Oplatí sa vidieť najnovšiu adaptáciu literárnej klasiky?
Zdá sa, že francúzski producenti sa po rokoch pandémie rozhodli do kín prilákať čo najviac divákov. Po piatej hranej reinkarnácii príbehov o Asterixovi sa o ich priazeň tentoraz pokúšajú v poradí už 38. filmovou adaptáciou diela Alexandra Dumasa Traja mušketieri.
Cieľom režiséra Martina Bourboulona bolo predovšetkým rehabilitovať žáner historicko-literárneho veľkofilmu. Rozpočet mu na to rozhodne nechýbal. Dvojdielna séria, ktorej pokračovanie Milady uvidíme v decembri, stála dovedna 72 miliónov eur a ide o jeden z najdrahších francúzskych filmových projektov v histórii. V čom je však táto verzia príbehu o D'Artagnanovi iná a stojí za tvoju pozornosť?
Veľkofilm bez zeleného plátna
Najsilnejšou stránkou filmu, ktorý si vyžiadal osem mesiacov nakrúcania a zmobilizoval 5 000 komparzistov a 650 koní, je poctivé a nanajvýš citlivo štylizované vyobrazenie dobových reálií. Tam, kde sa dnes núka využiť technicky čoraz dokonalejšie CGI, stavili tvorcovia na staromódne poctivé remeslo, ktoré dáva vyniknúť rekvizitám a architektonickému kultúrnemu dedičstvu.
Traja mušketieri sa na rozdiel od väčšiny megaprodukcií nespoliehajú na zelené plátno, ale na kulisy 50 historických pamiatok naprieč Francúzskom. Okrem parížskeho Louvru či Invalidovne vidíme aj zámky Fontainebleau a Chantilly, citadelu Saint-Malo a historické centrum Troyes. Na účely nadväznosti scén museli tvorcovia umne prepájať stovky kilometrov vzdialené lokácie. Vo výsledku sme preto svedkami syntetického, no esteticky uceleného obrazu Francúzska 17. storočia.
Temná dobová atmosféra
Príbeh D’Artagnana (François Civil) z roku 1625 je namaľovaný v temných zemitých odtieňoch, pripomínajúcich western. Cesta bojachtivého mladíka, ktorého cieľom je integrovanie jednotky elitných bodyguardov kráľa Ľudovíta XIII., je plná dažďa, blata, chladu a takmer citeľného zápachu.
Príbeh aktívneho vzdoru voči komplotu zákernej dvojky Richelieuho (Éric Ruf) a Milady (Eva Green), ktorí chcú pripraviť pôdu na inváziu anglických protestantov, neurazí ani deti, je však skôr pre dospelých. Nevidíme síce potoky krvi ani erotické scény, no chýba aj prístupný humor, gagy či duch maškarády, ktoré charakterizovali predošlé filmové spracovania.
Francúzsko z obdobia tridsaťročnej vojny je vo filme nielen špinavé a nebezpečné, ale aj mimoriadne tmavé. Túžba po čo najautentickejšom osvetlení má, bohužiaľ, za následok, že niektoré večerné a nočné scény sú mimoriadne ťažko čitateľné. Počas väčšiny stopáže však predsa len čo-to vidíme a môžeme sa tak kochať prepracovanými kostýmami a dekoráciami.
