardian, ktorý akademikov na obraze v určitých momentoch prestáva brať vážne a nebojí sa ich označiť slovom fanúšik.
Zážitok z pozerania ti pokazí chaotický scenár aj nevydarený strih
Dokuséria Queen Cleopatra má tie najlepšie podmienky na to, aby sa divákovi zapáčila, bohužiaľ, zlyháva na viacerých frontoch. Hoci sa filmárom darí ponúknuť takmer dokonalú vizuálnu estetiku (vďaka scéne, pútavým lokáciám a kostýmom), ako aj kvalitnú dávku drámy či romantiky, celý zážitok z pozerania nám kazí chaotický scenár a nevydarený strih. Musíme priznať, že montáže dokumentu, v ktorých divák dostáva odborné vyjadrenie historikov, egyptológov, znalcov literatúry či archeológie, sú azda najrušivejším elementom snímky.
Hoci sú prestrihy veľmi podrobné a ponúkajú prehľad o špecifických historických udalostiach v Egypte a v Rímskej ríši, v prvom rade sú veľmi zle načasované. Počas všetkých častí seriálu ti dokážu pokaziť zážitok aj z tej najvzrušujúcejšej scény.
Zdá sa, že na experiment nemá každý...
Okrem zlyhania pri výbere formátu už vonkoncom nevieme pochopiť ani ďalšie rozpačité zámery tejto dokusérie. Na jednej strane sa nám tvorcovia pokúšajú sprostredkovať tie najkvalitnejšie a najodbornejšie vyjadrenia, na druhej nás zahltia vizuálne krásnymi, no historicky nerelevantnými kostýmami a make-upom. No a na záver nám nedá nespomenúť ani nezmyselné prvky súčasnej hudby (ktoré určite započuješ aj ty).
Pýtame sa, či sa vôbec elementy popkultúry dokážu znášať s historickou relevantnosťou, a v tom istom momente si aj sami odpovedáme: áno, dokážu. Bohužiaľ, takúto filmársku „mágiu“ zatiaľ zvláda len zopár vyvolených na čele so Sofiou Coppolou. Tvorcovia filmu Queen Cleopatra by sa pokojne mohli inšpirovať jej veľdielom Mária Antoinetta.
Pozrieť si či nepozrieť Cleopatru?
Ak by si do svojho života chcel priniesť kúsok pyramíd a Kleopatriných románikov, tento dokument ti postačí ako kvalitný nástrel. Okrem pútavých, no (už spomínaných) rušivých výpovedí akademikov či archeológov si prídeš na svoje aj pri vizuálnej estetike scén či hereckých výkonoch hlavných postáv. Nič viac za tým však nehľadaj.
Divák sa pri Cleopatre nevie rozhodnúť, či má svoju pozornosť upriamiť skôr na vedcov (ktorých názory aj tak nestíha spracovať), alebo má radšej sledovať dramatické dianie postáv. Rozhodne máme pocit, že prepojenie dokumentárneho formátu s prvkami drámy v tomto prípade vôbec nefungovalo. Ak patríš do skupiny náročnejších divákov, táto miniséria ti do života privedie oveľa viac sklamaní a chaosu ako rozptýlenia. Od nás preto dostáva päť bodov z desiatich.
