Vysvetľujeme, prečo majú ľudia po pozretí Avatara depresie a prečo je to to jediné, čo po sebe film z roku 2009 zanechal.
Predstav si, že si James Cameron. Dvadsať rokov snívaš o tom, že natočíš film, ktorým úplne zmeníš prístup ku kinematografii. Hlásaš to do sveta, až sa ti to nakoniec po ohromne veľkej časovej i finančnej investícii podarí.
O dve dekády neskôr, ale predsa. Predáš rekordné množstvo lístkov a ľudia na tvojho Avatara chodia druhýkrát, tretíkrát, štvrtýkrát. Lenže potom zrazu, bez varovania, odkaz tvojho filmu zmizne. Jediné, čo po ňom na svete zostane, sú rady ľudí, ktorí z tvojej „revolúcie kinematografie“ získajú tak akurát depresiu.
Zdá sa totiž, že melanchólia, smútok alebo depresia je všetko, čo si divácka obec z prvého filmu z Pandory odniesla. Internet nezaplavili hlášky, ľudia nevytvárali mémy (napríklad Marvel CU mémami prekypuje), deti sa vonku nehrali na modrých mimozemšťanov, vývojári nevydali hernú sériu.
Avatar v priebehu rokov zo spoločnosti vyšumel do takej miery, že tým zaujal hneď niekoľko filmových novinárov a novinárok. O popkultúrnom (ne)presahu vznikli texty v časopise Forbes, v The New York Times alebo na portáli Collider. Buzzfeed dokonca prišiel s kvízom s názvom Pamätáš si vôbec niečo z filmu Avatar?
K tomu, prečo si Avatar v spoločnosti nevybojoval také miesto ako podobné filmy (alebo iné filmy Jamesa Camerona), sa ešte dostaneme. Faktom však stále zostáva, že napriek relatívnej povrchnosti príbehu a nezapamätateľným dialógom ovplyvnil životy ľudí skrz prostredie, ktoré Cameron vytvoril, a revolúciu v uveriteľnosti CGI. Potom čo diváčky a diváci film videli, už nechceli sledovať čokoľvek iné. A neobmedzujme sa iba na filmy. Divácka obec sa totiž primárne nechcela pozerať na to, aký strašne odlišný je jej život od života domorodcov na Pandore.
„Prečo musím žiť na Zemi?“
Phillip Baghdassarian na jednom z fanúšikovských serverov vytvoril vlákno, ktoré malo pomáhať ľuďom vyrovnať sa s faktom, že ich životy budú diametrálne odlišné od pandorovských. Pre tieto stavy sa ujal názov Pandora Effect, PADS (Post-Avatar Depression Syndrome) alebo Pandora Depression.
U divákov sa tento efekt prejavoval pocitmi, že namiesto harmónie s prírodou, vzájomného rešpektu ľudí v spoločnosti i lásky k ostatným žijúcim bytostiam žijú – však vieš. Na Zemi. Na Zemi, ktorú už pred trinástimi rokmi zvierala klimatická kríza, predsudky, vojny, stigma kolonizácie, rasizmus a genocídy. Niektoré z príspevkov na fanúšikovských serveroch dokonca v súvislosti s „avatarovskou depresiou“ hovorili o samovražedných myšlienkach.
„Keď som videl film Avatar, bol som deprimovaný. Pozerať sa na úžasné prostredie Pandory a na všetko, čo tam Na’vi robili, ma naplnilo túžbou patriť medzi nich. Nemôžem prestať myslieť na všetky veci, ktoré sa vo filme odohrali, a všetky slzy, ktoré som preto vyronil. Premýšľal som aj nad samovraždou a urobil by som to, keby som sa reinkarnoval do podobného prostredia, akým je Pandora,“ napísal používateľ Mike v jednom z príspevkov.
„Keď som ráno po sledovaní Avatara vstal, celý svet sa zdal sivý. Bolo to, akoby všetko, čo som videl a čomu som venoval úsilie, stratilo zmysel. Nemôžem nájsť dôvod, prečo by som mal v akomkoľvek snažení pokračovať. Žijem v umierajúcom svete,“ napísal na jedno z fór vtedy sedemnásťročný Ivar Hill.
Podľa vlastných slov upadol do depresie, pretože chcel žiť na takom „perfektnom mieste“, ako je filmová Pandora. Okrem toho ho zvieral pocit odporu zo všetkého, čo ľudstvo svojej planéte spôsobilo. „Chcel som tak veľmi utiecť od reality,“ povedal Hill.
Neskôr založil jeden z mála stále fungujúcich fanúšikovských serverov Tree of Souls, na jednom zo zrazov fanúšikov stretol svoju partnerku, momentálne sa živí vývojom videohier a celá depresia časom vyšumela. Prečo sa však divákov podobný pocit melanchólie vôbec zmocnil? Veď Avatar je stále „len film“ a navyše sci-fi.
Avatar nechal veci vyplávať na povrch
Bolo by naivné prisudzovať sci-fi snímke takú moc. Bežne vnímajúci človek si pravdepodobne môže Cameronovo opus magnum pozrieť a v horšom prípade ho bude „len baviť“, v lepšom prehodnotí svoje správanie a pokúsi sa do vlastného života vniesť trochu harmónie s planétou. Tak to nakoniec urobilo množstvo ľudí z fanúšikovských fór, niektorí dokonca spísali konkrétne rady, ako sa životu Na’vi priblížiť.
To, čo v divákoch v skutočnosti vzbudilo melanchóliu, smútok a v najhoršom prípade depresiu, je zrkadlo, ktoré Avatar súčasnému (aj minulému) svetu nastavil. Ľudia v správach, na sociálnych sieťach alebo v bežných konverzáciách vnímali spoločenskú a environmentálnu krízu už dávno pred Avatarom.
Profesorka americkej literatúry Silvia Martínez Falquina z Universidad de Zaragoza sa vo svojej eseji The Pandora Effect zaoberala okrem iného tým, ako ľudia Avatara vnímajú a prečo je pre nich ťažké po pozretí Avatara zažívať každodennú realitu pozemského života.
„Prvá trauma je v prípade sledovania Avatara individuálne vnímanie seba samého ako bytosti odpojenej od prírody, napojenej na technologický svet a izolovanej od ľudí i svojho prostredia. Avatar môže tieto už existujúce pocity a traumy spustiť a dostať na povrch,“ píše Silvia vo svojom texte a vysvetľuje psychickú traumu, ktorej môže „obyčajný film“ dať priestor. Ďalšie traumy, ktoré môže Cameron prebudiť, sú kultúrne a virtuálne.
Ľudia udalosti z Avatara v skutočnosti na vlastnej koži nezažili. Keď sa začali odlesňovať lesy v Južnej Amerike, neboli pri tom prítomní, rovnako tak ako neboli pri počiatkoch kolonizácie a časť z nich nezažila ani rasovú segregáciu. Avatar ako taký však demonštroval, v akom svete vlastne žijeme a že sme podobné veci ako na Pandore v roku 2154 urobili niekedy v minulosti aj na svojej domovskej planéte, kde podľa slov Jakea Sullyho už nie je vlastne žiadna zeleň.
„Pre niektorých ľudí je pomerne reálnym scenárom predstaviť si budúcnosť bez zelených plôch, pokiaľ ľudstvo nezačne okamžite konať, čo Avatar reflektuje ako virtuálnu hrozbu. Ľudia sú po jeho pozretí podobne traumatizovaní ako tí, ktorí sledovali udalosti 11. septembra, hoci neutrpeli žiadne traumy v psychologickom alebo technickom zmysle slova,“ vysvetľuje Silvia.
Tak teroristické útoky, ako aj udalosti v Avatarovi ukazujú podľa nej určitú mocenskú vojnu, ktorú by sme však zo sociologického hľadiska mohli za traumu považovať. V súvislosti s filmom je „teroristom“ technologický a odľudštený svet a obeťami sú tí, ktorí cítia, že neexistuje cesta k zmene.
Zlá doba pre dobrý film
A ako sme už povedali, takých obetí sa po premiére Avatara objavilo pomerne dosť. Možno preto neskôr vzniklo hneď niekoľko článkov a blogových príspevkov, ktoré majú traumatizovaným ľuďom pomôcť vyrovnať sa s Pandora Effectom (prípadne s PADS). Autori a autorky dávajú ľuďom konkrétne tipy alebo sa snažia ukázať miesta podobné Pandore na planéte Zem. Ťažko však povedať, či sú také rady skutočne nápomocné, už vzhľadom na vyššie opísané príčiny traumy.
Depresia a beznádej sú teda najskôr to jediné, čo po sebe pôvodný Avatar zanechal. O ďalšej prítomnosti v popkultúre sa príliš hovoriť nedá. Keď prvý diel filmu prišiel pred trinástimi rokmi do kín, niektorí kritici a časť divákov hovorili o ďalšom pohľade bielych ľudí na kolonizáciu, iní kritizovali príbeh ako taký.
Vo filme sa skutočne nie je veľmi čoho chytiť. Dialógy nemajú potenciál stať sa citovanými tak ako tarantinovské hlášky, príbeh je pomerne základný, hlavná postava balansuje niekde na hrane archetypálneho akčného hrdinu a traumatizovaného, psychologicky prepracovaného vojaka. Celému filmu navyše príliš nepriala ani doba, v ktorej s ním Cameron prišiel.
Od roku 2009 sa totiž veľa vecí zmenilo. Hollywood prichádzal s čoraz väčším počtom franšíz. Objavili sa nové Star Wars, ťažiť sa začalo z rôznych adaptácií a variantov sveta Harryho Pottera a Marvel sa stal celosvetovým fenoménom. Len na porovnanie, zatiaľ čo od uvedenia prvého Avatara ubehlo do uvedenia toho druhého trinásť rokov, od uvedenia Iron Mana prišiel Marvel s tromi desiatkami filmov (z ktorých, mimochodom, internetové mémy vznikajú a deti ako marvelovské postavy na karnevaly chodia).
Avatar je síce rekordný vo svojich tržbách, ktoré sú o to zaujímavejšie, keď vezmeme do úvahy, že išlo o samostatnú snímku, ktorá sa navyše nezakladá na knihe, reálnej udalosti alebo historickej osobnosti, nie je však len rekordmanom, je tiež niečím, čo prišlo v tak trochu nevhodný čas. V Hollywoode totiž oveľa viac ako samostatné snímky letia práve franšízy, bez ohľadu na sklamané reakcie fanúšikov. Podľa prieskumov tvorili franšízy v roku 2019 vyše 80 % všetkých zárobkov. Desať rokov predtým, ako prišiel Avatar do kín, to bolo zhruba 60 %.
Zostane po dvojke konečne stopa v popkultúre?
A teraz čo s tým? Vráť sa do predstáv a staň sa zase na chvíľu Cameronom. Vymysli druhý film, tretí film, štvrtý aj siedmy. V štúdiu ti vytvoria hru, ktorá pravdepodobne vyjde medzi druhým a tretím Avatarom. Tweetuj o revolúcii kinematografie, pretože tak ako si posunul CGI napríklad zachytávaním a modelovaním vzdialenosti medzi očami, posunieš ju aj teraz motion capture natáčaním pod vodou.
Druhý Avatar má dosť veľkú šancu prekonať toho prvého aj vďaka tomu, že sa sociálne siete výrazne rozšírili a ľudia o ňom budú hovoriť viac (už teraz to robí hneď niekoľko celebrít a prvé dojmy kritikov spievajú ódy). Možnosť, že sa z filmu stane franšíza, je viac ako pravdepodobná a Avatar sa tak (právom) môže stať súčasťou populárnej kultúry tak ako Hviezdne vojny, MCU, DC Universum alebo napríklad Harry Potter.
V lepšom prípade uvidíme obyvateľov Na’vi na karnevaloch, hlášky z filmu budeme používať rovnako často ako „No, I’m Your Father“ alebo jabbovské bľabotanie. V tom horšom zostanú po druhom filme iba zástupy smutných ľudí, ktorí by svoje životy vymenili za jednosmerný lístok na Pandoru.
